Petra Nagyová dáva oblečeniu druhú šancu.
Veľakrát si neuvedomujeme, do akej veľkej miery aj tie najmenšie rozhodnutia v našom živote ovplyvňujú nielen nás samých, ale aj iných ľudí či našu planétu. Ani naše oblečenie nie je výnimkou. Žijeme v konzumnej spoločnosti. Nakupujeme veci, ktoré ani nepotrebujeme a aj preto sa ich v krátkom čase nemáme problém zbaviť. Málokedy sa zamyslíme nad tým, ako boli veci z fast fashion, teda takzvanej rýchlej módy, vyrobené a ešte menej často nás trápi, ako skončia potom, keď ich odhodíme. Petra Nagyová z Košíc nedávno otvorila vlastný obchod, kde dáva oblečeniu druhú šancu.
„Obchod je tvorený z dvoch sekcií. Prvá je second handová, je to môj projekt, ktorý fungoval online už dlhšie a bol predchodcom tohto kamenného obchodu. Hľadala som a nachádzala v second handoch pekné, nositeľné kúsky oblečenia z dobrých a kvalitných materiálov, poprípade, ktoré by spĺňali kritérium 30. Ide o pravidlo, ktoré platí v tzv. slow fashion a znamená, že vždy, keď si kupujete nejakú vec, máte si rozmyslieť, či si ju 30-krát dokážete obliecť. Ak áno, tak potom si ju kúpte.“
Slow fashion predstavuje akýsi nový fenomén. Jeho vyznávači bojkotujú masovú produkciu, medzinárodné reťazce a sezónne módne kúsky, ktoré môžu o rok vyhodiť do koša. Vráťme sa ale k obchodu. Jeho druhú časť tvoria značky rôznych dizajnérov, či už lokálnych, alebo celoslovenských. Nákup z druhej ruky býva často aj riešením, ako sa vyrovnať s vlastným rozpočtom, ale aj nevyvíjať ďalší nátlak na životné prostredie.
„Znižuje sa odpad, pretože na Slovensku, ale aj celkovo vo svete končí veľmi veľa oblečenia na skládkach a práve nosením takýchto kúskov dávame oblečeniu druhú šancu. Nemusia skončiť hneď v odpade, ale vieme ich pekne a efektívne využiť.“
Často sa stretávame aj s predsudkami, že sekáče sú páchnuce. Ľudia v nich nenakupujú, lebo nevedia, kto oblečenie nosil či komu patrilo. Tiež si niekedy myslíme, že tí okolo nás to hneď spoznajú a budú nás pokladať za menejcenných.
„Keď máte na sebe oblečený kúsok zo sekáča, na prvý pohľad to nie je vidieť. Ja sa snažím najmä minimalizovať odpad. Neobjednávam si oblečenie v 50-kilových vreciach, pretože si myslím, že ak mi príde taká masa oblečenia, vedela by som z nich použiť takých 20 až 30 kíl. Čo s ostatnými vecami? Museli by sa vyhodiť alebo rozpredať za euro, čo pre mňa nie je udržateľné.“
Ročne sa vyrobí vyše 55 miliónov ton nového oblečenia. Podľa štatistík jedna z troch Britiek považuje oblečenie za staré, ak ho má na sebe jeden až dvakrát. Prečo prichádza na trh také kvantum oblečenia? Pretože je po ňom dopyt.
„Nákupmi či výmenou oblečenia vieme ukázať aj tým veľkým reťazcom, že taký veľký záujem o to oblečenie nie je. Myslím si, že postupnými krokmi sa dá dospieť k zníženiu dopytu po tuctovom nakupovaní oblečenia.“
Existujú ľudia, možno medzi nich patríme aj my, ale rovnako aj veľké firmy, ktoré využívajú takzvaný green washing.
„Odovzdajú do kontajnera staré oblečenia, upokoja si dušičku, že urobili niečo správne a následne nabehnú do obchodu a kúpia si nové veci. V second hande je dobré si kúpiť vec, ktorá nám sadne do života. Darmo rozmýšľam nad kúpou krásnych lodičiek, keď som matkou štyroch detí a nosím veľké tašky s nákupom. Reálne si tie lodičky vezmem raz, dvakrát do roka. Je potrebné uvedomiť si, kto sme, čo sme a podľa toho si aj vyberať a nakupovať oblečenie.“
Z dlhodobého hľadiska je nakupovanie v takomto type obchodu šetrné nielen k planéte, ale aj k našej peňaženke. Ak chcete mať vo svojom šatníku napríklad nejaký dizajnérsky kúsok, nemusíte si naň mesiace šetriť. Niekedy stačí zájsť do sekáča a za pár eur ho máte doma. Petra na záver dodala, že veľa veciam sa v živote nevenuje pozornosť a začneme ich riešiť, až keď je zle. A s našou planétou to už zlé je, aj kvôli módnemu priemyslu.
V minulosti sme sa venovali podobnému nápadu, ktorého hlavným cieľom je pomáhať ostatným, a to Charity shopu v Košiciach.
Autorka: SIMONA MARINIČOVÁ