Ako ho zachytili dobové noviny Slovenský Východ (1921 – 1925)?
Tieto texty sú oknom do minulosti. Vidíme v nich mesto, ktoré sa po roku 1918 menilo z maďarského župného centra na slovenské regionálne centrum. Školy boli preťažené, no zároveň plné nádeje. Niektoré rady znejú nadčasovo: dôraz na dôveru medzi rodičmi a učiteľmi, psychologický prístup k dieťaťu a potrebu kvalitného oddychu. Rodičia riešili každodenné problémy – od nedostatku učebníc až po dochádzku vlakom. Keď sa dnes na začiatku školského roka pozeráme na usmiate aj bojazlivé tváre prváčikov, môžeme si uvedomiť, že v mnohom sa za sto rokov zmenilo prostredie, ale nie detské pocity a radosť z poznania.
V septembri 1921 zverejnil učiteľ Karol Hlavinka obsiahlu úvahu o stave školstva:
„Budúcnosť slovenských Košíc leží v slovenskom ľudovom školstve. Ľudová škola je školou národnou...Národ bez dobrých ľudových škôl je národom chorým.“
Po vzniku Československa bola situácia dramatická – slovenské školy mali menší počet tried, menej učiteľov a ich kapacita nestačila na príliv žiakov. Hlavinka uvádza konkrétne čísla:
„Podľa stavu z 15. septembra 1921 je na slovenských ľudových a meštianskych školách zapísaných 2000 detí, na maďarských 2760 detí…Slovenské školy sú 4, maďarských 7…V slovenských triedach pripadá na učiteľa 53 žiakov, v maďarských 43.“
Hlavinka apeloval:
„Našou povinnosťou je, aby ani jedno dieťa slovenských rodičov nezostalo v maďarskej škole…Slovenská ľudová škola musí dieťaťu nahradiť rodinu i spoločnosť.“
Článok pôsobí ako manifest slovenských učiteľov, školstvo bolo vtedy nielen nástrojom vzdelania, ale aj symbolom novej národnej identity.
O dva roky neskôr (1923) priniesli noviny poetický obraz prvého školského dňa:
„Do školy prišli naivní, odtiaľ si odnesú o niekoľko rokov všetky pre život potrebné vedomosti…Vstup dieťaťa šesťročného do školy býva obyčajne charakterizovaný náhlym prechodom z rodinnej voľnej kázne k prísnemu poriadku školnému.“
Článok poukazuje aj na prelom v pedagogike: už sa upúšťalo od tradičného prístupu a dôraz sa kládol na individuálny rozvoj:
„Terajšia moderná škola chce počítať i s tým, čo si dieťa v prvom svojom šesťročí prežilo, čo už je jeho duševným majetkom. Sú to predstavy a skupiny predstáv, neurovnané síce a veľmi premenlivé, ale tvoria obsah duševného života samostatného. Skúsenosť dieťaťa siaha tiež však do mravného života, dieťa sleduje život, trebárs len svojím spôsobom, ale predsa.
Školská práca náuková, ktorú sa dieťa šesťročné učí, čítať, písať atď. je doplňovaná tak, aby sa mysel a povaha rozvijaly, a to sa má diať menovite výchovou občianskou a ručnými prácami, k nim sa druží výchova telesná. Tento úkol školy, založený na účeľnom priechode času predškolného, je teraz úkolom hlavným, pri ktorom, samozrejme, úkol naukový celkom sa dodržuje.“
Autor v závere radí rodičom, ako dieťaťu pomôcť:
„Na koniec niekoľko pokynov: Nepodrývajme autoritu učiteľom, posudzovaním pred deťmi; každým slovom, ktorým snižujeme prácu učiteľovu, ničíme i autoritu svoju. Netrpme, aby deti nepekne hovořily o škole. Majme k učiteľovi dôveru a povedzme mu úprimne o nedostatkoch dieťaťa (tak o telesných, ako o duševných!) aby mohol k nim prizerať od počiatku. Nejednajme nikdy na základe výpovedi detí, ani svojich ani cudzích, kým sa neopýtame učiteľa. K dotazom v škole nepoužívajme vyučovacieho času, rušíme tým učiteľa, ktorý ho nemá nazbyt. Dodržujme spolu s dieťaťom príkazy učiteľove a keďže by sa nám nepáčily, nekritizujme ich pred deťmi. Neomlúvajme zameškané hodiny nepravdivými dôvodmi, tým navádzame dieťa k lži, a nesmieme sa potom diviť ak si tiež zvykne omlúvať sa dôvodmi lživými. Prežívajme s dieťaťom školskú prácu a to dôkladne, ale dieťaťu predsa nepridávajme! Na učenie je škola, doprajme dieťaťu dosť voľného času, spánku, riadnej výživy a telesnej pečlivosti. Prajeme každému, kto vedie svoje dieťa poprvýraz do školy, aby sa z neho dožili mnoho radosti.“
V roku 1925 sa poukázalo na zaujímavý problém žiakov dochádzajúcich vlakom. Článok z 2. septembra 1925 priniesol pohľad na nový fenomén: deti z okolitých obcí denne cestovali do škôl vlakom. Autor si všimol, že mnohé prepadávali:
„Umorené telo a duch, nedostatočný odpočinok a neporiadna strava sú príčinami ich menšej výkonnosti…Do školského vozňa schádzajú sa žiaci rôzneho veku, obojho pohlavia, z rôznych obcí, a aj to najlepšie vychované dieťa sa zkazí.“
Navrhoval prísnejší dohľad železničnej správy, oddelené vozne a väčší pedagogický cit:
„Viac pedagogie do školy a vtedy nebudeme mať také veľké percento prepadnutých žiakov na stredných školách.“
Prázdniny sa skončili, ulice Košíc znovu ožili a detský smiech naplnil dvory škôl. Takto by sme mohli zhrnúť september v 20. rokoch 20. storočia. No dobové články ukazujú, že začiatok školského roka nebol len veselým návratom žiakov do lavíc, ale aj obrazom doby – zápasu o slovenský jazyk, postavenie učiteľov a každodenné starosti rodín.
Autor: HistoricKE