Som zaľúbená do Prahy, ale je čas na novú lásku – Varšavu

Je 2.50 hod. a ja som už hore. Normálne o tomto čase sladko spinkám, ale túto noc mám pocit, že som len zaspala a zase vstala. Áno, stále neznášam ranné vstávanie, ale tentoraz ma ženie vpred motivácia a to, že o niekoľko hodín už budem vo Varšave.

A tak aj bolo. Je 7.00 hod. a my sa už túlame prázdnym centrom Varšavy. Na jednom pleci mám príručnú batožinu, ktorá síce splnila limit do 8 kíl, ale na mojom pleci o tomto čase váži oveľa viac. Mesto je duchoprázdne a ja si hovorím, že by som v sobotu ráno o 7.00 hod. za normálnych okolností tiež spala. Chystáme sa na raňajky, nech vyvážime deficit energie a potom začíname so sobotňajším nabitým programom. Keď som v piatok dopoludnia plánovala, kam sa vyberieme, čo chcem vidieť a čo chcem našim poslucháčom priniesť, vedela som, že to nebudú len „povinné“ jazdy.

Tímea, máš dva dni na to, aby si zacítila chuť Varšavy tak, aby na ňu dostali chuť aj ostatní. V hlave si opakujem: „Hello, I´m from Slovakia, I work in Radio Kosice, Could I ask you some questions?“

Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že je veľmi malá pravdepodobnosť, že by som do knižnice išla za knihami. Tentoraz som išla do knižnice a vlastne do záhrady. Toto miesto bolo čarovné a pre mňa osobne najpôsobivejšie z tohto víkendu. Dôkazom je aj fakt, že sme tam išli vlastne dvakrát. Lebo niekedy môžete byť aj ten najpremotivovanejší plánovač, ale súkromný kongres piknik vo Varšavskej univerzitnej knižnici mi naozaj ušiel... nevadí.

Bolo asi 9.30 hod. a mne zavibrovali hodinky a oznámili mi, že som zdolala 10-tisíc krokov. Už vtedy som vedela, že v pondelok po návrate budem šéfa prosiť o voľno, lebo inak asi umriem (tak aj bolo). Medzitým mi umrel mobil aj rameno z tašky, a tak bola najbližšia zastávka – hotel.

Konečne oslobodená od tašky mierim na „povinnú“ zastávku – Palác kultúry a vedy. Dominanta Varšavy, v ktorej lístok na superrýchly výťah so supervýhľadom stojí 7 eur. Vojdeme dnu, ešte na prízemí a zrazu na mňa spieva nejaká pani. Potom ďalšia, potom aj chlap a zrazu spievajú všetci a dokonca aj tancujú. Aj by som sa pridala, ale spev mi naozaj nejde a Flash mob vystúpenie síce vyzerá ako spontánna záležitosť, ale v skutočnosti nie je.

Keď som spomínala „chuť Varšavy“, samozrejme, myslela som aj na jedlo. Ja na jedlo myslím vlastne stále, či už v dobrom, alebo v zlom. Bielkoviny by ste v tradičnom poľskom jedle hľadali márne, preto tie 4 kilá, ale dodnes dúfam, že tých 60-tisíc krokov sa tomu jedlu vyrovná (prosím, ak nie, mlčte). A „tým jedlom“ mám namysli – pierogy, žurek, bigos, zapiekanka...(zapiekanka je inak veľmi milý a mylný názov pre polmetrovú bagetu naloženú syrom, šunkou a hubami alebo čím len chcete).

Je asi 18.00 hod., sme na hoteli a ja sa ponorím do hotelovej periny, lebo keď spím menej ako 10 hodín (áno, dobre vidíte), tak nie som vo svojej koži.

Zrazu je 20.15 hod. a ja vstávam oťapená ako po prežúrovanej noci, pýtam sa, kde to vlastne som, koľko je hodín a kde mám mikrofón. Po časovom, priestorovom, jazykovom a profesionálnom zorientovaní sa viem, že o 21.30 hod. nám začína večerný program.

Prídeme na miesto M, na ktorom už netrpezlivo čakajú tisícky ľudí. Hovorím si, to bude stáť za to. Multimediálna šou v Parku fontán v duchu Disney rozprávok. Nádhera. Ako by ste si pozreli všetky tie „cool“ rozprávky z detstva naraz v akomsi fontánovom kine. Na počudovanie si z plného hrdla spievali soundtracky z rozprávky Leví kráľ a Frozen najmä prítomní rodičia – špeciálne oteckovia. Milé.

Konečne som sa pomerne normálne vyspala a teším sa na hotelové raňajky. Švédske stoly – to je, keď máš na tanieri vedľa nutelových lievancov s jablkovým džemom aj olivy v cesnakovom oleji, šunku, vajíčka, kyslé uhorky a zapíjaš to pomarančovým džúsom, kapučínom a čajom (opäť si myslím, že ma zachránia kroky....mlčte).

Áno, nedeľnú púť sme naozaj začali týmito slovami, potom sme to oľutovali. V niektorých prípadoch dokonca tieto slová skončili v taxíku, pretože „to je iba tu, 10 minút“ sa po 15 minútach zmenilo na „vlastne ešte polhodinu pešo, voláme si taxík“. Park Lazienki bol tento prípad a aj cesta taxíkom zabrala čas. Ten ale naopak v Parku Lazienki plynul veľmi pomaly a pohodovo. Darinkine „Ležím na tráve, v tom tričku, čo máš na mne rád“ v priamom prenose v každom varšavskom parku. Aj tu ľudia ležali v tráve a užívali si tóny klavíra a Chopinove skladby.

V podobnom duchu „to je iba tu, 10 minút“ a potom „vlastne ešte polhodinu pešo, voláme si taxík“ sa niesla cesta aj na ďalšie miesto. Nedeľný večerný program 18+. Múzeum vodky (neviem, na čo ste mysleli vy).

Kupujeme si lístok na prehliadku a pán nám predá bez opýtania ten s „Degustacja premium“ a ja sa pýtam, prečo? Asi sme vyzerali tak, že sa potrebujeme uvoľniť. Na prehliadku ideme asi 15-členná skupinka, ktorá sa asi prvých 10 minút dokázala tváriť, že nás naozaj zaujíma história polskej wódki a nielen jej degustácia na konci.

Po tom, ako sme sa dozvedeli z čoho, ako a prečo sa vyrába polska wódka, prechádzame k degustácii. Pred nami sú 4 poháre, 4 rôzne druhy polskej wódki a my máme hádať podľa chuti, vône a sily, z čoho sú vyrobené. Ups...

Cestou v taxíku z Múzea vodky píšem celá natešená šéfovi, že som dostala diplom za degustáciu polskej wódki a že sa teším, ako ho vystavíme v štúdiu Rádia Košice. Áno, aj takúto silu má polska wódka, ale, chvalabohu, stále pracujem v Rádiu Košice.

Čas na novú lásku, ako som napísala v úvode. Už teraz viem, že sa na toto miesto chcem raz vrátiť, pretože je nám to, Slovákom, akosi blízke, a to mám ja osobne rada. Myslím, že sme z tohto víkendu vyťažili maximum, ale Varšava je metropola, v ktorej je rozhodne stále čo objavovať. Varšava mi chutila (doslovne) a verím, že ste chúťky dostali aj vy.

4 kilá. Toto ti, milá moja Varšava, len tak ľahko neodpustím. Sestra mi hovorí, že je to len voda, dám ti vedieť, keď prídem najbližšie.