Košičanka Linda našla druhý domov v ďalekej Austrálii: Úspech mi k nohám len tak sám nespadol

KošiceĽudia

Linda Hudáková sa narodila v Košiciach, v ktorých aj vyštudovala vysokú školu. Aj keď počas štúdijných rokov angličtina nepatrila k jej silným stránkam, rozhodla sa, že opustí rodnú hrudu a skamaráti sa práve s týmto jazykom. U protinožcov žije už ôsmy rok.

Foto
Linda si život v Austrálii pochvaľuje, no zdôrazňuje, že to nie je iba o oddychu a peknom počasí / LH

Kedy prišiel prvotný nápad odísť a prečo práve tak vzdialená Austrália?

Mojím snom bolo po vysokej škole odísť niekam do zahraničia, naučiť sa po anglicky, ale nikdy by mi nenapadlo, že raz budem žiť až v Austrálii. Bol to nápad nášho kamaráta, ktorý chcel ísť práve do Austrálie, ale jemu to, bohužiaľ, nevyšlo. Ja a môj vtedajší priateľ sme sa do toho pustili a začali vybavovať všetky papiere aj s vízami. Počkali sme ešte na ukončenie bakalárského štúdia a v októbri 2011 sme odišli.

Určite bolo náročné sa odsťahovať, čo ale napríklad po administratívnej stránke, predstavujem si hromadu papierov, emailov a byrokracie.

Pre mňa to bolo dosť náročné, keďže na študentské víza som musela dokladať aj finančné krytie. Pod finančným krytím mám na mysli, že som musela preukázať 20-tisíc eur imigračnému úradu, aby bolo jasné, že tu nejdem pracovať, ale študovať. Tieto peniaze mali byť na moje prežitie v Austrálii. Musela som dokladať školy, ktoré som ukončila a napísať aj list, prečo chcem ísť študovať práve do Austrálie. Prvých sedem mesiacov som chodila na anglický jazyk. Tento kurz sme museli vopred vyplatiť.

A tak sa dostávame aj k tvojej angličtine. Na strednej ťa veľmi nebavila... Dnes ju máš v malíčku, však?

Moja angličtina bola na začiatku pre-intermediate. Veľmi som sa bála komunikovať s ľuďmi. Myslela som si, že ma začnú súdiť, že neviem vypotiť jednu súvislú vetu v angličtine. Ale keďže som sa chcela zlepšiť čo najskôr, stránila som sa aj Slovákov, aby som komunikovala hlavne v angličtine, kvôli ktorej som tu prišla. A pomohlo mi to veľmi, aj keď rukami-nohami zo začiatku, prinútila som sa potrápiť si mozog. Zo začiatku som si všetko prekladala do slovenčiny, predtým než som niečo povedala. Dnes už rozmýšľam v angličtine, popravde, ani neviem, ako je to možné, nikdy som si to nemyslela, že raz budem vedieť plynulo rozprávať bez toho, aby som si to prekladala do slovenčiny v hlave smiley

Aký je život v Austrálii a ako sa tu adapatovalo dievča z Ťahanoviec? 

Život v Austrálii je super, ale zase nie je všetko zlato, čo sa blyští, ako sa hovorí. Začiatky som mala ťažké a chcela som prísť po dvoch mesiacoch domov. Nuž, ale keď má človek super prácu, je to oveľa lepšie. Veľmi sa mi páči, že mám možnosť cestovať. Austrália je krásna a hlavne obrovská!

Galéria k článku

Nie tak dávno sa ti však podarila ďalšia super vec, ukončila si zahraničnú univerzitu.

Skončila som bakalára na Torrens University, konkrétne som študovala Bachelor of Business. Bolo to v podstate kvôli vízam, pretože inú možnosť tu ostať som nemala v tom čase. Musím priznať, že som si moje zadania robila poctivo a niekedy som si dobre ponadávala, pretože to zadanie veľmi nedávalo zmysel. smiley Z môjho pohľadu sú tieto univerzity v porovnaní s našimi oveľa ľahšie. Už len z toho hľadiska, že tu nemajú ústne a ani písomné skúšky. Ale zase, keď som mala účtovnícto a štatistiku, písomnými skúškami som si musela prejsť, aj čo sa týka HR (ľudské zdroje, pozn. autorky) predmetov. Každá univerzita je iná, ale tu sa viac-menej zameriavajú na veľké posudky. 

Hovoríme o štúdijných úspechoch, ale čím si sa živila na začiatku a kde pôsobíš dnes?

Zo začiatku to bolo pre mňa hrozne ťažké, keďže som sa bála rozprávať po anglicky. Ďalšia vec bola tá, že som nevedela, ako si nájsť prácu. Posielala som môj životopis všade, aj do reštaurácií. Môj prvý job bol pri prístavnom moste, kde som pracovala ako čašníčka pre všelijaké akcie. Robila som len trikrát do týždňa. Pomohlo mi to len zaplatiť nájom a potraviny.

Neskôr som pracovala ako upratovačka, čo mi v tom čase aj vyhovovalo. Nuž, po 2,5 roku ma hnevalo, že na Slovensku som študovala a v Austrálii robím čašníčku alebo upratovačku. Na mojej škole, kde som študovala, som preto začala „pracovať” ako dobrovoľníčka, aby som nazbierala skúsenost, pretože na študentské víza a bez skúseností tú prácu nájdete len ťažko. 

Na študentské víza tu v Austrálii môžu študenti legálne robiť iba 20 hodín. Napadla mi taká vec, že by som rada pomáhala novým študentom na orientation day (to je taký prvý deň v škole pre nových študentov, doslova orientačný, pozn. autorky). Tak som s mojou ideou išla za naším študentským lídrom a začala im pomáhať. Dostala som aj diplom ako študenský ambassador. Odtiaľto ma škola posunula ďalej, pracovala som pre jednu agentúru, ktorá sprostredkovala ubytovania pre študentov. Robila som tam „marketing” čo ja veľmi nemusím, ale skúsila som to! V tom čase som stále pracovala aj ako upratovačka. Pol roka som posielala svoje CV asi všade, kde sa len dalo. Samozrejme, každý telefonát sa začal otázkou, na akých vízach som a ďalej len -  ozveme sa neskôr…

Foto
Linda získala na Toren University titul Bachelor of Business / LH

Celkom náročné, sklbiť, to, že chceš v Austrálii pracovať, máš študentské víza a nechceš celý život pracovať ako upratovačka... 

Veru, na študentských vízach som mala nulovú šancu sa niekde dostať. Aj napriek tomu som sa nevzdávala a asi po pol roku sa mi ozvala jedna agentka. Mala som pohovor na pozíciu do jednej stavebnej spoločnosti na recepciu. Potrebovali tam niekoho len na dva týždne. Tie prešli ako voda a spoločnosť si ma tam nechala až 9 mesiacov. smiley Veľmi mi to vyhovovalo, ale viac ako 20 hodín som robiť nemohla, iba počas školských prázdnin. Bola som však veľmi šťastná, lebo som sa dostala do office environment (kancelárske prostredie, pozn. autorky). Po 9 mesiacoch museli nájsť niekoho na plný úväzok a ja som ešte v tom čase takto pracovať nemohla. Finančný manažér v danej firme sa ma však opýtal, či by som nechcela pracovať na jeho projekte.

Samozrejme, povedala som áno a presunula som sa na project M4East (rozširovanie ciest v Sydney - jeden z najväčších projektov Westconnex, veľa ľudí tu proti tomu protestovalo). Robila som tam na viacerých pozíciách, všetko od objednávok po spracovania všetkých faktúr. Chodila som však ako podpora na iné oddelenia. 

Veľmi ma to bavilo, pretože som videla progres. smiley Spoznala som veľa nových ľudí. Keď som skončila bakalára, prešla som na partnerské víza, kde som už dostala PR (permanent resident - trvalý pobyt, pozn. autorky). Ak má váš partner austrálske občianstvo, môže akoby „podporovať” partnera, to je ale dlhý príbeh a strašne veľa papierovačiek. Ale nakoniec som to dostala a s tým aj ponuku na ďalší projekt, ktorý sa volá Sydney Metro. Áno, až teraz tu idú stavať metro, prvé v Austrálii. surprise Tu pracujem ako hlavný finančný administrátor, mám svoj vlastný tím. Viac zodpovednosti, viac práce, ale mňa to veľmi baví. Naučila som sa veľmi veľa nových vecí, za čo som veľmi vďačná.

Musím však s odstupom času uznať, že to nebolo med lízať, úspech mi k nohám len tak sám nepadol. Vydrela som si to sama a bola som dosť trpezlivá. Nie každý si prejde od spodnej hranice až na povrch (síce ja tam ešte nie som, ale raz budem smiley ). Veľa ľudí si predstavuje, že bude rovno CEO (chief executive officer - výkonný riaditeľ, pozn. autorky). 

Galéria k článku

V Austrálii si už ôsmy rok, čo slovenské alebo zo Slovenska ti chýba najviac? 

Zo Slovenska mi hlavne chýba mamka, brat a kamaráti. Lenže po takej dlhej dobe ako som tu, to už celé vnímam inak. Môj domov je už Austrália. Všetky vzťahy sa zmenili, kamošky, kamaráti majú svoje rodiny, nie je to také, ako keď som odchádzala. Zo začiatku mi chýbali halušky, knedľa a všetky naše slovenské špeciality, ale popravde, mi to už vôbec nechýba. Nadobudla som iné stravovacie návyky, jedlo je tu úplne iné. Milujem thajskú, čínsku, vietnamskú kuchyňu, no proste mňam!

Chodievaš domov na Slovensko?

Za sedem rokov som bola doma trikrát, aj to raz kvôli mojím zdravotným problémom a druhýkrát narýchlo kvôli môjmu bratovi, ktorému diagnostikovali rakovinu druhého stupňa. Nuž, raz som bola doma naozaj ako na dovolenke, kde som si užila oddych bez toho, aby som sa niečim trápila. Cestovanie mi zaberie 24 hodín s jedným prestupom. Ak idem domov, tak letím do Viedne.

Aký najsilnejší zážitok si v Austrálii mala?

Pozitívny asi to, že som stretla super ľudí a môjho terajšieho priateľa, ktorý mi je stále oporou. Ale mala som tu aj negatívny,  a to asi samotné sklamanie z niektorých ľudí. Ale myslím si, že tak je to na celom svete.

Galéria k článku

Zvykla si si na austrálsku klímu?

Na to sa zvyká veľmi ľahko a hlavne rýchlo, aj keď môj prvý rok tu bol dosť chladný. Leto nebolo veľmi teplé, dokonca aj Austrálčania sa na to sťažovali a zima bola o to horšia. Každý deň pršalo aj päť dní nonstop, úplná depresia. Ale ináč, zimy sú tu od desať do pätnásť stupňov a bez dažďa, čo je super! A áno, máme tu aj sneh v Snowy Mountains v júli a auguste, možno aj v septembri.

V čom sú Austrálčania úplne iní ako my, Európania?

Prvé, čo som si všimla, Austrálčania veľmi neriešia ľudí dopodrobna, ale to bolo len zo začiatku. Keď som začala pracovať inde, zistila som, že ľudia sú v podstate rovnakí asi všade. Ale je pravda, že tu žije veľa ľudí z ázijských krajín a tí sú super milí.smileyAustrálčania sú takí “easy goin” (bezstarostný, pozn. autorky).  Ale niekedy sa mi tiež pozastaví rozum, ako sa správajú niektorí ľudia. Musím však uznať, že tá austrálska kultúra mi je sympatickejšia než tá slovenská. Slováci ti závidia aj sivý vlas na hlave, tu v Austrálii si ľudia snažia navzájom pomáhať.

Chceš tam ostať alebo sa raz vrátiť?

Momentálne tu ostávam. Na ako dlho? Ešte neviem, možno na stálo. smiley

Oľutovala si niekedy, že si odišla?

Ľutovala som to prvé dva roky, dosť dlhá doba, pretože mi strašne chýbal domov. Nakoniec nič neľutujem, je to obrovská skúsenosť a veľa som sa naučila, či už o živote, alebo práci v Austrálii. Keď mi niekto povedal doma na Slovensku, nevieš, pokiaľ nezažiješ na vlastnej koži, tak som sa smiala, ale je to tak!

Kto je tvojou najväčšou oporou?

Môj priateľ Roman a kamaráti.

Ďakujeme za rozhovor. 

 

Autorka: IVANA GÁLL BAJEROVÁ

 

 

Komentáre