Vyčariť ľuďom na tvári úsmev alebo ich minimálne vo vnútri zľahka pobaviť, je veľký dar hodný umelca. Kreslenými obrázkami sa o takéto povznesenie nálady od roku 1976 snaží aj Košičan Jozef Jurko (64).
V karikaturistických kruhoch známa persóna, ktorú ale mnohí z nás možno vnímajú len pod prezývkou Jurko, ktorú hádže pod svoje obrázky. Kresliť začal už ako dieťa. A keďže si rodičia všimli jeho talent, tak ho dali na ľudovú školu umenia, ktorú navštevoval počas celej základnej školy.
„Potom na základnej škole, nehovorím, že z nudy, ale žiaci sú žiaci, tak som sa aj zabavil, aj som využil svoje schopnosti, občas som niečo nakreslil, pobavil spolužiakov, profesorov. A asi v treťom ročníku, mal som triedneho profesora, Štefana Koperdana, známy slovenčinár v tom čase v Košiciach, trošku ma zjazdil, že až vtedy sa dozvedel o mojom talente. Okamžite to začal využívať pri školských akciách, to znamenalo, že som výtvarne začal prispievať,“ opísal svoje začiatky karikaturista Jozef Jurko.
Prvé výstavky v škole pozostávali, ako inak, z karikatúr učiteľov či dokonca riaditeľa. Okrem maľovania inklinoval od mala aj k modelovaniu a vyrezávaniu. Sčasti ho ale ovplyvnili aj pohyblivé obrázky a kino Čas, ktoré kedysi v Košiciach existovalo. Boli to disneyovky, Chaplin, ale aj prírodovedecké aktuality. Ako uviedol, v tom čase veľmi obdivoval aj Viktora Kubalu, nestora slovenského humoru.
Kreslil len popri práci
Vôbec prvý obrázok, ktorý mu uverejnili, nakreslil v roku 1976. Bolo to pred Vianocami. „Muž sedel pri stole a v tom čase sa zabíjal kapor, tak kapor visel na šibenici ako jeho osud. To bol ten prvý vtip. Neskôr už začal vychádzať Večerník a začala sa dlhoročná spolupráca,“ ozrejmil Jurko.
Samozrejme, popri práci chodil do práce a kreslenie bolo stále iba jeho koníčkom. „Tak som si na to zvykol, lebo som denno-denne kreslil, sem tam jeden deň pauza a už som musel zase pripravovať. Bola aj taká fáza, že som robil do denníka, každý deň vyšla kresba. Plus vymysleli takú rubriku, kde som si prezrel celý predošlý týždeň a tie najväčšie zaujímavosti som zhrnul do štyroch kresieb. Proste bolo toho veľa. Ale zvládol som to aj popritom, že som mal štyri deti,“ hovorí s úsmevom karikaturista na dôchodku, ktorý okrem kresieb do novín a časopisov, pripravoval aj krížovky s pointou a kresbou.
Ako prezradil, po vojne pracoval vo Východoslovenskom múzeu ako technik, elektrotechnik, potom robil krátky čas v železiarňach ako robotník pri pasovej doprave, neskôr pracoval na letisku. Keďže pracoval na zmeny, mal stále čas aj pre rodinu, aj na svoje kresby.
„Kreslím aj pre známych, karikatúry napríklad. To mi stačí momentálne, lebo fakt to obdobie 35-40 rokov, to bolo, z dnešnej doby, keď sa pozriem, až hektické. Ale vtedy som si to až tak neuvedomoval. Stíhal som to jednoducho,“ povedal Jurko s tým, že popritom tom všetkom spolupracoval aj na cykle rozprávok o Košiciach.
„Začalo to Detskou železnicou v Čermeli, prvá rozprávka sa volala Rozprávka o Katke. To som ilustroval. Potom po nejakom čase to boli Strašidielka z Urbanovej veže,“ priblížil.
Jeho kresby zdobia električky
Karikaturista Jozef Jurko čerpá z toho, čo vidí, pretože ako hovorí, v bežnom živote si ani neuvedomujeme, koľko vtipných alebo nesprávnych vecí robíme. Nápad si buď zapamätá alebo si ho „škicne“ na papierik dvomi, tromi slovami.
„Keď som prišiel domov, tak som chytil v tom čase redisové pero, tuš. Po večeroch väčšinou, lebo cez deň som mal dosť vyplnený deň. Moja doba bola večer, väčšinou som to kreslil lajf,“ priznáva.
Hoci bol spočiatku proti kresleniu na počítači, po jednej vernisáži si kúpil svoj prvý grafický tablet. Zvládol to zhruba za pol hodinu. Prvé kresby boli vraj trošičku kostrbaté, ale s grafickými programami to nebol problém zlepšiť.
„Kresba je tak živá, ako by som to kreslil. O to to bolo ľahšie, že mi stačilo kresbu poslať mejlom a vybavená vec. Keď niečo chceli oni promptne, dali námet. Niečo upraviť, zmeniť, nebol problém. Pokiaľ som kreslil tušom, tak sa mi stalo, že som to išiel odniesť do redakcie a uprostred cesty niekde na Komenského mi napadlo, že toto tam nie je dobré, tak som sa oprel o výklad a fixou som to opravil lebo dokreslil,“ smeje sa karikaturista, ktorého môžete poznať aj vďaka obrázkom v košických električkách.
„To bola úplne náhodná vec. Museli osloviť viacerých autorov, dali tému, každý mal poslať kresbu. Poslal som a po nejakom čase mi volali, že si vybrali mňa, či som ochotný. Tak reagoval som v tom zmysle, že jasné, že som ochotný, som Košičan, som lokálpatriot, poznám problematiku, takže nebol problém sa rozhodnúť.“
Od dopravného podniku dostal témy, ktoré sa týkajú toho, ako by sme sa mali správať v prostriedkoch hromadnej dopravy. Na každú tému spravil po dve kresby a trvalo mu to vyše mesiaca. „Zarazilo ma, aj keď viem, že takto sú ľudia vedení, všetkým možným od kultúry, cez médiá, že potom, keď to vytlačili a zavesili, pozerám na ľudí, každý bol zahĺbený do mobilu. Hlavu nezdvihne, pokiaľ vyslovene nestojí pri tom obrázku, tak sa na to ani nepozrie,“ skonštatoval Jozef Jurko.
Miluje rusínsky humor
Jeho cieľom je hlavne pobaviť, pretože žijeme v rýchlej a zložitej dobe. Sme nespokojní s dopravou, školstvom či zdravotníctvom. A možno aj prostredníctvom kresby ponúknuť riešenie, pretože humorným obrázkom sa dá vyjadriť veľa vecí.
„Čo sa týka tvorby, mne to fakt pripadá, ako keď sa tvorí divadelná hra. Lebo autor vymyslí námet, musí si vymyslieť nejakú scénu, kostýmy, aj postavy, postava musí dať určitý dej a musí to aj vypointovať. Čiže v konečnom dôsledku vytvorí určitú scénu. Síce statickú na jednom obrázku, ale aj tam sa dá dať trošku dynamika. V tom spočíva aj vývoj môjho kreslenia,“ uviedol.
Ako ďalej prezradil, veľmi sa mu páči ľudový humor, najmä ten rusínsky a rusnácky. „Určite vznikali v ťažkých dobách, vedeli sa ľudia rozptýliť a pobaviť, a tým pádom aj ten humor vlastne žije a má svoj význam.“
Rád sa inšpiruje Slovákmi, aj keď sa jeho druh humoru sem-tam niekoho dotkne. A viac-menej sa podľa neho vedia ľudia zasmiať, vždy tam niečo zarezonuje. A to je podľa Jurka aj dobre, že sa zasmejú v ťažkých situáciách.
Autor: JÁN PÁL