Nešila som rúška. Ani som nekváskovala. Nemala som čas. Z úcty k môjmu času som pracovala postupne na novej kolekcii. Intuitívne, dobrovoľne a s nádejou.
Prišlo to ako prílivová vlna, nie taká rozhnevaná z búrky, čo sa náhle vynorí nad oceánom z tmy. Táto sa priblížila pomaly, za denného svetla a najprv do nás len tak ťukla ako hladný žralok.
Pred pár dňami som v jednej relácii počul vetu: Verím, že sa život čoskoro vráti do starých koľají. Priznajme si, viacerí si povzdychli veľmi podobným spôsobom.
Aj toto by mohlo byť motto dnešného dňa, ktorý má prívlastok Deň šťastia, a to dokonca medzinárodne. Symbolika, čo poviete. V čase, keď sa všetci potrebujeme spamätať z okolností, ktoré sa okolo nás dejú, nám svet ponúka trošku šťastia aspoň takouto formou.