Medzi ženami v prvom transporte bol aj jeden lekár. Dva týždne potom, čo dorazili do Osvienčimu, ho nacisti vyzvali, aby urobil selekciu. Mal rozhodnúť, kto pôjde do plynovej komory a kto bude žiť. Odmietol. Smrť prišla okamžite, bol zastrelený.
S batohmi v rukách a plecniakmi na chrbtoch pochodovali deportovaní na stanicu za asistencie polície a ozbrojenej Hlinkovej gardy. Tých, ktorí zaostávali alebo nevládali držať krok, gardisti bodali palicami.
Na železničnej stanici na nich čakali nákladné vagóny pre dobytok. Bez okien, bez WC, bez vody. Po štyridsať ľudí natlačili do vagónov s dvoma vedrami. Jedno ako záchod, jedno s vodou. Tak cestovali. Natlačení, muži a ženy, starí a mladí, deti a batoľatá. V hrozných podmienkach. Pracovať, tak to nazývali. Vagóny zamkli. Odsúdenci sa mohli nadýchať čerstvého vzduchu iba pri východoch.
Cestoval s nimi jeden židovský lekár, tiež deportovaný, zavretý v jednom z vagónov. Toto nazývali lekárskou starostlivosťou pre tisíc ľudí. Vrátane batoliat od jedného týždňa až po 95-ročných starcov. Tak deti Izraela putovali z exilu na Slovensko do ďalšieho, oveľa horšieho.
(z knihy Armina Friedera: Z denníka mladého rabína)
Pán prezident! Tisícky spomedzi nás nechcú nič iné ako zarábať si na suchý chlieb v pote svojej tváre. Radi by pracovať a vykonávať tu v štáte čo aké ťažké práce, ktoré im prikážu, ale nechajte, Pán Prezident, týchto nešťastníkov nažive, pri rodinách, tam, kde žili doteraz.
Tresci nás, ó Bože, spravodlivosťou, nie v hneve, lebo my pominieme – takto voláme s prorokom k Bohu!
Pán Prezident, ako kňaza a služobníka Božieho, Vás snažne prosíme, vypočujte tento hlas, hlas osemdesiattisíc nešťastníkov, čo sa chvejú o život svoj a o život svojich najdrahších.
V Bratislave dňa 6. marca 1942. V hlbokej úcte za rabínov Slovenska Armin Frieder.
(List prezidentovi Tisovi, z knihy Emanuela Friedera: To Deliver Their Soul/Vyslobodiť ich dušu)
Transporty smrti
Pred 79 rokmi. 25. marca 1942 o 20.20 hod. vypravili z Popradu prvý transport slovenských židovských dievčat a žien. Mieril do koncentračného tábora v Osvienčime.
Do vagónov na prepravu dobytka muselo nastúpiť takmer tisíc mladých žien a dievčat zo Šarišsko-zemplínskej župy. Presne 999 dievčat a žien a jeden židovský lekár. Podľa svedectiev pamätníkov prežilo väznenie z prvého transportu len 20 mladých dievčat.
Začala tak prvá vlna transportov zo Slovenska. Trvala do 20. októbra 1942. Vtedajší ľudácky režim sa ňou v 57 transportoch zbavil 57 752 Židov.
Druhá séria transportov odštartovala počas okupácie Slovenska nacistickými vojskami rok pred koncom druhej svetovej vojny. Prvý z nich bol vypravený 30. septembra 1944 zo Serede. Do konca vojny v máji 1945 bolo vyvezených ďalších približne 13 500 Židov.
Celkovo v koncentračných táboroch v dôsledku transportovania z územia Slovenska zahynulo viac ako 70-tisíc židovských občanov.
Nacisti chceli mladé
Dievčatá a ženy odchádzajúce 25. marca z Popradu do nemeckého nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora na území okupovaného Poľska, boli presvedčené o tom, že idú na miesto, kde budú pracovať a začnú nový život. Nacisti chceli najprv mladé ženy vo veku nad 18 rokov, to im však nestačilo a do Auschwitzu tak putovali aj mladšie dievčatá. Mnohé z nich sa domov nikdy nevrátili.
25. marca 1942 presne o 20.20 hod. dáva veliteľ transportu gardista Štefan Franta pokyn a vlak s 999 dievčatami a ženami a lekárom Izákom Kaufmanom zo Šarišsko-zemplínskej župy sa vydá na svoju cestu: Žilina – Čadca – Skalité – Zwardoň.
Posledných 191 kilometrov v krajine, ktorá ich vydala na smrť. Vo Zwardoni ich preberá nemecký veliteľ. Vymenia sa lokomotívy, ešte raz ich prepočítajú. Pred nimi je posledných 91 kilometrov cesty, z ktorej sa ich vráti len niekoľko. Ostatní zahynú v Osvienčime.
Tisíc ľudských osudov. Tisíc bývalých susedov, priateľov, spolužiakov, známych. Pred nástupom musia podpísať darovacie zmluvy na svoj majetok. Zbavia ich štátnej príslušnosti, majetku, práva na život.
Svoju smrť si museli doslova zaplatiť. Neexistoval zákon, ktorý by to povoľoval. Ani zákon krajiny, ani zákon boží. Nedá sa to ospravedlniť ani zabudnúť. Dialo sa to na verejnom priestore, pred očami celej spoločnosti. Po tomto transporte nasledovali ďalšie. Tisíc, dvetisíc, tritisíc. Spolu takmer sedemdesiattisíc ľudí.
Dôsledky šialenstva
„Táto udalosť svedčí o dôsledkoch, ktoré môže priniesť šialenstvo, pokiaľ ľudia včas nerozoznajú riziko a nedokážu mu zabrániť,“ komentovala smutné výročie bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková.
„Tieto udalosti sú súčasťou našich dejín a treba o nich hovoriť. Pretože keď množiace sa nenávistné výpady nebudeme dávať do súvisu s históriou, môžeme ľahko prehliadnuť aj riziko vzniku ďalšieho kolektívneho šialenstva,“ napísala Kolíková v statuse na sociálnej sieti.
„Chcem upozorniť na to, že pred 79 rokmi bola brutálnym spôsobom pošliapaná ľudská dôstojnosť. Myslím si, že máme dávať mladej generácii jasne najavo, že toto sa už nikdy nesmie zopakovať,“ uviedol na pietnej spomienke v Poprade predseda Prešovského samosprávneho kraja Milan Majerský.
Dobrovoľné vysídlenie
„Slovenská republika dobrovoľne prešla k vysídľovaniu svojich občanov židovského pôvodu a za každého z nich zaplatila nacistickému Nemecku poplatok 500 mariek. Prvú vlnu deportácií z roku 1942 prežilo len niekoľko sto ľudí. Fyzicky a psychicky ich týrali takmer tisíc dní, počas ktorých mohli byť každú chvíľu zavraždení. Inými slovami, prežiť znamenalo zázrak,“ povedal v Poprade vedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok.
„Keď sa pozeráte na politickú scénu, stále tam sú ľudia, ktorí majú zlo v srdci, aj keď sú v absolútnej menšine. Dôležitá je tá mlčiaca väčšina. Aby sa prebudila, spomenula si a aby sa nikdy neopakovali tieto dejinné historické udalosti,“ pripomenul predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Richard Duda.
„Pred dvoma dňami som sa stretol aj s poslednou žijúcou z prvého transportu Laurou Špánikovou. Jej odkaz znel, aby sa z tejto udalosti nestala len nejaká historická fikcia. Dnes sa na to pozerá ako na nejaké štatistiky tisícky žien. Ale to sú zmarené životy, konkrétne a autentické postavy, nie štatistika,“ dodal Duda.
Selekciu odmietol
„Od 20. marca 1942 sa vo vtedajšej Šarišsko-zemplínskej župe po jednotlivých okresoch začali sústreďovať mladé dievčatá a ženy od 16 do 26 rokov. Najprv ich prevážali do vojenských kasární v Gerlachove pri Poprade, kde na transport zo stanice Poprad-Tatry čakali niekoľko dní a nocí,“ hovorí Pavol Hudák, odborník na dejiny a výskum Židovskej komunity na východnom Slovensku a správca Židovského suburbia v Bardejove.
„Napríklad v Bardejove boli ešte predtým zhromaždené v Židovskej škole na Hviezdoslavovej ulici, keďže Židia boli v roku 1939 vylúčení zo štátnych škôl aj verejného života a museli si zriadiť svoje vlastné školy.“
„Nacisti to robili v rámci propagandy, že ženy a dievčatá idú pracovať. Slovenský štát sa s Nemeckom predtým dohodol, že Tretej ríši poskytne 20-tisíc pracovných síl. Otázka je, ako na to mala reagovať verejnosť, čo mala robiť spoločnosť. Nebolo to vôbec právne ošetrené, žiadny zákon, ktorý by to umožňoval, neexistoval.“
„V popradskom transporte 999 žien a dievčat bol aj jeden lekár. Volal sa Izák Kaufmann, pochádzal zo Zborova pri Bardejove. Narodil sa 4. februára 1892 v obci Beloveža. Pôsobil ako lekár v bardejovskom okrese. Mnohí z našich predkov mu vďačia za svoj život,“ vysvetľuje historické okolnosti transportu Pavol Hudák.
„Jeho život skončil 11. apríla 1942 v Osvienčime. Zahynul ako hrdina. Nemci ho vyzvali, aby urobil selekciu. Mal rozhodnúť, kto pôjde do plynovej komory a kto bude žiť. Odmietol. Smrť prišla okamžite, bol zastrelený,“ dodáva.
DEPORTÁCIE ŽIDOV ZO SLOVENSKA V MARCI 1942
►Prvá vlna transportov trvala od 25. marca do 20. októbra 1942. Vtedajší ľudácky režim sa ňou vypravením 57 transportov zbavil 57 752 židovských spoluobčanov. Deportácie, ktoré opustili Slovensko v marci 1942:
►Transport 1: 25. marca 1942 boli zo zberného strediska pri Poprade deportované mladé dievčatá vo veku 16 rokov a viac
►Transport 2: 27. marca 1942 boli mladí muži a lekári deportovaní z deportačného tábora v Žiline
►Transport 3: 28. marca 1942 v sobotu pred Veľkou nocou boli deportované mladé dievčatá zo zberného strediska na Panónke v Bratislave
►Transport 4: 30. marca 1942 boli deportovaní muži a chlapci z tábora v Seredi
►Transport 5: 31. marca 1942 boli deportovaní muži a chlapci z tábora v Novákoch
►Druhá séria transportov odštartovala počas okupácie Slovenska nacistickými vojskami. Prvý z nich bol vypravený 30. septembra 1944 zo Serede. Do konca vojny bolo vyvezených ďalších približne 13 500 Židov.