Ovládanie dialektu je výhodou pre každého človeka.
Talentovaní autori a prekladatelia z východného Slovenska, ktorí sú hrdí na svoj pôvod, v uplynulých mesiacoch vydali unikátne knihy. Ich originálnosť spočíva v tom, že rozprávky sú napísané v nárečí. Jednou z nich je aj dvojjazyčná kniha Zazračni Dzvonček s podtitulom Starodavne rosprafki s Fincic, ktorá bola vydaná aj v dvojjazyčnej edícii. Etnograf Jozef Kolarčík v 50. rokoch minulého storočia nahral pôvodných obyvateľov Fintíc, ktorí mu porozprávali rozprávky. Tie sa v obci tradovali už niekoľko desaťročí. Do slovenčiny ich preložila Miroslava Gavurová. „Vychádzala som zo zozbieraného materiálu, ktorý ma veľmi oslovil jednak z tej jazykovej stránky, jednak z tej obsahovej, pretože si myslím, že tieto rozprávky sú unikátne v porovnaní s tými, ktoré poznáme v slovenčine alebo z iných jazykov a kultúr,“ uviedla pre Košice Online Gavurová s tým, že preklad nebol jednoduchý: „Uvedomovala som si, aké sú rozdiely medzi dialektom a spisovným jazykom, aj keď sa pohybujeme v rámci jedného národného jazyka. Teritoriálna varieta nárečia má svoje špecifiká v slovoslede, v syntaxi, v lexike. Toto sú rozdiely, ktoré som musela rešpektovať, keď som postupovala smerom od nárečia k slovenčine.“
Šarišské nárečie má napriek svojej jazykovej bohatosti isté limity. Občianske združenie Face, ktoré vydalo Zazračni Dzvonček, chcelo dvojjazyčnou verziou knihy osloviť širšie publikum čitateľov. „Kniha pochádza priamo od fintických rozprávačov, ktorí vyrozprávali rozprávky Jozefovi Kolarčíkovi a bolo tých textov viac. My sme vybrali päť najvýraznejších. Je v nich veľa univerzálnych motívov, ktoré sa vyskytujú v literárnej tradícii iných národov a súčasne popri univerzálnosti je v nich prítomné aj čosi lokálne, čo sa viaže iba na konkrétnu komunitu Fintíc,“ dodala Gavurová.
Unikátnosť rozprávok je možné pozorovať vo viacerých rovinách, čo potvrdila aj Gavurová: „Tieto rozprávky sú zaujímavé z viacerých pohľadov, jednak z toho jazykového, jednak z pohľadu jednotlivých obrazov. Čo je špecifické na šarišskom texte, je spôsob zobrazenia skutočnosti, ktorý je o čosi iný, ako túto skutočnosť zobrazuje spisovný jazyk, možno je expresívnejší, ako sme zvyknutí v spisovnej slovenčine, a to preto, že nárečia sa používali hlavne v ústnej komunikácii a v rodinnom prostredí a tam si človek mohol dovoliť čosi iné, ako v tej oficiálnej komunikácii. Niektoré slová v šarištine prekvapia, ale myslím si, že stojí za to ich zachovať, aby sme ukázali iný pohľad na svet, iné spracovanie skutočnosti v nárečí. Kniha je pozoruhodná aj tým, že sa v nej nachádzajú veľmi zvláštne textilné koláže, ilustrácie od fintíckej výtvarníčky Aleny Daňkovej, ktorá sa snažila vdýchnuť postavám život.“
Vichodňarske rozpravočki
Knihu v nárečí vydal aj autor a umelecký vedúci Divadla KĽUD Jozef Jenčo. Odpovede na naše otázky nám poslal tiež vo východniarčine. „Toten napad je ľem pokračovaňe napadu, chtori sme jak divadlo KĽUD maľi pred 20 rokami, kec sme zrobiľi ďivadlo, co bavi svojo nove autorske hri, ľem po vichodňarski. A kec ďivaci chodziľi na predstaveňa, ta še me dojsc často pitaľi, či ňimam daco i pre dzeci, ta som vidumal vichodňarske rozpravočki. Za vzňik vichodňarskich rozpravočkoch možu vlastňe ďivaci a fanušikove ďivadla KĽUD,“ skonštatoval vtipne Jenčo, pričom vysvetlil, ako vznikla kniha: „Už mi u tim pisaňu v dijaľekce za 20 roki dakus zbehlejši jak u spisovnej slovenčiňe. No hlavňe ňemušim rozdumovac nad mekim či tvardim i, všadzi šturim meke a co ma buc meko prečitano, ta tam napišem mekčeň a co ma buc tvardo, ta zostava bez mekčeňa. To su take zakladne pravidla pisaňa u dijaľekce. (Hej a i dvojhlaski ňeexistuju a aňi širokorozchodne e).“
Unikátne dielo obsahuje jedenásť ilustrovaných rozprávok, ktoré predstavil Jenčo: „Su tam i dočista nove, originalne, jak Baran, baran buc!; Stara mlada, no jest tam i take, povedzel bi som, varijacije na stare rozpravki – napriklad jak červena chustočka, šmeli zajac, o dobrim obroj...Každi sebe tam najdze dajaki hit.“ Kniha Vichodňarske rozpravočki nebola vydaná s cieľom propagovať nárečie, ale chceli vyplniť dieru na trhu: „Čim daľej, tim vecej, čujem a vidzim, že tota kňižka je vlastňe už jedna zos ostatňich zachranich akcijoch na zachranu našoho vichodňarskoho dijalektu. Veľo dzeci už aj na vichodze tomu jaziku ňerozumi, bo napriklad ňimaľi starich rodičoch, abo še zos ňima hutorilo ľem po slovenski, ta to je pre ňich jak cudzi jazik. Taže še to dakedi meňi, tota naša prezentacija na prekladovi seminar. Aľe naščejsce, su išče mesta jak Mihaľovce, Humene, Vranov, dze je išče ten diajlekt živi a dzeci mu rozumeju. Ja sebe dumam, že každi jeden diajlekt jazika muši ostac živi, bo je to omnoho starši jazik jak ten spisovni, taže še u ňim da povedzec vecej jak u jaziku spisovnim, chtori vlastňe ľem zos tich dijalektoch vzňiknul...A hlavňe dzeci bi še ňimaľi haňbic hutoric, hvarec, rečovac, jak doma. Vobec to ňeje gadžovina, aľe zachovavaňe a rozširovaňe spisovnej podobi jazika,“ dodal Jenčo.
Čoskoro možno vyjde aj ďalšia podobná kniha, čo potvdil Jenčo: „Takoj u novembru 2019, užre švetlo šveta, kec še dožijeme, kňižka Vichodňarske rozpravočki DVA, no ňebujce še, budze u ňej vecej rozpravočkoch jak ľem dva. Malo bi jich tam buc 13. Budu tam take, co še do jedinki ňezmejsciľi, aľe i calkom nove. Zaš to budze ilustrovac Biľana Čuran Roman a napiše jich Jozef Jenčo.“
Autorka: JANA TOMAŠKOVIČOVÁ