Napriek spisovateľovej nespokojnosti ide o najlepšiu knihu za minulý rok.
Jednoducho vytŕčala z radu. Som Paula. Kniha, za ktorú si spisovateľ Ondrej Štefánik vyslúžil najprestížnejšiu slovenskú literárnu cenu – Anasoft litera. Uspel v konkurencii 227 titulov. Presne toľko bolo tento rok do súťaže nominovaných. Išlo o historicky najvyšší počet od existencie celej súťaže.
Spisovateľ bol dokonca v užšom výbere aj v roku 2013, a to s románom Bezprsté mesto. Napodiv, ako prezradil, vo svojom živote preferuje skôr výtvarné umenie – kresbu či maľbu. Bohužiaľ, takéto umenie si vyžaduje aj investíciu, aby mohlo byť tvorené, čo pri literárnej tvorbe nie je potrebné. Stále stačí iba pero a papier.
„Pravda je taká, že písavať som začal na dovolenkách, pretože som sa nudil. Zobral som pero a tvoril som. Aj svoju prvú zbierku terapeutických poviedok som napísal na dovolenke na vidieku,“ povedal Ondrej Štefánik, ktorý debutoval v roku 2011 zbierkou poviedok Pštrosí muž.
Na čitateľa nemyslí
Literárnu tvorbu považuje za svoje hobby. Vo svojom živote vraj nemal literárne ambície či ciele, a písal jednoducho iba sám pre seba.
„Samozrejme, že je oveľa jednoduchšie písať poviedky. Poviedka je hotová za jeden deň. Román si vyžaduje oveľa dlhší čas, musím sa držať určitej dramaturgie. Román ma prenasleduje cez deň aj v noci, keďže proces jeho tvorby je neustále prerušovaný činnosťami každodenného života,“ vysvetlil spisovateľ.
Vyjadrenia autora môžu niekedy vyznieť ako príliš flegmatické alebo neuvážené. No, neskôr si uvedomíte, že práve tým je Štefánik ako autor výnimočný.
„Keď píšem, vôbec nemyslím na čitateľov, myslím na príbeh postavy,“ uviedol autor najlepšej knihy roku 2017 ohodnotenej cenou Anasoft Litera.
Román nazval tantrickou detektívkou
Spočiatku si čitatelia mysleli, že román Bezprsté mesto je detektívka. Prirodzene teda čakali v závere knihy rozuzlenie v podobe vraha. Toho sa ale nedočkali. Ako prezradil Štefánik, aj preto ho v emailovej schránke čakalo niekoľko správ. Čitatelia dokonca žiadali vrátiť peniaze, pretože sa ich po dočítaní románu zmocnila zlosť.
Autor svoj prvý román nazýva „tantrickou detektívkou“. A to v zmysle toho, že pri čítaní nikdy nedosiahnete vyvrcholenie. Čaro je v tom, že si po celý čas máte užívať „masáž hlavy“. Spisovateľa sme sa teda opýtali, aké očakávania mal od svojho druhého románu. Vraj žiadne nemá, a potom nie je v živote sklamaný. Rovnako to praktizuje aj so svojimi deťmi, napríklad pri vianočných darčekoch.
Zaujímavosťou je, že spisovateľ počas tvorby nedáva svoje texty nikomu čítať. A to až pokým nie je dielo dokonané. Bojí sa vraj negatívnych názorov od svojich blízkych, že by ho svojou reakciou ovplyvnili, čím by už jeho tvorba svojím spôsobom nebola autorská. Do budúcna to však nevylučuje.
„Román Som Paula som mohol dať prečítať aspoň svojej manželke, to je pravda. Moja manželka je psychologička a pri tvorbe mi pomáha. No nie tak, ako ste si práve mysleli. Má veľa rôznych pacientov viete,“ povedal s úsmevom Ondrej Štefánik.
Keď nejde o nobelovku, nejde o nič
V románe Som Paula vystupuje mnoho postáv, no tou najvýraznejšou je, samozrejme, hlavná postava – Paula. Aj napriek tomu je pre autora najťažšie stvárňovať vedľajšie postavy, keďže chce vo svojich dielach dať každej postave plnohodnotný priestor. A teda najťažšie sú tie postavy, ktoré majú v texte najmenší priestor.
„Veľká časť je venovaná ženskej postave – Paule. No, druhú postavu som vyjadroval v prvej osobe a je to vlastne moje, ako keby ego, ktorým v skutočnosti, dalo by sa povedať, pohŕdam,“ načrtol.
Teoretička Marta Součková sa vyjadrila, že aj jej samotnej možno chýba v knihe záver. Mala totiž potrebu rozuzlenia. Štefánik priznal, že mu do takzvanej „bodky“ dohovárali aj kritici, no on sa ohradil tým, že nejde o nobelovku, teda vlastne nejde o nič.
„Čím viac ju čítam, tým viac mám pocit, že som ju nenapísal a mám chuť ju opraviť a preškrtať,“ povedal o knihe Som Paula samotný autor Ondrej Štefánik.
Autorka: TÍMEA UDVARDYOVÁ