Jakub z Košíc: Žiadna kniha, ani rozhovor vás na Indiu nepripraví

KošiceĽudsKE

Baví ho byť súčasťou projektov, ktoré menia svet okolo nás. Vďaka možnostiam dnešného sveta sa nie je na čo vyhovárať, jedinou bariérou, ktorú musíme prekonať je vlastný strach. Tvrdí to 24-ročný Jakub Malachovský z Košíc, ktorý strávil päť týždňov v Indii ako dobrovoľník.

Jakub, ako sa ocitne mladý človek čerstvo po škole na opačnej strane zemegule v pozícii dobrovoľníka v cudzej krajine?

Nie je to až tak náročné, ako sa to môže na prvý pohľad zdať. Dnes sú mladí ľudia obklopení možnosťami, o akých sa generácii dozadu ani nesnívalo. Je veľa organizácií, ktoré sa venujú medzinárodnému dobrovoľníctvu alebo stážam. Najdôležitejšia bariéra je v hlave, keď sa už človek rozhodne, tak nájsť cestu nie je zložité.

Väčšina mladých ľudí si po škole hľadá prácu, stáže a dobrovoľníctvo riešia ešte počas štúdia. V tvojom prípade to ale nie je celkom tak.

To je pravda. Ja som si jedno, aj druhé odžil počas vysokej školy tu na Slovensku, vďaka čomu som si rozvinul pocit občianskej zodpovednosti za svoje okolie, a zároveň sa naučil kopec užitočných vecí. Rozhodnutie odísť do Indie bolo skôr o tom opustiť svoju mentálnu bublinu a spoznať viac sám seba, aj svet za hranicami môjho vtedajšieho poznania. Veľa som počul a čítal o výhodách toho, keď je človek dlhšiu dobu sám v zahraničí. Keďže som nikdy predtým nebol na Erasme ani zahraničnej stáži, tak som sa rozhodol kompenzovať si to takto.

Prečo práve India?

Lebo ma dlhodobo fascinuje juhovýchodná Ázia, a najďalej som bol dovtedy sám v Brne a vo dvojici som navštívil Istanbul na východe a Štokholm na severe. Nechcel som byť jednoducho dobrovoľníkom v priestore Európy, chcel som na chvíľu odísť do úplne inej kultúry, inej mentality. Nasať nový pohľad na život a na problémy, ktorým ľudia denne čelia. Zvažoval som viacero krajín v regióne, India je takou záhadnou destináciou pre mnohých Slovákov, niečo ma k nej iracionálne ťahalo. Rozhodol som sa pre ňu a doteraz to neľutujem.

Foto
Jakub Malachovský pred známym Taj Mahalom / J.M.

Skús nám priblížiť tvoj pobyt. Čo si tam robil?

Bol som súčasťou projektu na jednej univerzite v meste Jaipur. Fungovalo tam viacero miestnych neziskoviek, ktoré sa venovali mládeži, od detí v predškolskom veku po vysokoškolských študentov. V spolupráci s organizáciou AIESEC zapájajú do svojich aktivít mnohých ľudí zo zahraničia, ja sám som býval na jednej chodbe na internátoch so šiestimi inými národnosťami. Druhá skupina dobrovoľníkov sa venovala deťom z najchudobnejších štvrtí a učila ich angličtinu, ja ešte s tromi babami z Nemecka, Talianska a Číny sme pracovali so staršími a interaktívnou formou sme pre nich pripravovali školenia a prednášky o tom, čo je relevantné pre mladých všade na svete – o našej spoločenskej zodpovednosti, o dôležitosti kvalitného vzdelávania, či našom postavení pri riešení globálnych výziev. Nakoľko ale pochádzam z krajiny, o ktorej drvivá väčšina z nich nikdy nepočula a má menej obyvateľov, ako ich mesto s okolitými obcami, veľa sme skĺzavali aj k mojej vlastnej kultúre a tradíciám, dokonca k otázkam o našej histórii.

Akí sú indickí študenti?

Každý je iný – ako všade na svete. Ale spoločnou črtou môže byť istá úcta a rešpekt k cudzincom, ktorým som bol. Aspoň ja som sa s tým stretával nielen na pôde univerzity, ale všade v Indii. Neskôr mi môj indický známy povedal, že to má náboženský kontext. Taktiež hralo rolu, že si vážia, aspoň z toho, čo som mohol odpozorovať, že môžu študovať. Nerovnosti sú v Indii veľké a oni mali šťastie, že sa narodili vo svojich rodinách. Vážia si preto aj podobné projekty, ktoré sú súčasťou ich štúdia.

Ak sa pozrieme na samotnú krajinu, aká bola India? Prekvapilo ťa tam niečo?

Bez debaty. Prekvapenie je veľmi slabé slovo, mal som niekoľko kultúrnych šokov. Snažil som sa pred príchodom pripraviť, kontaktoval som pár známych, ktorí v Indii boli a navyše som sa tam išiel bez konkrétnych očakávaní. Žiadna kniha ani rozhovor však nemôže pripraviť na realitu regiónu tak odlišného od môjho rodného. Zatriaslo to mojim euro-centrickým pohľadom na svet a potreboval som veľkú dávku otvorenosti, aby som prijal niektoré veci. Stálo ma to niekoľko týždňov a všetky možné druhy emócii, kým som si zvykol a akceptoval inakosť tohto prostredia. Zároveň to spätne hodnotím ako najpozitívnejšiu vec a koniec koncov presne to, po čom som túžil, keď som tam odchádzal – nový mindset.

„Najdôležitejšia bariéra je v hlave, keď sa už človek rozhodne, tak nájsť cestu nie je zložité."

Vedel by si nám priblížiť nejaký konkrétny kultúrny šok?

Pre mňa to určite bola doprava. Na to sa asi nedá pripraviť a človek to nemôže porovnávať s ničím, čo pozná z Európy. Na cestách sa v Jaipure pohybujú súčasne autá, motorky, rikše, chodci, hromadná doprava aj zvieratá, a všetci sa vzájomne rešpektujú úplne fascinujúcim spôsobom, ktorému som dlho nerozumel. Na zemi sú síce naťahané čiary na pruhy, ale v žiadnej časti mesta sa nepoužívajú. Semafory majú iba na kľúčových križovatkách, ale tiež si z nich ťažkú hlavu nerobia. Trúbenie nie je aktom agresie, ale skrátka obyčajným oznamovaním polohy vozidla, v celom tom chaose, čo vytvára nekonečný hluk. Taký ruch, aký som zažil v Jaipure, som určite nevidel v žiadnom európskom veľkomeste. Doprava však nebola zďaleka jediná nová vec, ktorej som sa musel naučiť. Od systémových vecí, ako je absencia pitnej vody v kohútiku až po maličkosti, ktoré prekvapia, ako pikantnosť jedla či dokonca niektorých druhov čaju, človek si posunie svoje hranice poznania inej kultúry.

Foto
S miestnym duchovným pri návšteve Paláca opíc / J.M.

Spomínal si, že si navštívil okrem Jaipuru aj iné mestá. Aké?

Áno, cez víkendy som vo voľnom čase cestoval do Udaipuru, Aggry, kde sa nachádza Taj Mahal, a hlavného mesta New Delhi. Všetky boli v niečom odlišné od Jaipuru a v niečom jedinečné. Udaipur bol z nich najviac zelený, v rámci neho sme navštívili prírodnú rezerváciu a hinduistické chrámy v horách. Delhi je oveľa priemyselnejšie a je v ňom neporovnateľne viac mrakodrapov ako vo zvyšných troch. Taj Mahal, napriek všetkej komerčnosti, ma zvalcoval svojou majestátnosťou. Určite najkrajšia vec, ktorú som v živote zatiaľ videl.

Čo sa ti bude navždy spájať s Indiou?

Rozmanitosť. A to je aj dôležité spomenúť – celá moja skúsenosť sú iba subjektívne pocity z veľmi limitovaného prostredia. Videl som len maličkú časť z Indie a ako som už spomenul, ešte aj tie štyri mestá boli od seba veľmi odlišné. Pritom sa všetky nachádzali na severe Indie, ktorý je vzájomne kultúrne relatívne podobný, minimálne ak to porovnám oproti juhu krajiny. Odlišnosti v rámci krajiny, ktorá rozlohou pripomína EÚ sú neuveriteľné. Aj u nás vyzerá Madrid inak ako Helsinki a asi ťažko by cudzinec mohol súdiť celú Európu iba z návštevy Prešova a Budapešti. Zároveň sú úžasné aj odlišnosti vnútri jednotlivých miest. Predovšetkým tú etnickú a religióznu som mal stále na očiach – v Jaipure boli silne zastúpené minimálne štyri úplne odlišné náboženstvá.

Väčšinová spoločnosť je síce hindu, ale obrovské komunity tvoria moslimovia aj kresťania a okrem nich sa dá nájsť desiatky skupín menších, niekedy mne neznámych, duchovných komunít. Všetci pritom v indickej spoločnosti koexistujú, a keď som hovoril so zopár miestnymi o prípadných konfliktoch, tak som mal pocit, že poukazovali hlavne na problémy socioekonomického charakteru a nerovného vzdelania, ktoré často išli naprieč tými skupinami, nie medzi nimi.

Galéria k článku

Čo ti dal a čo ti vzal pobyt v Indii?

Dala mi nový pohľad na veci. Hovoril som niečo málo o chudobe, rozdieloch medzi ľuďmi, chaotickej doprave. Mohol by som pridať systémovejšie problémy, ktoré som tam našiel – od znečistenia ovzdušia po detskú prácu. To človekom zatrasie a prehodnotí svoje problémy v živote. Zistil som, že keď si pustím horúcu vodu v sprche, tak patrím medzi možno 20 percent najbohatšej časti sveta. My doma sa tak málokedy vnímame, pretože sa porovnávame primárne s bohatšími krajinami. To môže byť fajn, keď človek hľadá inšpiráciu na zlepšovanie okolia, ale asi by sme nikdy nemali skĺznuť do depresií, ako veľmi zle sa tu máme. Nemáme. To je asi to, čo mi India vzala. Také to drobné rozčuľovanie sa nad nepodstatnými vecami, napríklad keď mi o pár minút ujde autobus. Možno sa mi to časom vráti a budem opäť frflať viac ako teraz, keď som len pár po tak intenzívnej skúsenosti, ale pevne verím, že časť z toho poznania už vo mne ostane natrvalo.

Čo by si odporučil všetkým mladým ľuďom, ktorí nad pobytom v zahraničí váhajú?

Aby mali jasno v tom, prečo. V mojom prípade bolo váhanie vždy spojené s nejakou blbosťou. Nikdy som sa necítil úplne pripravený, necítil som, že je ideálny čas, nemal som to do bodky naplánované. Zmeškal som tak veľa príležitostí, vrátane tých ísť niekam von. Niekedy je najlepším receptom neriešiť príliš veľa a ísť. Ak má človek naplánované a vyriešené kľúčové otázky – kde bude spať a či má financie na krízové situácie, tak nech sa do toho pustí a detaily svojho príbehu si už dokreslí a dopíše za pochodu.

 

Vyštudoval politológiu na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Dnes pracuje pre program Teach For Slovakia, kde motivuje šikovných mladých ľudí k tomu, aby svoju kariéru spojili so zlepšovaním vzdelávania na Slovensku. Všetkým odporúča vybehnúť aspoň na chvíľu von do zahraničia, pretože to je neskutočná škola nezávislosti, sebapoznania a budovania otvorenej mysle. A tou mu bola práve India, kde strávil päť týždňov ako dobrovoľník.

 

Autorka: IVANA PADOVÁ

Komentáre