Boris Sirka zo Sniny chcel byť v detstve chirurgom. Nakoniec sa ale rozhodol pre výtvarné umenie a vďaka nemu nikdy nemusel pracovať. Jeho tvorba nesie temnú atmosféru a hry s priestorom. O tom, ako ho ovplyvnilo Japonsko a o tom, či sa dá uživiť ako umelec na voľnej nohe nám povedal v rozhovore.
Mali ste umelecké sklony už od detstva, alebo ste si k tomu našli cestu až neskôr?
K výtvarnému umeniu som sa dostal už ako dieťa na základnej škole a nikdy som od toho neopustil. Pri rozhodovaní kam pôjdem na strednú školu, som sa nevedel rozhodnúť, či chcem byť chirurg a ísť na gymnázium, alebo rovno na školu úžitkového výtvarníctva. Vybral som si umenie a išiel som študovať propagačnú grafiku. Po strednej škole som začal študovať na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach v ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby.
Keď ste doštudovali, hneď ste sa so svojou tvorbou uchytili?
V treťom ročníku na vysokej škole sa mi podarilo dostať do finále jednej veľmi prestížnej súťaže pre výtvarníkov, Cena Oskara Čepana. V tom ročníku som bol najmladším finalistom v tejto súťaži, mal som vtedy asi 23 rokov. Prostredníctvom tejto súťaže sa mi podarilo dostať do povedomia odbornej verejnosti a odvtedy to išlo samo. Darilo sa mi vystavovať na skupinových výstavách a mal som aj niekoľko vlastných. Podarilo sa mi nájsť vlastného galeristu, no momentálne som na voľnej nohe.
Takže ste nemali v živote tú fázu, kedy ste robili v reklamnej agentúre alebo nejakej inej „obyčajnej práci“ a umeniu sa venovali len po večeroch, ako mnoho iných umelcov?
Nie. Pravdupovediac, ja som nikdy nepracoval, ak chápeme prácu v zmysle, že som niekde denne sedel a dostával za to zaplatené. Už cez vysokú školu som si dokázal privyrobiť predávaním vlastných diel. Počas vysokoškolského štúdia sme si mohli vybrať, na čo sa sústredíme, a zatiaľ čo som mal spolužiakov, ktorí sa venovali grafike, ja som sa venoval svojej tvorbe a mal som to šťastie, že sa ujala.
Vaša tvorba je špecifická a dá sa v nej nájsť viacero autorských motívov. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?
U mňa to je dosť rôzne, keďže aj vo svojej tvorbe dosť často „prezliekam kabát“ a vždy keď ma zaujme nejaká iná téma, zmením aj formu, ktorou ju zobrazujem. Ak by som mal vytvoriť súhrn toho najlepšieho z mojej tvorby za posledných pätnásť rokov, mohlo by sa to zdať ako skupinová výstava. Je tam určite aj nejaký spoločný prvok, ale medzi jednotlivými fázami mojej tvorby pociťujem veľké rozdiely.
Dlho som sa nechal ovplyvňovať literatúrou, hudbou a filmami, neskôr ma začali baviť mestské legendy a svojho času ma veľmi zaujímal okultizmus, hlavne z tej vizuálnej stránky, pretože mi príde veľmi pôsobivý. To všetko spolu súvisí a v syntéze kreuje základy pre moju tvorbu. Moje začiatky v maľbe ovplyvňovala metalová hudba no neskôr som začal pátrať po experimentálnejších odnožiach tohto žánru. V znázorňovaných ideách som sa od okultizmu presunul k zobrazovaniu vesmíru a napríklad k zamýšľaním sa nad zobrazením pomeru mikro a makro sveta. Tým, aký je náš vesmír obrovský, môže byť zároveň len malou bunkou v organizme niečoho iného.
Mali ste možnosť zúčastniť sa stáže v Japonsku. Ovplyvnilo to vašu tvorbu?
Vďaka rezidenčnému programu Košice Artist in Residence som sa dostal na tri mesiace do Tokia. Japonsko ma svojou kultúrou vždy lákalo a chcel som nachvíľu vidieť ich spôsob života, takže som bol týmto programom nadšený. Japonci sú kultivovaní, čistí a úctiví a ja som sa pri nich cítil ako doma. Nechcelo sa mi odtiaľ vôbec odchádzať a rád by som sa tam ešte vrátil. Je mi jasné, že spôsoby Japoncov nemusia sadnúť každému, no ja by som bol schopný brať ich správanie ako učebnicu etiky.
Výsledkom môjho pobytu v Japonsku bola výstava, vytvoril som tam asi tridsať diel. Používal som pri tom techniky im blízke a to japonský tuš a japonský papier. Nechal som sa ovplyvniť atmosférou tej krajiny, no myslím si, že sa ani nedalo neovplyvniť. V Japonsku som teda odprezentoval svoju prácu a následne som dostal príležitosť ukázať ju aj Košiciam v Šopa Gallery.
Počas svojho pobytu v Japonsku som si zaznamenával na kameru všetko čo ma zaujalo a vznikol z toho krátky film Tokyo Diaries. Natočil som množstvo materiálu, ktorý mal pre mňa vysokú výpovednú hodnotu a snažil som sa to dať do takej podoby, aby som časť tej výpovede dokázal podať aj svojmu okoliu. Žánrovo je to zlý dokumentárny film. Zámerne som zvolil dekonštrukciu žánru v tom zmysle, že som pracoval bez osnovy či scenára a jednotlivým výsekom som dával význam až v postprodukcii. Vznikli mi tak krátke príbehy a deje, ktoré som zoraďoval do väčšieho významu. Nemá to klasickú štruktúru úvod, jadro, záver.
Dá sa na Slovensku uživiť ako slobodný umelec?
Dá sa to, veď žijem, ale je to veľmi nebezpečné. Človek sa musí pripraviť na to, že krivka predaja diel môže často pripomínať horskú dráhu. No môžem si za to čiastočne aj sám a pociťujem, že mám problém udržať vždy rovnakú formu a keď mám pocit, že ma to nudí, svoju tvorbu výrazne zmením. To je obyčajne moment, kedy zberateľom, ktorí majú o moju tvorbu záujem už neviem predať svoje diela. Takto strácam a nanovo získavam klientelu niekde inde. Momentálne som sa ale vrátil na fakultu umení, začal som študovať na doktorandskom štúdiu a prvýkrát mám stály príjem.
Autor: MARTIN MAJDÁK