Pred pár dňami som v jednej relácii počul vetu: Verím, že sa život čoskoro vráti do starých koľají. Priznajme si, viacerí si povzdychli veľmi podobným spôsobom.
V nie tak dávnej dobe boli v móde apokalyptické filmy a seriály pre našu mládež (niežeby sme aj my starší nimi pohrdli), typu „Rezistencia, Divergencia, Labyrint (Maze Runner), Hry o život" a im podobné. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa hrdinovia, ktorí prežili, musia vysporiadať s úplne novými podmienkami a situáciami, mnohokrát sú prinútení začínať odznova a často bojovať o holý život. Fandili sme im a oni (asi nie vďaka tomu 
) väčšinou vyhrali. Sám som pár tých filmov videl, zaujali ma, ale v mysli som mal myšlienku, že toto sa nás týkať nemôže, je to našťastie len film.
A zrazu okolo nás všetko stíchlo. Nákupné centrá, fitneská, divadlá, školy, parky. Ulice sa vyľudnili. A čo je horšie, zavládol strach pred niečím, čo ani nevidíme. Ten des spôsobuje len päť obyčajných písmen: V Í R U S.
Nevieme, kto ho má, nevieme, či už my nie sme kontaminovaní, nevieme, či si ho neprinesieme z obchodu, práce, výbehu a nenakazíme našich najbližších. Zrazu si uvedomujeme, že sme až príliš krehkí, príliš náchylní a zďaleka nie takí „bohorovní“ a „všemocní“, za akých sa radi považujeme.
Náhle sú prehádzané všetky naše hodnoty a priority. Sme nútení ostať doma a za oknom to vyzerá ako vo výnimočnom stave, pri pohľade na Taliansko nám to pripomína vojnovú zónu. A bojíme sa ešte niečoho vážnejšieho – bolesti a smrti. Čísla neklamú, štatistiky sú neúprosné. Stále si myslíme, že sa nás to netýka? Že my sa nemáme čoho báť? Že sa skôr či neskôr všetko vráti do „starých koľají“?
Čo sú pre nás tie „staré koľaje“? Žiť si svoj bezstarostný život, pracovať, starať sa o rodinu, užívať si, cestovať? Byť sám sebe pánom a bohom, uctievať si to, čo chcem ja? Robiť si, čo uznáme za vhodné a zbytočne sa netrápiť? Každý máme svoju predstavu „starého, dobrého života.“
Vírus nás ale zastavil a možno nám Niekto chce pripomenúť, že to nie sme my, kto rozhoduje o svojom živote a už vôbec nie o čase smrti. Že tak málo stačí a z našich plánov ostanú ruiny. Že zmysel života, ktorý mnohí žijú, je vlastne nezmysel a prázdnota vyplnená zábavou, jedlom, sexom a peniazmi. Že sme ako stádo, ktorému stačí tak málo, aby bolo „šťastné“ a spokojné. Že v skutočnosti nám záleží na jedinom vzťahu – k sebe samému. K týmto „starým koľajám“ sa chceme vrátiť?
V súvislosti s touto pandémiou koluje na internete veľa zaujímavých myšlienok. Niektoré ma oslovili a aj keď tam nie je uvedený autor, tak pár z nich uvediem, lebo sa veľmi hodia do témy, nad ktorou uvažujeme:
„Prestali sme si vážiť starých a chorých, a preto sme dostali takú chorobu, aby sme si uvedomili, akí sú zraniteľní alebo „začali sme si myslieť, že sme pánmi planéty, a preto sme dostali takú chorobu, pri ktorej si uvedomujeme, že nás môže premôcť aj to, čo ani nemôžeme vidieť.“
Či: „Začali sme tráviť čas v nákupných centrách, a preto nám ich táto choroba zatvorila, aby sme si uvedomili, že šťastie sa nedá kúpiť.“ A „začali sme si myslieť, že na vzhľade najviac záleží, a preto sme dostali takú chorobu, ktorá nám zakryla tváre, aby sme si uvedomili, že nezáleží na vzhľade, ale na duši.“
Tento citát je posledný, ktorým chcem toto premýšľanie ukončiť: „Táto choroba nám veľa berie, ale zároveň aj veľa dáva. Dáva nám možnosť polepšiť sa, naučiť a pochopiť, čo je v živote najdôležitejšie. Nepremárnime túto príležitosť, možno je posledná.“
Moja otázka na záver: Naozaj je v našich silách polepšiť sa? Chceme to? Máme vnútornú silu pochopiť, čo je v živote najdôležitejšie a tomu podriadiť svoje ego, svoje túžby a priniesť pre to obeť? V tejto rozmaznanej, instantnej, plytkej a egoistickej spoločnosti? Máme sami v sebe silu milovať, nezištne a bez podmienok? Prepáčte za úprimnosť, ale nie!
„Zbožné“ priania máme všetci a určite aj túžbu a chuť (detto v takejto vypätej a výnimočnej situácii), ale drvivá väčšina z nás sa pristihne, že sa skôr či neskôr vrátime do svojich „starých koľají“. A to nie je správny krok. Potrebujeme zmeniť svoje srdce, nanovo ho „naformátovať“, pretože problém je tam a na to jednoznačne potrebujeme pomoc zvonku. Lebo v každom z nás je podstatne horší vírus ako „COVID – 19“, sídli v našom srdci a je 100% smrteľný. Našťastie na to je vakcína. Ale o tom viac nabudúce...
Stanislav Kocka
RUBRIKA VAŠIMI OČAMI JE PUBLIKOVANÁ BEZ NOVINÁRSKEHO ZÁSAHU. Vyjadruje názory, postrehy a postoje našich čitateľov, dáva priestor ľuďom, ktorí chcú širokej verejnosti prostredníctvom blogov povedať viac o tom, čo ich zaujíma, baví, trápi, hnevá. Predchádzajúce blogy si môžete prečítať v rubrike Vašimi očami. Redakcia KOŠICE ONLINE tému nespracovala spravodajsky, nekontaktovala dotknuté strany ani kompetentných. Ponúkame tento doslova „nedotknutý“ text, ktorého autorom je náš čitateľ Stano.
Ak máte rovnako chuť napísať o svojom živote, skúsenostiach, radostiach i zážitkoch, budeme radi ak sa ozvete na info@kosiceonline.sk, ďakujeme.