Obľúbený spisovateľ si za miesto krstu svojej novej knihy Hodina človečiny, zvolil metropolu Šariša.
Tam-tamy, Pálenica, Ako išlo oko na vandrovku. To je len zlomok z literárnej tvorby spisovateľa Borisa Filana. Do svojej veľkolepej zbierky v pondelok večer oficiálne v prešovskom PKO Čierny orol pridal nový titul Hodina človečiny, ktorý nadväzuje na predošlé literárne skvosty Zabíjačka a iné rozkoše a Po vtákoch. Pred realizáciou knihy sa v autorovi zrodila túžba, mladým ľuďom priblížiť inou formou osobnosti slovenských dejín, akými boli Ľudovít Štúr, P. O. Hviezdoslav či M. R. Štefánik a mnoho iných. „Stále som podozrieval tých, čo tvoria učebnice a tých spisovateľov, že nemajú ten cit, že v nich nevedia nájsť tú šťavu. Zhromaždil som obrovské množstvo literatúry, začal som to študovať a zistil som, že ani ja to neviem napísať, pretože to je také tajomstvo, o ktorom sa veľa nehovorí, že Slovensko je krajina, ktorá má nenormálne šťastie v dejinách. Na začiatku toho, stál jeden človek, ktorý sa volal Ľudovít Štúr a ktorý mal okolo seba neuveriteľne čestných, sympatických, usilovných mužov," opísal knihu Filan.
Zrozumiteľnou formou rozpráva príbehy slovenských dejateľov, ktorých označil za neumelcov. Ako príklad uviedol Sládkovičovu Marínu, ktorá sa dočkala kritiky od vtedajšieho Spolku Tatry. Ten ju považoval za nedostatočne slovanskú. „Bol som navštíviť jednu lyceálnu knižnicu, kde som stretol jednu senzačnú pani profesorku Kollárovú, ktorá mi požičala Štúrovú triednu knihu, kde je zápis, že Štúr bol v triede. Chytal som to, hľadal som tie energie, niť. Keď som písal texty, naučil som sa, že keď nevieš urobiť dobrý rým, tak zopakuj predošlý riadok a keď nie je dobrý začiatok textu, tak tam presuň koniec, tak som si povedal, napíšem knižku o tom, ako o nich neviem napísať knižku,“ dodáva slovenský spisovateľ.
Hosťom Pálenice Borisa Filana, na ktorej sa kniha krstila, bol jeho syn Oliver. Ako sám povedal, z otca a syna sa stali partneri a kolegovia a kniha Hodina človečiny súvisí vo veľkej miere s ich vzťahom. Oliver to opísal slovami Marka Twaina: „Keď som mal pätnásť myslel som si, že môj otec je taký nevzdelaný, že ho sotva môžem vystáť a odišiel som z domu. Keď som sa po desiatich rokoch vrátil, zistil som, že ten otec celkom zmúdrel.“ Obaja sa zhodli, že ich roly sa už časom, ako keby vymenili, pokračoval Oliver: „Išli sme do Ruska a ja som to povedal žene. Myslel som si, že je to super. Ona však odvetila, že to nie je veľmi dobré. Odpovedal som jej, že otec je medzinárodný cestovateľ, že to musí byť dobré a ona na to - všetko to chce vidieť v tomto veku, potom to nevládze, potom to musíš vláčiť, potom tomu musíš kupovať kávu, potom ti to odíde na hotel, tam to odpadne a zaspí. Tak to aj skončilo, otca som sa pýtal, keď sme boli v Petrohrade, že aký je večerný plán, nejaká diskotéka alebo niečo. Otec mi na to odpovedal, že si trošku budeme čítať a ideme spinkať.“
Termín človečina by sme mohli charakterizovať aj ako prirodzenosť človeka s jeho dobrými a zlými vlastnosťami alebo živelne pach ľudského tela. Boris Filan je veľký cestovateľ, no na otázku v akom národe je najviac viditeľná, resp. citeľná človečina odpovedal: „Vo všetkých!“ Mnohým sa však názov knihy spája s piesňou od skupiny Elán, na ktorej sa podieľal aj Boris Filan. Sám potvrdil, že tieto dva fakty spolu úzko súvisia: „Mne sa názvy prisnia. Teraz píšem knihu, ktorej názov sa mi prisnil a volá sa Cesty s Rasťom. V noci sa mi prisnilo o Rasťovi Piškovi a ráno som sa zobudil a pomyslel som si, veď ja som s tým Rasťom pochodil pol sveta.“
Boris Filan sa snaží štylizovať svoje knihy ako plynulé rozprávanie pri táborom ohni, pri ktorom sedí náčelník, ktorý ma dar rozprávania. Ako dodal, veľmi rád sa vždy zhostí tejto pozície. Autor Hodiny človečiny sa cíti viac doma na východnom Slovensku, ako v Bratislave, preto zvolil za miesto krstu nového diela práve Prešov. „Opakovane chodíme sem a buď to robím v Košiciach, Bardejove alebo Prešove. Ja mám oveľa lepší pocit z energie ľudí, ktorí sú odtiaľto. Pamätám si, že keď sme tu raz krstili, tak ľudia my nosili zavárané hríbiky a rezance. Rozprávali sme sa, vyobjímali sme sa. Keď tú knihu robím, tak ja sa na to vždy teším, ako prídeme sem a ako sa s vami budem zase bratať."
Nápad prísť do metropoly Šariša bol Oliverov: „Čierny orol sa mi veľmi páči, ako reprezentatívna sála a možno ani v Bratislave takú nemáme. Jednoducho chceme, aby aj niekde inde niečo bolo. Východ máme veľmi radi a preto sa to snažíme posúvať, aby sme aj videli iných ľudí, ako máme doma.“
Krstnými otcami Hodiny človečiny sa stal samotný Ľudovít Štúr, ktorého stvárnil herec Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove Ladislav Ladomirjak, ďalej odborný asistent na Katedre slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie FF UPJŠ v Košiciach Jozef Puchala a krstnou mamou je primátorka Prešova Andrea Turčanová: „V prvom rade ma veľmi príjemne prekvapilo, že si pán Boris Filan vybral Prešov a myslím si, že aj ten program, ktorý nasledoval po krste knihy bol veľmi príjemný a že ľudia, ktorí to využili tak sa mohli potešiť. To, že budem krstnou mamou som sa dozvedela chvíľu pred predstavením. Najviac by som vyzdvihla príhody s mamou, o ktorých pán Filan rozprával. Možno aj preto, že sama som matkou a mám už aj vnúčatá,“ reagovala na vystúpenie Filana primátorka metropoly Šariša. Vyrozprávaných príhod bolo naozaj neúrekom, za jednu hodinu mohli diváci precestovať celý svet od Filipín až po Malorku.
Spisovateľ, textár, dramaturg, scenárista, moderátor a cestovateľ. To sú len niektoré z Filanových povolaní. Ako sa však charakterizuje on sám? „Ja som basketbalový veterán. Všetko ostatné robím popri tom. My sme mali takú rodinnú tradíciu. Môj otec hrával basketbal a v basketbale ma naučili od základov všetko, to znamená, ako sa kamarátiť, aké povinnosti má najmladší. Keď hráte s niekým basketbal zistíte všetky jeho kvality. Všetci moji najlepší kamaráti a všetky moje najlepšie vlastnosti pochádzajú z basketbalu a všetci moji nepriatelia a najhoršie vlastnosti z televízie.“
Autor: František Baláž