Lyrický tenorista spieval v desiatkach najznámejších operných postáv a bol jednou z najväčších osobností Štátneho divadla Košice v jeho histórii.
Vo veku 92 rokov zomrel v utorok 10. júla v Košiciach jeden zo zakladateľov a dlhoročný sólista Opery Štátneho divadla Košice Július Regec. Na javisku divadla v Košiciach pôsobil takmer 50 divadelných sezón od jeho vzniku v roku 1945, kedy sa na základe konkurzu stal ako 20-ročný členom vznikajúceho operného zboru. Lyrický tenorista spieval v desiatkach najznámejších operných postáv a bol jednou z najväčších osobností Štátneho divadla Košice v jeho histórii.
Od roku 1945, keď stál pri zrode hudobného divadla, podieľal sa na mravčom úsilí umeleckého vedenia divadla s Jankom Borodáčom v čele sformovať profesionálny súbor zo svojej pozície speváka. Stal sa svedkom postupného prieniku mladej košickej opery do súkolia operných scén v Československu a tiež do povedomia odbornej i laickej verejnosti.
,,Umelecká práca nie sú len výhry. Človek, ktorý prešiel tvrdou školou života, vie oveľa ľahšie zdolávať nástrahy, číhajúce na neho v divadle“ vyjadril sa Regec k zlým skúsenostiam z 2. svetovej vojny keď spomínal na zážitky seba ako chlapca, ktorý sa po ukončení školy živil tým, že na vozíku roznášal vodu z Gajdových kúpeľov.
Prvé kroky na javisku sa viažu k zborom v Poľskej krvi a Traviate (obe uvedené v roku 1945) a prvý zážitok zo samostatného výstupu k malej postave černoška v operete Stambulská ruža (L. Fall – 1946), s ktorým sa viažu aj spomienky na prežívanie obrovskej trémy. O tri roky neskôr ho obecenstvo už vnímalo ako sólistu v úlohe Alfréda (Netopier) a v roku 1952 ako Vaška (Predaná nevesta). Túto úlohu považuje Július Regec za svoju prvú „ozajstnú opernú rolu“. O necelých desať rokov už v tejto opere stvárňoval Jeníka.
Od roku 1949, keď podpísal dekrét sólistu opery postupne, jednotlivými úlohami rástol umelecký potenciál tohto skromného umelca a Štátne divadlo v ňom získalo mimoriadne pracovitého, zdravo ctižiadostivého a vždy spoľahlivého sólistu-tenoristu, pre ktorého sa nikdy nemuselo odriekať predstavenie, schopného kedykoľvek zaskočiť za kolegov. Vypestoval si krásne bel canto s otvorenými, kovovo znejúcimi tenorovými výškami, v ktorých nikdy nezlyhával.
Autor: KOŠICE ONLINE