Múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach má za sebou rekordnú sezónu a začína komplexnú rekonštrukciu za 7 miliónov. Porozprávali sme sa s jeho šéfom Martinom Cubjakom.
Narodil sa v Bardejove. V Prešove vyštudoval estetiku a vedy o umení. Do Medzilaboriec prišiel za manželkou. Ako 22-ročný vysokoškolák začal pracovať v Múzeu Andyho Warhola, ktoré tu vzniklo v roku 1991.
Hovorí, že múzeum sa v Medzilaborciach – meste stále zakliatom v ťažkom postkomunistickom spánku – „vyskytlo“ ako UFO. Akoby niekomu vypadlo z vrecka. Pokojne mohlo vzniknúť v Paríži alebo Londýne. Pritiahla ho zrejme 15 kilometrov vzdialená rodná dedina Andyho Warhola – Miková.
Najprv predával lístky, lektoroval a asistoval. Prvú medzilaboreckú etapu ukončil v roku 2010 ako kurátor a z múzea odišiel. Rodine a galeristike sa ďalej venoval v Košiciach ako privátny galerista.
Do Medzilaboriec sa nečakane vrátil po medializovanej kauze bývalej riaditeľky múzea v roku 2018. Jeho vedením ho dočasne poveril vtedy nový prešovský župan Milan Majerský. Dlho zvažoval, či z Košíc každý deň dochádzať 120 kilometrov, a potom späť. Nad ekonomikou a racionalitou zvíťazila intuícia a poslanie. Dochádza dodnes.
Úspešne. Warholovci majú za sebou rekordnú sezónu a chystajú rekonštrukciu za 7 miliónov eur. Martin Cubjak, riaditeľ Múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach.
Máte za sebou úspešnú galerijnú sezónu. Dá sa to porovnať s galériami vo veľkých mestách, napríklad Bratislavou a Košicami?
Určite áno. Táto letná sezóna bola pre nás rekordná. Aj vzhľadom na to, že nikto nevedel, ako to s kultúrou po prvej vlne bude, keďže sme boli od marca dva mesiace zatvorení. A, samozrejme, v kontexte Medzilaboriec, ktoré sú pre všetkých „veľmi ďaleko“. Väčšinou máme viac zahraničných turistov ako domácich, až 70 percent. Najviac chodia Poliaci, Česi, Nemci, Angličania, Francúzi, Taliani.
Toto leto to bolo úplne opačne, 80 percent boli Slováci. Len za júl a august prišlo takmer 13-tisíc platiacich návštevníkov. To je okolo 220 ľudí denne. Úplná topka bol 5. august, kedy k nám zavítalo 470 ľudí. To sme už museli vstupy regulovať. Myslím si, že to bolo aj kvôli marketingu, ktorý sme počas tej dvojmesačnej „paralýzy“ robili.
Kto je váš návštevník?
V Medzilaborciach pracujeme s takzvaným unikátnym návštevníkom. Pre ktorého je to celodenný výlet a ktorý tu veľmi nemá dôvod chodiť kvôli ničomu inému. Príde tu vyslovene kvôli múzeu. Preto aj ten marketing. Boli sme často v médiách, urobili sme pár zaujímavých videí, spolupracovali sme s inými slovenskými galériami, mali sme outdoorovú kampaň na citylightoch po slovenských mestách. Vymýšľali sme, akou dobrou signálnou vecou pre návštevníkov sezónu uvedieme.
Podarilo sa?
Urobili sme pokračovanie street-artovej výstavy Banksy & Poppy, ktorá začala v júni v košickej Kunsthalle. No a postupne sme pripravili a spustili prvú samostatnú výstavu pop-artového umelca Keitha Haringa, ktorá ešte aktuálne beží a bude tu do konca roka. V duchu jeho pop-shopov tu máme 40 vecí z jeho portfólia, ktoré reflektujú posledný rok a pol jeho tvorby.
Expozíciu Keitha Haringa ste pripravovali dva roky. Ako galerista funguje v praxi? Čo všetko musíte manažovať?
Najprv musíte diela lokalizovať. Identifikujeme, kde sú a pátrame po podobných témach. Kto, kde, čo má, v akom čase a tak ďalej. Dnes je galerijný svet dosť rýchly. To znamená, že predaje diel takýchto svetových autorov sú veľmi rýchle, ich ceny stúpajú. Môže sa stať, že o týždeň alebo o dva dni sa dielo predá.
U Banksyho napríklad aj do 24 hodín. Dobrá galéria je vždy súčasťou nejakej galerijnej siete. Máme dobré kontakty s galériami z Londýna, Dublinu, Los Angeles. Sme s nimi v dennom kontakte. Nesnažíme sa byť odborníci na všetko. Zameriavame sa a sledujeme určité portfólio autorov okolo Andyho Warhola. Prípadne jeho pokračovateľov. Spôsoby, ako získať konkrétne dielo, sú rôzne.
Dnes je galerijný svet celkom rýchly. To znamená, že predaje diel takýchto svetových autorov sú veľmi rýchle a ich ceny stúpajú. Môže sa stať, že o týždeň alebo dva dni sa dielo predá. U Banksyho napríklad aj do 24 hodín.
Koľko stojí zapožičanie diela?
Rádovo tisíce, niekedy až desaťtisíce eur. Okrem zapožičania môžete diela aj vybartrovať, ak máte dobrý výmenný artikel, ako je napríklad Andy Warhol. Potom musíte majiteľa, zberateľa alebo galériu presvedčiť, aby vám dielo poskytol, ideálne na čo najdlhší čas. A bezpečne, špeciálnym transportom ho dopraviť do vašej galérie, čo je osobitná a tiež veľmi nákladná kapitola našej práce.
Odkiaľ k vám pricestovali diela Keitha Haringa?
Z Los Angeles, Londýna a Düselldorfu. Haring bol spočiatku súčasťou stálej expozície s názvom „Street-art verzus Pop-art“. Máme tam napríklad pomerne veľkú kolekciu diel od street-artovej anglickej umelkyne menom Bambi – celkom tajomnej osobnosti.
Prečo tajomnej?
Jej identitu poznajú iba traja jej agenti. Vie sa len to, že ide o nejakú slávnu speváčku. Považujú ju za také ženské vydanie Banksyho. Všetko je to súčasť marketingu. Dnes to v umení takto funguje.
Ako to v múzeu vyzeralo pred dvoma rokmi po vašom návrate?
Keď sa po kauze riaditeľka s novým vedením prešovskej župy dohodla na odchode, dostal som dočasnú ponuku múzeum viesť. Vyzeralo to tu vtedy ako v nemocnici bez lekárov, po ktorej pobehujú zombíci. Nedotiahnuté veci, odborný útvar vôbec nefungoval, prepustená muzeologička, druhý kurátor na dlhodobej maródke, v zásuvke nachystané ďalšie výpovede, nedotiahnuté zmluvy, veci, akcie. Bol to pre mňa trochu vnútorný boj. Rozum mi hovoril, že je to hlúposť brať túto prácu, vnútro ale bolo silnejšie. Cítil som to ako misiu. Tak som to dočasne zobral. Som tu doteraz.
Bolo to dobré rozhodnutie? Čo sa odvtedy zmenilo?
Jedným z hlavných dôvodov, prečo som tu zostal a prečo mám múzeum tak rád, je to, že je tu obrovský priestor pre experiment. Stále. Aj po tridsiatich rokoch fungovania. Baví ma prinášať nové veci, dať tomu všetkému nejaký upgrade, pridanú hodnotu. Nejaké kurátorské preteky o najlepšiu výstavu a odovzdávanie cien ma veľmi nezaujímajú.
Ako sa dá prepojiť múzeum, kultúra, mesto a cestovný ruch v regióne? Samosprávy a mestá s tým na východe majú väčšinou problém.
Je to tu trochu kostrbaté, pravdupovediac, mám na mesto trochu ťažké srdce. Už som to kdesi spomínal, že stále spí ako zakliata Šípová Ruženka. Pritom tento prihraničný región je vynikajúci na čerpanie fondov. Príkladov vo svete, ako sa to dá a vie robiť, sú stovky. Blízko je Ukrajina aj Poľsko. V okolí 60 kilometrov je Bardejov, kúpele, kopa pamiatok, drevených kostolíkov. To všetko treba, v dobrom slova zmysle, využiť pre turizmus a cestovný ruch. Ľudí, ktorí prídu do múzea, treba jednoducho premeniť na zákazníkov mesta a regiónu. Nestačí iba čakať. Keď mi návštevníci niekedy hovoria, že sa v meste nemajú kde najesť alebo na nich kričia, že im nemôžu vydať zo stoeurovky, musím sa hanbiť.
Čím to podľa vás je?
Raz tu došiel autobus švajčiarskych dôchodcov z Viedne. Boli príjemne prekvapení, že neprišli iba do nejakej pamätnej Warholovej izby. Keď som im povedal, že toto múzeum je jediné v Európe, veľmi sa čudovali, prečo mesto takto spí a nereaguje na to. Prečo nevyužije potenciál, ktorý to prináša. Myslím si, že mentálna pripravenosť mesta pre takéto veci a podobné rozmýšľanie ľudí tu stále chýba.
Mňa baví prinášať nové veci a dať tomu všetkému nejaký upgrade, pridanú hodnotu. Nejaké kurátorské preteky o najlepšiu výstavu a odovzdávanie cien ma veľmi nezaujímajú.
Chystáte rozsiahlu rekonštrukciu za viac ako 7 miliónov eur.
Vybaviť tieto peniaze bol naozaj ťažký pôrod. Najprv sme mali dostať 25-tisíc na rekonštrukciu interiéru. Neskôr nám vláda na výjazdovom rokovaní – po osobnej návšteve múzea – prihodila 100-tisíc eur. Keď nám tie peniaze došli, povedali sme si, že stavíme na jednu kartu. Za 13-tisíc eur sme urobili ďalšiu víziu. Komplexný projekt na celkovú rekonštrukciu budovy a technológie múzea. V apríli 2019 zasadala vláda na východe znova. Tam sme im už odprezentovali projekt za 4 milióny eur. A to nebolo všetko.
Došli ste až na sedem.
Mesto sa vtedy zaviazalo prispieť 100-tisíc, župan veľkoryso sľúbil 2 milióny. Vláda vtedy dala verejný prísľub, že pomôže niekoľkými miliónmi. Tak sme podali žiadosť na Úrad vlády na zmenu účelu. To ale nebol koniec. Keď sme urobili finálny projekt a nacenili to všetci profesisti, zistili sme, že projekt bude stáť 7,1 miliónov eur.
Takže sme nakoniec urobili dve varianty. Celkový za 7,1 a osekaný za 5,6 miliónov eur. Osobne som obhajoval prvú verziu, aby sa to nelátalo a aby vznikol architektonicky a technologicky kompaktný celok. Na ďalšom výjazdovom rokovaní vlády v Kežmarku to schválili. Dokonca bez spolufinancovania župy a mesta.
Neskomplikovala vám čerpanie peňazí zmena vlády a koronakríza?
Samozrejme. Prvé peniaze nám mali prísť už tento rok v januári. Neprišli. A po voľbách sa znova všetko zastavilo, do toho prišla prvá vlna pandémie. Opäť sme boli v neistote, navyše, bola snaha uznesenie predošlej vlády napadnúť z nezákonnosti. Našťastie to médiá sledovali a pýtali sa na to novej vlády. V máji sa ozvalo ministerstvo financií a žiadalo ďalšie a ďalšie informácie a dokumenty.
V júli sme už z toho boli zúfalí. Našťastie sa onedlho celá situácia vyriešila pre nás dobre. V septembri nám prišli prvé dva milióny. Ak celý realizačný projekt a verejné obstarávanie pôjde dobre, niekedy začiatkom budúceho roka budeme môcť začať. Záleží od toho, koľko bude trvať súťaž.
Bude v čase rekonštrukcie múzeum zatvorené?
Pravdepodobne áno. Ak by sme nechali niektorú z expozícií otvorenú, časovo a finančne by sa to predražilo. Plánujeme ale takzvanú Warhol Tour, budeme hľadať koncepty, ako Warhola vyviezť von a zdieľať v iných mestách a galériách. Chceme ho nechať živého vo verejnom priestore. Uvažujeme dokonca o vysunutej expozícii v Prešove. Nech to ľudia vidia, nech zažijú a majú náladu na to, keď sa naše múzeum po rekonštrukcii znova otvorí.