Košice ako významné obchodné, kultúrne a hospodárske centrum východného Slovenska disponovali bohatou zberateľskou tradíciou a nemalým súborom historických a umeleckých pamiatok mesta a regiónu.
Košické pamiatky majúce bezprostredný vzťah k dejinám vedy techniky a nehnuteľné technické pamiatky východoslovenského regiónu (Železiarska huta v Nižnej Slanej, Hámor v Medzeve, Vysoká pec Červeňany, Portál štôlne Jozef opálových baní na Dubníku či Solivar v Soľnej bani) sa stali určujúcimi pre vznik múzea technického charakteru práve v Košiciach. Dátum vzniku múzea sa bezmála zhoduje s obdobím najrušnejších udalostí slovenských dejín a prelomový rok 1948 je zároveň rokom založenia prvého technického múzea na Slovensku – Slovenského technického múzea. Jeho vznik bol však rovnako búrlivý ako politické a spoločenské udalosti v uvedenom období.
Po skončení druhej svetovej vojny bolo rozvíjajúce sa múzejníctvo na Slovensku nútené vypriadať sa s nedoriešenými otázkami kultúrneho dedičstva medzi Československom a Maďarskom. Už tak ochudobnené muzeálne zbierky Slovenska, hodnotné predmety umeleckého charakteru a umelecko-historického bohatstva boli v závere vojny zničené, vyrabované alebo rozkradnuté nielen prechádzajúcim vojskom, ale aj miestnym obyvateľstvom a sťahujúcimi sa maďarskými úradmi z územia Slovenska.
Slovenské úrady požadovali v rámci mierových rokovaní navrátenie kultúrnych pamiatok slovenského národa, ktoré vznikli na Slovensku a mali priamy vzťah k slovenskému územiu. Išlo o kultúrny materiál nielen z rokov 1939 – 1945, ale aj pamiatky, na ktoré sa vzťahovala Trianonská mierová zmluva, ktorá zaväzovala maďarskú vládu vydať kultúrne hodnoty, ktoré po roku 1918 nevrátila.
Slovenská strana navrhovala možnosť kompenzácie výmenou niektorých maďarských pamiatok. Ako príklad sa uvádzali pamiatky a pozostatky Františka Rákociho, diela maďarských maliarov (Benczúr, Horovitz a ďalší) či predmety budapeštianskeho múzea, ktoré maďarská vláda v roku 1943 evakuovala do Košíc a umiestnila v 70 miestnostiach Československých železníc v Košiciach. Úlohou dopravnej subkomisie, ktorej členom bol aj JUDr. Štefan Butkovič, CSc., sa stalo vysporiadanie týchto kultúrnych pamiatok zanechaných po vojne v Košiciach.
V novembri 1945 bol Š. Butkovič poverený osobitou úlohou vyprázdniť priestory budovy Riaditeľstva železníc od zbierok bývalého Maďarského technického múzea (Országos Magyar Müszaki Múzeum) budovaného za maďarskej okupácie Dr. Lossy-Schmidtom v Košiciach. Táto aktivita sa stala rozhodujúcim článkom pre vznik prvého technického múzea na Slovensku. Priamy kontakt s týmito technickými zbierkami vyvolal v Š. Butkovičovi záujem o ich kultúrne zhodnocovanie a možno sem zaradiť aj začiatky jeho profesionálnej múzejnej orientácie.
Slovenské technické múzeum tak svoje základy začalo budovať na zbierkach iného múzea, ktoré tu boli sústreďované niekoľko rokov pred jeho vznikom. Základné exponáty budúceho technického múzea pochádzali zo zbierok vojnového maďarského múzea, odrážali charakter maďarských štátoprávnych predstáv, čo sa v mnohom priečilo s ideálmi novovznikajúceho slovenského technického múzea, ako aj obnoveného Československa. Práve ich preexponované vyzdvihovanie neslovenskej ideológie pochádzajúcej z obdobia pred prvou svetovou vojnou sa stalo pre zbierky takmer osudné.
V rámci historickej a muzeologickej problematiky musel Š. Butkovič dokázať, že nejde len o vysťahovanie muzeálnych zbierok, ale aj o ich ohodnotenie vo vzťahu k slovenským dejinám a preukázanie nevyhnutnosti a potreby založiť slovenské technické múzeum práve v prostredí východného Slovenska. Využil preto svoje právnické vzdelanie a zapojil sa do aktivít, ktoré sformovali a podporili vývoj technického múzejníctva a stal sa zakladateľom prvého technického múzea na Slovenku.
Centrum svojho záujmu zameral na zhromažďovanie a ochranu pamiatok banskej a priemyselnej výroby, predmetov muzeálnej povahy pochádzajúcich z rôznych odborov, rôznej proveniencie. Zriadenie technického múzea na Slovensku bolo historicky opodstatnené – zdroje nerastných surovín, technický rozvoj slovenského baníctva a hutníctva, bohatá technická tradícia a vynikajúce osobnosti vedy a techniky pochádzajúce zo Slovenska (Dionýz Štúr, Jozef Maximilián Petzval, Jozef Murgaš, Aurel Stodola, Daniel Kmeť a iní). Potreba založenia múzea v metropole východného Slovenska sa odrážala aj v skutočnosti, že mnohé košické pamiatky mali bezprostredný vzťah k dejinám vedy a techniky na Slovensku.
V rokoch 1945 – 1947 prebiehali nevyhnutné organizačné a štrukturálne úkony súvisiace so sprístupnením múzea verejnosti. Š. Butkovič bol zodpovedný za zabezpečenie priestorov zbierok, ich vytriedenie, ošetrenie, konzervovanie a reštaurovanie, ako aj koncipovanie vhodnej inštalácie a jej následnú realizáciu. Napokon bol zbierkový materiál vytriedený, odlíšený a stal sa základným fondom Technického múzea (dnes Slovenské technické múzeum), ktorého výsledkom bola nová vedecko-výskumná i vedecko-osvetová inštitúcia zameraná na oblasť dejín vedy a techniky.
Ak prevzatie zbierok roku 1945 budeme považovať za prvý významný čin technického múzea, tak jeho otvorenie treba považovať za druhý a omnoho dôležitejší, pretože znamenal už styk s verejnosťou a možnou kritikou. Š. Butkovič vypracoval a predložil na schválenie kuratóriu prvý program ústavu a zabezpečil, že zbierky boli po ich vytriedení inštalované a sprístupnené. Technické múzeum týmto oficiálne a verejne začalo svoju činnosť 24. januára 1948 a uzavrelo kapitolu snáh iniciujúcu vytvorenie technického múzea na území Slovenska.
V súčasnosti je Slovenské technické múzeum zaraďované medzi popredné profesionálne centrá múzejnej dokumentácie dejín vedy a techniky na Slovensku a výsledkami svojej práce je uznávané aj medzinárodne. Za toto postavenie vďačí usilovnej práci a koncepcii, ktorú vybudoval Š. Butkovič, postupne počas svojho pôsobenia vo funkcii riaditeľa sústavne vylepšoval, prakticky napĺňal a v ktorej vedenie Slovenského technického múzea naďalej pokračuje.
Mgr. Miriama Filčáková, Katedra histórie FF UPJŠ v Košiciach
Autorka je pravnučkou Štefana Butkoviča