Jednou z priorít je zachovanie jednoty.
Košický arcibiskup metropolita Bernard Bober sa stal predsedom Konferencie biskupov Slovenska (KBS). V tajnej voľbe počas plenárneho zasadnutia KBS o tom rozhodlo 14 jej členov. Na tomto poste po štyroch funkčných obdobiach nahradil bratislavského arcibiskupa metropolitu Stanislava Zvolenského. Nový predseda KBS v rozhovore pre Košice Online povedal, že jednou z jeho priorít je zachovanie jednoty.
Ako ste zareagovali, keď vás členovia KBS zvolili za svojho predsedu?
Bol som prekvapený, i keď som bol doteraz podpredsedom KBS, štyri roky popri arcibiskupovi Zvolenskom. Dobre sme vychádzali a dobre vychádzame s každým. Moja priorita je byť dobre zosúladení, aby sme tvorili jeden kompaktný celok, i keď názorovo v nejakých veciach môžeme byť iní, ale v tých podstatných veciach, aby bola jednota. Myslím, že po týchto turbulentných rokoch treba povedať, že sme boli naozaj dobrý, jednotný kolektív v zásadných veciach, aj v pandemických záležitostiach – obmedzenia, zatvorené kostoly.
Prijal som to tak, že voľba skončila pri mojom mene väčšinou hlasov. Po tomto výsledku som si dal pauzu, aby som popremýšľal, či to zobrať. Centrála, sekretariát, sídlo KBS je v Bratislave, tam sú ústredné centrálne orgány, takže budem musieť cestovať, tak nad tým som asi najviac rozmýšľal. Treba sa učiť aj trošku diplomacie, treba mať k tomu odvahu a byť optimistický a mať entuziazmus do tej práce aj do vzťahov. Nad tým som rozmýšľal a nakoniec som dal kladný súhlas.
Dávno som sa nemusel tak zamýšľať nad rozhodnutím ako práve teraz. To bolo vždy pri voľbe, či už to bolo za pomocného biskupa, alebo potom, keď ma Svätý Otec vymenoval za diecézneho biskupa, to je už dvanásť rokov, takže už dlhší čas som nemal také rozhodnutie na rozmýšľanie, zvažovanie ako práve teraz. S Božou pomocou a verím, že aj s ochotou tímu, ktorý je na sekretariáte, aj stála rada, ktorá je vytvorená z predsedu, podpredsedu a generálneho tajomníka a dvoch volených, že budeme vedieť viesť na toto najbližšie obdobie katolícku cirkev na Slovensku.
Katolícka cirkev v uplynulých rokoch čelila pandémii, vojne na Ukrajine, prišla o niektorých veriacich, iní zleniveli, nezúčastňujú sa bohoslužieb. Akým spôsobom chcete ako predseda KBS prekonať tieto výzvy, ktorým cirkev čelí?
To nie sú len tie problémy, že bola pandémia, že niektorí majú ťažké skúsenosti a niektorí aj z tohto sveta odišli kvôli pandémii, tiež aj keď hovoríme o vojne na Ukrajine a ťah cez východ všetkých tých, ktorí sú odídencami u nás. Áno, to sú vážne veci. Naši ľudia, aj keď si to neuvedomujú, ale menia sa. Myslím, že aj my, kňazi a biskupi sa musíme meniť vo svojom prístupe voči týmto veciam, ktoré istotne v nás zanechali práve tie negatívne veci a určité výzvy, ako sa priblížiť k ľuďom, byť trpezlivý, vedieť ich pochopiť.
Niektorí majú negatívnu skúsenosť, boja sa ísť do väčšieho spoločenstva, mnohí nosia rúška pri stretnutiach v kostole, sú tu následky toho všetkého, aj vnútorné, aj tie vonkajšie. Len veľkou trpezlivosťou aj múdrosťou, prezieravosťou povzbudzovať našich kňazov, aby vytvárali podmienky, aby to nebolo naháňanie „zlých duchov.“ Kedysi starí kazatelia hovorili, že pôjdete do horúcich pekiel, keď nebudete chodiť do kostola. Toto neplatilo ani neplatí, ale keď už si človek nevie dať rady, tak niekedy straší. Takže žiadnym strachom na našich veriacich, len trpezlivo pracovať a otvoriť sa týmto ľuďom. Myslím, že len toto je cesta k tomu, aby sme niektorých ľudí stíšili a niektorých opäť povzbudili k tomu, že tá cesta ide ďalej a nesmieme robiť tú cestu z ďalšieho života s určitými výnimkami alebo strachmi, že ktovie, čo sa stane, keď budem chodiť medzi ľudí, ktorí nevedia dodržať poriadok a niekedy sú či už egoizmom, sebectvom naplnení, alebo poznačení.
Naši ľudia a vôbec všetci tí, ktorí v cirkvi sú a o cirkvi niečo vedia, o cirkvi aj hovoria, nám v synodálnom procese nastavili zrkadlo, v čom aj naša kňazská služba, či zasvätených, svätených služobníkov, v čom by mala byť oveľa viac požehnanejšia.
Máte ciele, kam chcete viesť cirkev v najbližšom období?
Cesta cirkvi je človek, takže k ľuďom treba ísť. Pápež v jednom svojom prejave povedal, že cirkev je poľná nemocnica, to znamená, že sa musí ujímať práve tých ľudí, ktorí sú niečím ranení, zranení, ubolení a majú možno negatívne skúsenosti s cirkvou, skôr možno s nejakým človekom, kňazom. Otvoriť sa voči našim veriacim, pretože máme nielen svoje ovečky, ale aj stratené ovečky a máme aj iné ovečky, ktoré zatiaľ do košiara nepatria. Máme aj takých, ktorí boli pokrstení a nepraktizujú vieru. Máme aj takých, ktorí vôbec neboli pokrstení a hľadajú, načúvajú.
Nevieme, čo nás čaká vo svete, to sú prekvapenia. Keby sme vedeli dopredu, ako to bude vyzerať po každej stránke, tak by sme sa vedeli prispôsobiť, ale čo kedysi bolo, dnes už nie je. A to, čo teraz nie je, možno niečo iné príde. Nevieme, čo sa bude diať v Európe, aká bude naša miestna politika. Aj toto sú veci, ktoré môžeme predpokladať.
Cirkev je uprostred tohto sveta ako loďka, ktorá by mala zachytiť každého, nielen topiaceho sa, ale každého, kto v tej loďke chce byť. Robiť tú prácu, ktorú sme doteraz robili, ale ešte horlivejšie, s dôrazom na to, aby sme boli evanjelizátori, to znamená, zasievali to Božie medzi ľudí a sám Boh je ten, ktorý dá vzklíčiť a potom ukáže prvé klásky úrody.
Nič mimoriadne nemám pripravené v talóne, pretože nikto z nás, ani Svätý Otec, keď preberá kormidlo loďky celej Kristovej cirkvi, nevie dopredu, čo to bude, ale má určité vízie. Ja by som chcel byť predovšetkým voči svojim spolubratom biskupom, kňazom a veriacim ten, ktorý má na mysli jednotu. Chcem, aby som robil túto službu s láskou a vytrvalo. Ja to mám aj spísané vo svojom biskupskom hesle „S láskou, poslušnosťou a milosrdenstvom.“ To sú tri slová, ktoré som si vybral do svojej služby. Vybral som si ešte jedno heslo, a to sv. Jána XXIII., ktorý bol veľmi populárny pápež a urobil Druhý vatikánsky konci. Práve od neho som si zobral jednu krásnu myšlienku a napísal som si ju na primičný obrázok po vysviacke: „Chcem zostať verný svojmu predsavzatiu, chcem byť dobrý za každú cenu vždy a so všetkými.“ Keď sa mi to bude dariť, tak z toho bude osoh aj v cirkvi a určitá spokojnosť aj v mojom vnútri, ale všetko je Božia milosť, takže sa spolieham na podporu aj tú ľudskú, ale aj tú duchovnú, na modlitby našich veriacich.