František II. Rákóczi (1676 – 1735) patril k najvýznamnejším osobnostiam uhorských dejín začiatku 18. storočia. Pochádzal z jedného z najbohatších a najvplyvnejších šľachtických rodov a v rokoch 1703 – 1711 stál na čele protihabsburského povstania, ktoré sa usilovalo o obnovenie politických práv a samostatnejšie postavenie Uhorska. Po porážke povstania odišiel do exilu a posledné roky života strávil v osmanskom Rodoste, dnešnom Tekirdaği, kde v roku 1735 zomrel. Jeho telesné pozostatky boli uložené v Konštantínopole a až v roku 1906 slávnostne prenesené do Košíc, kde spočinuli v krypte Dómu sv. Alžbety. My si v dnešnom článku pripomenieme veľkolepú udalosť spred 120 rokov, keď do Dómu sv. Alžbety boli privezené pozostatky Františka II. Rákócziho a jeho blízkych, ktoré tam sú dodnes.
Prenesenie ostatkov Františka II. Rákócziho do Košíc 29. októbra 1906 zachytil miestny denník Napló prostredníctvom článku s podrobným priebehom tejto veľkolepej udalosti.
Košice sa vopred pripravovali na príchod kniežaťa aj množstva hostí. Domy pozdĺž trasy smútočného sprievodu zdobili červeno-modré drapérie, zelené girlandy a erby. Na priečeliach sa objavovali Rákócziho portréty i reliéfy. Nad ulicami sa dvíhali vysoké tmavohnedé stožiare so zlatými guľami, erbovými štítmi a vlajkami. Podľa reportéra Napló pripomínali Hlavná a Klobušického ulica celý les stožiarov. Na konci Hlavnej stála mohutná slávobrána s vežami a balkónmi, ktorá pôsobila ako skutočný vstup do hradu. Stovky zvedavcov obdivovali jej napodobeniny kamenných kvádrov.
Ďalšia slávobrána vyrástla pri moste cez Hornád. Aj počas víkendu sa ešte pracovalo. Čalúnnici a dekoratéri dokončovali výzdobu, upevňovali sa neskoro doručené zástavy, cestu vysýpali pieskom a upravovali tribúnu. Organizátori s páskami na rukávoch sprevádzali prichádzajúce delegácie do ich ubytovania. Na smútočnom stane na Klobušického ulici sa podľa novín usilovne robilo ešte v nedeľu popoludní. Od sobotného rána privážali pravidelné aj mimoriadne vlaky tisíce ľudí. Ulice zaplnili študenti, vidiecke delegácie v krojoch, dámy v slávnostných šatách aj uniformovaní dôstojníci. Koče, automobily, trúbenie a ruch dodávali mestu podľa Napló takmer veľkomestský charakter. Živo bolo v kaviarňach a reštauráciách. Reportér si neodpustil poznámku, že veselým hosťom zvážneli tváre až pri platení. V dave zároveň pôsobili budapeštianski detektívi, ktorí dohliadali na vreckárov prilákaných veľkým zhromaždením. Prísne opatrenia zaviedli aj na stanici. Dovnútra mali vpúšťať iba usporiadateľov s modro-žltými páskami. Žandári vykonávali rozkaz natoľko dôsledne, že na nástupišti nechceli strpieť ani predstaviteľov mesta na čele s primátorom Ödönom Ederom, ktorí prišli privítať chorvátsku delegáciu. Situáciu napokon urovnal organizátor slávnosti László Semsey.
Nasledujúce ráno malo pôsobivú, i keď mrazivú náladu. Už okolo piatej rannej hodiny sa popri plánovanej trase zhromažďovali diváci. Žandári stáli pri kordónoch v rozstupoch približne desiatich krokov a prichádzajúce delegácie sa zoraďovali pod svojimi zástavami. Ostatky kniežaťa a jeho druhov umiestnili do smútočného stanu na Klobušického ulici. Jeho vnútro osvetľovali elektrické lampy a množstvo sviec. Uprostred stál purpurovočervený katafalk. Rákócziho rakvu zakrýval ťažký zamat a spočívali na nej kniežacia koruna a meč. Okolie dopĺňali vavríny, vždyzelené rastliny a vence. Čestnú stráž držali muži v slávnostných uhorských odevoch s vytasenými šabľami. Najskôr predstavitelia Košíc, po nich Zemplínskej a napokon Abovsko-turnianskej stolice. Stan postupne zapĺňali poslanci, členovia hornej snemovne, predstavitelia samospráv a ďalší hostia.
Do mesta prišla aj vláda na čele s premiérom Sándorom Wekerlem. Podľa Napló sa cirkevný obrad začal o 8.10 hod. Smútočným priestorom znel spev duchovenstva, nad katafalkom sa vznášal kadidlový dym a ostatky požehnal biskup Augustín Fischer-Colbrie. Po vystúpení košického speváckeho spolku nasledoval prejav historika Kálmána Thalyho. Thaly pripomenul Rákócziho vzťah ku Košiciam, jeho záujem o vzdelávanie mládeže i osobnú oddanosť ľudí, ktorí ho nasledovali do vyhnanstva. Návrat ostatkov označil za triumfálnu cestu. Jeho slová zároveň ukazujú, aký obraz kniežaťa slávnosť vytvárala: obetavého vodcu, ktorého pamiatka mala spájať súčasníkov.
O deviatej dali mažiare znamenie na odchod sprievodu. Rozozvučali sa zvony a do ulíc sa vydal pestrý zástup jazdcov, peších delegácií, študentov, spolkov a duchovenstva. Redaktor novín Napló si pozorne všímal aj odevy a predmety, ktoré účastníci niesli. Gelničania kráčali s baníckymi lampami a krátkymi čakanmi. Delegácia zo Zborova priniesla veniec z ihličia. Medzi jazdcami upútal aj malý syn hlavného župana Gábora Vaya, ktorý sedel na bielom poníkovi. Sprievod sa podľa novín tiahol približne dva kilometre a jeho prechod trval dobrú polhodinu. Keď sa objavil pohrebný voz, diváci si snímali klobúky a vítali knieža s odhalenými hlavami. Pozlátený koč s ostatkami Rákócziho, jeho matky Heleny Zrínskej a syna Jozefa ťahalo šesť bielych koní s červeno-modrými chocholmi. Ďalší pohrebný voz viezol ostatky jeho druhov.
Zádušná bohoslužba v Dóme svätej Alžbety sa začala o pol jedenástej. Obrad celebroval Fischer-Colbrie a zbor predniesol Cherubiniho rekviem.
Pred chrámom pritom znel malý zvon z Regécu, ktorý mal symbolicky privítať knieža vracajúce sa z vyhnanstva. Do chrámu vstupovali severným portálom, prechádzali okolo katafalku a vychádzali južným vchodom.
Dobová reportáž zachovala aj kuriózny problém grófa Istvána Károlyiho. Stratil sa mu kufor so slávnostným odevom, a tak prišiel do dómu v kockovanom cestovnom obleku. Uprostred bohato zdobených úborov tým podľa novín vzbudzoval pozornosť.
Po skončení slávnosti dostali priestor delegácie a obyvatelia mesta. Následne pokračoval oficiálny program v župnom dome. Presne na poludnie otvoril hlavný župan Endre Rakovszky slávnostné zasadnutie. Veľká sála župného domu sa zaplnila hodnostármi, duchovenstvom a hosťami v slávnostných odevoch, na galériách zaujali miesta dámy. Príchod členov vlády a poslancov sprevádzalo nadšené volanie na slávu. Poslanec László Szalay vo svojom prejave pripomenul Rákócziho pôsobenie v Abovskej stolici. Nasledovalo odhalenie kniežacieho portrétu od košického maliara Edeho Lengyela-Reinfussa. Obraz zobrazoval Rákócziho ako stojacu postavu v životnej veľkosti.
V dóme sa medzitým začala rozlúčka verejnosti. K severnému portálu prichádzali delegácie, aby položili vence k rakvám. Dámy zo Šariša priniesli veľký kovový veniec pre Helenu Zrínsku. Po delegáciách prúdili do chrámu ďalší návštevníci. Vstupovali severným vchodom, obchádzali katafalk a odchádzali južným portálom. Reportér si všímal dojatie vidieckych účastníkov, z ktorých mnohí stáli pred Rákócziho rakvou so slzami v očiach. Až o piatej popoludní uložili ostatky do pripravenej krypty. František II. Rákóczi tu spočinul spolu s matkou Helenou Zrínskou, synom Jozefom a svojimi druhmi z vyhnanstva. Tým sa zavŕšila hlavná pohrebná časť košickej slávnosti.
Samotný program však pokračoval aj večer. V nedeľu večer tak zostávalo mesto plné návštevníkov. Na šiestu boli významní hostia pozvaní na slávnostné stolovanie do domov Lászlóa Semseyho a Lászlóa Szalaya. Večerný program dopĺňalo divadlo, ktoré praskalo vo švíkoch. Od pol ôsmej bolo naplánované slávnostné predstavenie s účinkujúcimi budapeštianskej opery. Divadlo do prízemia pridalo ďalší rad sedadiel a zaplnili sa aj lóže. Počas predstavenia hry Rákócziho syn nadšené obecenstvo zaspievalo hymnu. Zahŕňalo predohru k opere Hunyadi László, slávnostný prológ a diela A regéczi kis harang a Nemo. Ohlásený program trval až do pol jedenástej večer.
Autor: HistoricKE