V polovici 19. storočia sa prudký technologický rozvoj spôsobený priemyselnou revolúciou postupne dostával aj do Horného Uhorska. Aby mohol tunajší priemysel a obchod naozaj prekvitať, bolo potrebné vybudovať rýchlu a spoľahlivú infraštruktúru. Bolo teda len otázkou času, kedy tu niektorá z existujúcich uhorských železničných spoločností vybuduje železnicu.
O prvé košické vlakové spojenie sa napokon postarala Tiská železnica. 5. júla 1860 prišiel do Košíc prvý parný vlak s lokomotívou po trati, ktorú vybudovala. Pravidelná premávka z Košíc do Budapešti sa začala o mesiac neskôr, no trvala až 15 hodín a úsek Pešť – Miškolc bolo možné absolvovať rýchlejšie dostavníkom. Po dvoch rokoch bola ukončná trať z Miškolca do Budapešti, čím sa pre Košičanov otvorila možnosť dopravného spojenia Košice – Budapešť – Viedeň.
S časťami územia dnešného Slovenska boli Košice prepojené po dostavaní Košicko – bohumínskej železnice, v rámci ktorej sa stali východiskovou stanicou. Toto spojenie prinieslo pre mesto najmä hospodárske výhody, komodity sa vďaka nej mohli prevážať do západnej časti monarchie a banské oblasti východného Slovenska boli prepojené so sliezskymi uhoľnými baňami. Tiež zabezpečila podstatnú časť tranzitnej dopravy medzi Čiernym a Baltickým morom.
V novembri 1866 sa začali prípravné práce na úseku Košice – Obišovce s odbočkou na Prešov, slávnostne otvorený bol 1. septembra 1870. Pre zaujímavosť doplníme, že platné predpisy povoľovali na uhorských železniciach najvyššiu rýchlosť 75km/hod, no ešte v roku 1867 ju nedosahovali ani najrýchlejšie vlaky v Uhorsku.
O ďalší prírastok do košickej vlakovej siete sa postarala Spoločnosť Uhorskej severovýchodnej železnice, ktorá začala budovať trať Košice – Ruskov – Myšľa – Slanec v júli 1869, pričom celá trať Košice – Michaľany bola ukončená v roku 1873. Týmto sa mesto stalo uzlovým bodom troch železničných spoločností: Tiskej, Košicko-bohumínskej a Severovýchodnej.
Po vystavaní prvej trate dostala Tiská železnica možnosť v Košiciach vybudovať provizórnu železničnú stanicu, ktorá po náraste železničnej prepravy v meste nevyhovovala zvýšeným cestovným nárokom. Bolo tiež otázne, či si zvyšné dve železnice postavia svoje vlastné stanice. Po rokovaniach predstaviteľov mesta s ministerstvom dopravy bolo napokon rozhodnuté o zlúčení osobnej železničnej dopravy v Košiciach. Pre tieto potreby bolo nutné vybudovať úplne novú spoločnú železničnú stanicu. Na jej výstavbu mesto podarovalo veľký pozemok na východ od centra mesta.
Roku 1891 bola dokončená stavba železnice v romantickom, pseudogotickom štýle. Štíty, veže a vežičky pôsobivo obohacovali architektonický výraz staničného objektu a boli zdobené typickými oblúčikovými vlysmi. Romantický charakter budovy podčiarkovali tehelné a kamenné prvky. Severovýchodná spoločnosť si vybudovala svoje vlastné lokomotívne depo, rovnako urobila aj Košicko – bohumínska železnica, ktorá sa okrem toho rozhodla postaviť osobitné nákladné nádražie so skladom tovaru.
Vlaková stanica nanešťastie neprežila socialistické asanácie, ktoré mesto zasiahli počas 60. – 70. rokov minulého storočia. Nám tak ostali už iba fotografie a pohľadnice, ktoré nám ju pripomínajú. Do konca 19. storočia pribudla ešte trať Košicko-turnianskej železnice, na úseku Košice – Turňa nad Bodvou sa prevádzka začala v októbri 1890. Do 20. storočia tak Košice vstupovali s vcelku kvalitnou vlakovou sieťou, ktorú sa podarilo postupne vybudovať v priebehu 40 rokov.
Autor: HistoricKE