Pokorný a úctivý odborník s veľkým srdcom, takto si ho zapamätám.
Vďaka mojej práci som stretla viacero zaujímavých a inšpiratívnych osobností, s ktorými som mala možnosť prehodiť zopár slov. Keď som sa koncom septembra tohto roka dozvedela, že v Dóme sv. Alžbety v Košiciach sa uskutoční beseda s profesorom Krčmérym, povedala som si, že to nemôžem vynechať, aj keď som už mala „po pracovnej šichte“ a musela som predčasne odísť z dôležitého stretnutia s mojimi priateľmi.
Koronavírus v tom čase ani zďaleka nebol na ústupe, začínalo sa očkovanie druhou posilňujúcou dávkou vakcíny proti COVID-19. Veď práve profesor Krčméry bol prvým Slovákom, ktorý sa na Vianoce pred dvoma rokmi nechal zaočkovať proti neviditeľnému vírusu. Vtedy povedal: „Je to dôkazom toho, že Boh nikdy nedovolí skúšať ľudstvo viac, ako by sme uniesli.“
A tak som v jedno septembrové popoludnie prišla do košickej katedrály, aby som odborníkovi na tropickú medicínu, infektológiu a onkológiu mohla položiť niekoľko otázok. Predtým som si však vypočula zaujímavú diskusiu. Pán profesor sedel pred oltárom a rozprával príbeh za príbehom, tie náročnejšie striedal s tými veselšími. Zaujali ma natoľko, že som si začala písať poznámky, ku ktorým som sa vrátila po tom, ako som sa dozvedela, že nás nečakane opustil. Pán profesor na besede okrem iného povedal: „Keď máte Božie požehnanie, máte všetko.“
Nikdy sa nehanbil za svoju vieru, otvorene a úprimne hovoril o všetkom, aj o Bohu. V deň besedy sa v košickom kine premietal dokument Slobodní o takzvaných generáloch tajnej cirkvi, Vladimírovi Juklovi a Silvestrovi Krčmérym, strýkovi pána profesora, ktorý sa tiež tajne podieľal na práci cirkevných mládežníckych hnutí. Napriek tomu, že bol pozvaný na premietanie dokumentu, rozhodol sa po besede ostať na svätej omši, ktorú celebroval košický arcibiskup Bernard Bober. Po nej zišiel do katedrálnej krypty, aby si uctil pamiatku kardinála Jozefa Tomka. Aj napriek ťažkostiam s chôdzou.
Po besede som chcela s pánom profesorom nahrať rozhovor, čoskoro mala začať liturgia. Množstvo veriacich ho však chcelo pozdraviť, podať mu ruku či poprosiť o radu. Tak som slušne čakala v rade najmä seniorov. Prihovorila sa mi jedna pani a opýtala sa ma, prečo profesor Krčméry žije v Rakúsku. Snažila som sa jej vysvetliť, že je to kvôli bezpečnosti, keďže chcel chrániť svoju rodinu. Pani len pokrútila hlavou a skonštatovala, že nerozumie, prečo sme z krajiny vyhnali takého odborníka.
Keď ma pán profesor zbadal, z úcty sa postavil zo stoličky, privítal ma, podal mi ruku. Ja som z ešte väčšej úcty navrhla, aby sme si pokojne sadli. Keďže nás tlačil čas, položila som mu niekoľko otázok o vývoji pandémie, očkovaní vakcínami adaptovanými na omikron, ale aj o dôvodoch sťahovania sa do zahraničia či o tom, ako zvládol obdobie, keď sa solidarita so zdravotníkmi zmenila na kritiku, osočovanie či dokonca nenávisť. Tiež mi hovoril o tom, ako raz do týždňa dochádzal z Rakúska na Slovensko, aby pomáhal ľuďom bez domova.
Ďakujem za tú chvíľu, ktorú ste mi/nám venovali. Za váš úsmev, úprimnosť a povzbudenie. Za všetko, čo ste urobili pre Slovensko. Dovidenia v nebi, pán profesor, bolo a bude mi opäť cťou.