Veľmi rýchlo sme zabudli. Na izoláciu, na zákaz stretávania sa a zatvorené obchody. Alebo sa to snaží naša hlava niekde podvedome všetko dobehnúť? Ak nás mala pandémia niečo naučiť, toto nám nevyšlo.
Neviem, čím to je, no v ostatnom čase sa mi to deje pravidelne. Ľudia nielenže na (pracovné) stretnutia meškajú, oni často ani neprídu. Potom nasleduje more ospravedlňujúcich smsiek, náhradný termín, ktorý je takmer nemožné nájsť, osobne už iba nejaké pardon medzi dverami a ideme ďalej. Stalo sa. Nenafukuj to, Kiwa.
Viete, mňa zaráža, že oni neprídu nie preto, že by nechceli alebo to flákali. Oni zabudnú. Stratia sa vo vlastných termínoch. Stane sa, dobre to poznám. Ale v dobe, keď máme telefóny prirastené k rukám, pripomienky nám v kalendároch svietia výstražne ako kiahne, pípajú ešte aj v noci, sa toto naozaj deje? Áno, lebo ľudia akoby mali potrebu dobehnúť všetko, čo sa za predchádzajúce roky nedalo.
Nehovoriac o tom, že na pozvanie zareagujú – wow, ďakujem, teším sa, ozvem sa s termínom a nikdy návrh stretnutia nepríde. A tak sa pýtate raz, druhýkrát a potom zistíte, že je to vlastne zbytočné. Škoda. Ale koho?
Nech nikomu nekrivdím, sú aj takí, čo sa sami pripomenú tesne pred, či všetko platí. Ale nie je to pravidlo. Ako s tým bojujem? Posielam smsky ako zubár, ktorý vám deň vopred pripomína termín dentálnej hygieny. Niekedy je odpoveď jasná, nezabudol. Niekedy sa to zrazu musí preložiť. A ja už viem. Ľudsky ma to zamrzí, hľadám niečo pozitívne, že aspoň mám ešte viac času na prípravu rozhovoru. Som nepoučiteľná optimistka. Ale tiež mám svoje hranice. Najviac ma mrzí, že miesto „prepáčte, zabudol som“ prichádzajú výhovorky, aké si pamätáme zo školských lavíc.
Práca v médiách má nejaké pravidlá. Termíny, dedlajny, priestor na postprodukciu. K tomu život mamažerky, tak už viete, že je všetko rozplánované na sekundy. Akákoľvek premenná spôsobí chaos. Chybu v matrixe. Rozhovory však robím asi 15 rokov. No takúto pandémiu „nečasu“ si nepamätám. A to ho mám sama menej. Moje šťastie, že som ako Monk. Vždy o krok vpred, vždy o dvoch respondentov vpred.
Na nič nemáme čas. Ponáhľame sa, aby sme niečo nezmeškali. A pritom nám toľko veci uteká. Znie to ako klišé, ale ono sa to naozaj deje. Každý deň. V malom, veľkom, diáre sú podceňované, hlavy zaťažené povinnosťami, baterka na telefóne s pripomienkou vybitá. Ale život sa deje. A ten škrečok v tom kolese beží a beží, aby nič nezmeškal, až zabúda, na čo všetko zabudol.
Niekedy prirovnávam slovenský národ k príbehu o tom, ako niekto stojí na priechode pre chodcov. Udeje sa výnimočná situácia, že vodič chodca pustí. Poviete si, super, vyspelá krajina. Nedá mi však nedodať, že chodec väčšinou beží, je v strese, lebo vie... a vodič? Zväčša gestami ukazuje, aby pridal do kroku alebo už skrátka išiel! Že ste to už zažili? Ja dnes ráno presne trikrát.
Nedá mi nespomenúť osobné stretnutia iného, skôr priateľského charakteru, z ktorých sa možno niektorí vykrúcajú tiež, no to je iná téma, to môže znamenať, že to tá druhá strana už jednoducho nevyhľadáva. A treba to akceptovať.
Ale potom sú aj také, pri ktorých sa priateľstvo nekončí, no aj tak si nevieme na seba nájsť čas. Všetko ostatné nám je prednejšie. Vo víre pracovného kolotoča, povinností, rodiny či vlastných záujmov si zrazu uvedomíme, že sme sa nevideli už takmer rok. Fajn, niekedy sa inak nedá. Počkať, to fakt? Naozaj sme tak rýchlo zabudli? Ako sme si chýbali a dali by pol kráľovstva za to, aby sme boli spolu v roku 2020?
Pointou tohto výlevu nemá byť súhlasné pritákanie ani štipľavé komentáre, ako som aj ja niekedy na niečo zabudla. Určite sa mi to stalo a s ešte väčšou určitosťou viem, že ma to po zistení neuveriteľne zožieralo.
Pointou má byť smska vášmu známemu, že ho pozývate na kávu, prechádzku, že kamoške postrážite dieťa a pošlete ju na masáž alebo že si na kolegyne konečne nájdete čas aj mimo pracoviska.
Darujme si čas. Nič cennejšie nemáme. Je to jediná vakcína na túto pandémiu nečasu. Nebolí, ani nemá nežiaduce účinky.
Kiwa je moderátorkou a redaktorkou Rádia Košice, a to už niekoľko rokov. Kreatívna, trošku strelená, miluje cestovanie, svoju rodinu a priateľov, nemenej svoju prácu. Blogy, ktoré si z času na čas môžete prečítať na Košice Online sú jej publicistickým príspevkom, subjektívnym pohľadom na svet, ktoré je dôležité odčleniť od redakčnej činnosti, ktorej sa venuje pod svojím klasickým menom, nie prezývkou. V Rádiu Košice má svoju rubriku NA VÝCHODE NIEČO NOVÉ. Ak by ste mali akékoľvek podnety, napíšte jej na kiwa@radiokosice.sk