Väčšina domácností začína tretí týždeň v domácej karanténe. Je to výzva pre naše rodiny, vzťahy, no napríklad aj školský systém a vzťah rodičov, detí a učiteľov. Ako to celé ustáť bez výraznejšej ujmy? Prichádzame s rozhovorom s klinickou psychologičkou Janou Maliňakovou z Psychosociálneho centra na Löfflerovej 2 v Košiciach.
Je podľa vás normálne, keď po dvoch týždňoch v domácej karanténe mnohé domácnosti vyzerajú ako „po výbuchu“? Myslím tým hračky všade, šaty všade, jedlo všade, deti a pes všade, provizórna kancelária v šatníku a stres.
Samozrejme. Mnohým z nás sa často nestáva, že máme takto dlhodobo „plný byt“ a popri tom musí každý člen domácnosti plniť svoje vlastné povinnosti – školské, pracovné, výchovné. Je preto úplne v poriadku, ak nestíhame a okolo nás je chaos. Môže nás to mrzieť, keď vnímame okolo seba trend vyupratovaných bytov, vyvárania, vypekania... Každá rodina je však iná a my nič v podstate nemusíme. Buďme sami k sebe zhovievaví a povedzme si, že to vlastne nevadí. Táto situácia vytvára dostatok tlaku. Nemusíme na seba tlačiť ešte aj sami.
Ako môžu čo najlepšie zvládnuť rodičia školopovinných detí v rodine, kde niekto musí pracovať, celú situáciu? Hlavne čo sa týka učenia sa.
Toto je veľmi zložitá otázka vzhľadom na rôznorodosť týchto situácií. Ale možno najdôležitejšími sú denný režim, pravidlá a limity – bez ohľadu na to, či sa nejaký vírus šíri, alebo nie. Samozrejme, je najjednoduchšie, ak sa rodičia pri deťoch vystriedajú a každý si splní ako pracovné, tak aj výchovno-vzdelávacie povinnosti. Nie vždy je to však tak.
Ak je to možné, naplánujme si aktivity, pri ktorých nechceme byť rušení, v súlade s aktivitami detí, pri ktorých nás nepotrebujú – my budeme pracovať v inej miestnosti, oni sledovať rozprávky, písať domácu úlohu, plniť interaktívne cvičenie na počítači či vykonávať jednoduché domáce práce. Dôležité je rozdeliť si úlohy. Samozrejme, po vzájomnej dohode. Oceňovať žiaduce správanie a dodržiavať prestávky – napr. 45 minút práce a 15 minút pauza, počas ktorých je možné naplánovať si odpočinok, spoločné občerstvenie…Ak pracujeme na veciach, pri ktorých nás prítomnosť detí neruší, je dobré to využiť. Spolu tak vytvoríme jeden pracovný rodinný tím.
Bola by celá vypätá situácia jednoduchšia, ak by napríklad učitelia (ktorých do toho tlačia aj nariadenia) trošku poľavili z úloh a povinností pre žiakov? Prípadne vyberať praktickejšie úlohy, ktorými by napríklad mohli pomôcť rodičom?
Keby to bolo také jednoduché, asi by to už takto robili všetci 
. Podľa môjho názoru sú vo vzťahu učiteľ–rodič–dieťa najpodstatnejšími vzájomná tolerancia a spolupráca. Všetky tri strany sa učia reagovať na novovzniknutú situáciu. Mnohí rodičia sa musia zoznamovať s rôznymi učebnými programami, zvyknúť si na to, že musia byť sčasti aj učiteľom, no stále si plniť vlastné pracovné povinnosti. Pedagógovia však tiež majú pred sebou náročnú úlohu – skĺbiť požiadavky osnov, prispôsobiť sa vyučovaniu, v ktorom absentuje priame pôsobenie na žiakov či skupinová dynamika, kedy sa študenti navzájom „ťahajú“ a zdravo medzi sebou súťažia.
Pre učiteľov je určite veľmi náročné nájsť rovnováhu medzi kvalitou a kvantitou. Konštruktívna kritika zo strany rodičov je určite namieste, avšak dôležitá je hlavne trpezlivosť – nedostatky sa určite časom odstránia tak, aby boli spokojné všetky tri strany.
Čo v prípade, ak sa v mojom vchode, susedstve nacháza starší človek, ktorému by sa zaručene hodila nejaká pomoc, no on ju odmieta, je napríklad tvrdohlavý? Máme sa pokúšať opätovne?
Otázkou je, či je to naozaj potreba tohto človeka. Je určite vhodné a žiaduce, ak komukoľvek, u koho máme pocit, že by nejakú pomoc potreboval, ponúkneme tú našu. Určite neuškodí, ak mu ju ponúkneme aj opakovane.
Avšak dôvodov, prečo niektorí ľudia pomoc neprijímajú, môže byť mnoho. Skúsme to rešpektovať. Nemusí to byť tvrdohlavosť či hrdosť. Môže to byť práve spôsob zvládania tejto situácie. Môžu sa tak cítiť sebaistejšie a sebahodnotnejšie. Nie sme „my“ tí jediní, ktorí poznáme tú „správnu“ cestu. Preto je na mieste akceptovať rozhodnutie ostatných.
Prečo majú niektorí ľudia tendenciu aj napriek všetkému zamlčať svoj pobyt v zahraničí a s tým spojené riziko nakazenia sa? Boja sa, že sa na nich bude ukazovať prstom, nechcú sa izolovať?
Najvhodnejšie by asi bolo, opýtať sa ich . Z môjho pohľadu však môže ísť o dva prípady nesprávnych interpretácií situácie. Zo strany spoločnosti ide o stigmatizáciu ľudí, ktorí sa vrátili zo zahraničia alebo majú rodinných príslušníkov vracajúcich sa na Slovensko. K stigmatizácii často vedie strach z ohrozenia vlastného života. Je to pochopiteľné, že sa bojíme a máme tendenciu označovať ľudí, ktorí nás potenciálne môžu ohroziť. Táto reakcia je však veľmi škodlivá a môže paradoxne viesť k tendencii skryť ochorenie, nevyhľadať lekársku pomoc práve z obavy pred vylúčením a odmietaním spoločnosti.
Zo strany týchto ľudí môže ísť aj o nesprávne formy usudzovania. Zveličovanie a zľahčovanie. Niekedy nám vidina karantény môže pripadať ako niečo, čo nie sme schopní vydržať, obávame sa samoty, nudy. Zároveň by sme museli byť my aj celá rodina minimálne 14 dní bez štandardného príjmu /PN, dovolenka, neplatené voľno/. Je to diskomfort, ktorý môže byť interpretovaný ako katastrofa. Nie je však riziko nakazenia viacerých ľudí horšie?
Niekedy nám môže napadnúť myšlienka, že pokiaľ ostaneme v izolácii, potvrdíme tým ostatným, že sme nakazení. Vírus COVID-19 má vysoký potenciál prenosu bez symptómov. Tu sa otvára priestor pre bagatelizáciu – „Ak mi nič nie je, necítim sa zle a doma by to bola katastrofa, zamlčím to. Veď čo také sa môže stať.“ Niekto môže mať zas pocit „zbytočného“ obmedzovania sa, cítiť krivdu, nespravodlivosť. Toto sú pocity, ktoré ťažko zvládame, preto sa im radšej vyhneme.
Väčšinou sa vzájomne napomíname, aby sme telefóny, tablety odložili, aby sme sa socializovali, aby medzi nami nevznikali sociálne a vzťahové priepasti aj vo vlastných domácnostiach. Teraz sa karta otočila, práve telekomunikačné nástroje predstavujú akú-takú záchranu – vzťahov, ale aj nakopenej práce. Je nejaká hranica, ako to ustrážiť, aby sme tomu úplne neprepadli?
Hranica je veľmi jednoduchá – žiaden extrém nie je v poriadku. Určite je potrebné byť v kontakte s kolegami, rodinou aj priateľmi. Presne tak, ako to bolo pred vypuknutím vírusu, môžeme to robiť aj teraz. V pracovnom čase si môžeme zavolať alebo napísať s kolegami, vo voľnom čase komunikujeme s rodinou, večer si zaskypujeme s priateľmi... Ide o to, aby sme si naplnili vlastnú potrebu kontaktu, nie zabíjali čas. Skúsme sa možno v tomto smere zamyslieť aj nad spätnými väzbami od členov domácnosti. Ak si niekto všimne, že to preháňame, možno na tom niečo bude .
Hovorí sa o rizikových skupinách: starší ľudia, aj tí, ktorí majú zdravotné problémy. Rizikovými sa v týchto dňoch však stávajú aj ľudia, ktorým chýba sociálny kontakt, a to už z viacerých dôvodov (ľudia s psychickými poruchami, extroverti napríklad.) Mali by sme im venovať rovnakú dávku pozornosti, ako vyššie spomenutým rizikovým skupinám?
Neviem, či ide práve o rizikové skupiny. V podstate aj mimo tejto krízy má každý svoj vlastný problém, svoje potreby, ktoré sa snaží naplniť, nedostatky, ktoré sa snaží odstrániť. Pre niekoho môže byť katastrofálnou zrušená dovolenka, pre iného strata práce, choroba.
Určite nám pomôže, keď si v duchu odpovieme na otázky – „Je to naozaj až také hrozné? Je toto naozaj niečo, čo nezvládnem? Zažil/a som už aj horšie situácie? Zvládol/la som ich?“ Môže nám to pri vlastných obavách, smútku a úzkosti pomôcť.
Na druhej strane, je potrebné akceptovať problémy ľudí bez porovnávania s vlastnými a bez hodnotenia. Ak niekto vníma vlastný problém ako stresujúci, skúsme sa do neho vcítiť, aj keď sa nám v porovnaní s inými problémami môže zdať banálny.
Na strane druhej tu máme workoholikov, ktorí napríklad museli niektoré svoje pracovné návyky zmeniť, prípadne prerušiť, tiež je to extrém, s ktorým nikto nerátal. Ako zvládnuť, že aj im sa svet zrazu spomalil?
Tu je práve takéto spomalenie na mieste. Extrémne zameranie sa na výkon môže mať negatívny vplyv na naše zdravie. Môžeme si položiť otázku – „Čo také strašné sa stane, keď nebudem celý deň pracovať na 100 percent?“ Určite to má množstvo negatív. O tom nepochybujem. Avšak určite existuje aj pár pozitív, ktoré toto spomalenie so sebou prináša. Náš mozog selektívne vníma to, čomu veríme. Ak veríme, že užitočné využitie každej voľnej chvíle či zameranie sa na výkon je ten jediný správny spôsob, ťažko nám odpočinok príde ako dobrý nápad . Preto to musíme robiť vedome. Vedome nájsť niečo pozitívne v tejto negatívnej situácii. Pokojne v spolupráci s rodinou, priateľmi či psychológom.
Okrem toho žijeme v dobe, kedy veľa vecí máme hneď. Často sme zameraní na okamžité uspokojenie potrieb. Máme problém vydržať, počkať si. Vyhýbame sa krátkodobým negatívam, zameriavame sa na krátkodobé pozitíva. „Len nech mi je hneď dobre a nech mi teraz nie je zle.“ Dlhodobý horizont sa zdá byť v týchto prípadoch príliš vzdialený. Často si neuvedomujeme, že vystavenie sa krátkodobému diskomfortu a vzdanie sa krátkodobých pozitív nám môže zabezpečiť pohodlie v o trochu vzdialenej budúcnosti.
Prejavuje sa podľa vás v aktuálnej situácii viac ľudskosti?
Asi je to teraz viac vidieť, pretože všetci máme rovnaký problém. Ja však verím, že si ľudia pomáhali v možno iných problémoch aj predtým a ostane to tak aj potom.
Ďakujem za rozhovor.
Autorka: IVANA GÁLL BAJEROVÁ