21. augusta 2024 usporiadalo občianske združenie (OZ) Res Cassovia v spolupráci so Slovenským technickým múzeom (STM) podujatie, ktorým vzdali hold a poctu fotografovi Tiborovi Kováčovi († 82), ktorý bol zamestnancom múzea a 21. augusta 1968 dokumentoval príchod okupačných vojsk do Košíc. Na otvorení výstavy zaznel príhovor Petra Neuwirtha, predsedu OZ Res Cassovia ako hlavného organizátora podujatia, spomienka na Tibora Kováča od jeho najbližšieho priateľa fotografa Juraja Fleischera a reprodukovaný príhovor redaktorky STVR Soni Gyarfášovej, ktorý prečítala Kristína Neuwirthová.
Juraj Fleischer v príhovore zdôraznil to, že Tibor Kováč pracoval ako fotodokumentarista v STM, a tak, ako je Laco Bielik známy svojou fotografiou Emila Galla stojaceho pred hlavňou sovietskeho tanku v Bratislave, tak fotograf Kováč, ktorý zachytil udalosti v metropole východu, je známy ako dokumentarista príchodu okupačných vojsk v Košiciach, ostal však po guľke sovietskeho ostreľovača na invalidnom vozíku. Juraj Fleischer pokračoval opisom toho tragického dňa:
„Tibor pracoval ako fotodokumentarista v STM v Košiciach. Ráno 21. augusta 1968 ho riaditeľ múzea Štefan Butkovič poslal zdokumentovať dianie v centre mesta, hlavne príchod ťažkej techniky okupantov,“ spomína pani Anežka. „Pracoval celý deň. Potom šiel do práce vyvolať filmy. Dal ich sušiť a s kamarátom šiel na večeru. Bolo zhruba osem hodín večer. Zrazu zazneli rany a guľka ostreľovača trafila Tibora do hlavy, druhá kamaráta do nohy. Ľudia stopli prvé auto, ktoré išlo okolo. Tibora na neurológii operovali a o dva dni previezli na liečenie do Hradca Králové. Napriek snahe lekárov ostal na invalidnom vozíku. Mal iba 31 rokov. Pre fotografa i jeho rodinu sa začalo peklo: „Eštebáci vyzvedali, kde sú negatívy. Príbuzní nevedeli a on tvrdil, že ich zničil. Neverili mu. Prišli v hociktorú dennú i nočnú hodinu, ale k filmom sa nedostali. Schovával ich v konštrukcii invalidného vozíka, na istý čas ich zakopal. Zábery ukázal až v roku 1990 v týždenníku Akcia, ktorý vydával vtedy Koordinačný výbor hnutia Verejnosť proti násiliu v Košiciach.“
V príhovore rozhlasovej redaktorky Soni Gyarfášovej bolo cítiť jej empatiu k Tiborovi Kováčovi aj ako človeku, s ktorým robila rozhovor v roku 2017 v Stredisku sociálnej pomoci v Košiciach na Garbiarskej ulici, kde mal v tom čase aj svoju poslednú výstavu fotografií, ktoré nafotil 21. augusta 1968 a ktoré ochránil pred zničením tajnou políciou ŠtB. Hovorí Soňa Gyarfášová:
„Veľmi si vážim, že som ho mohla ako novinárka spoznať a jeho silné svedectvo zachytiť v našej rozhlasovej relácii. A rovnako aj to, že pri polstoročí od sovietskej okupácie mohli vystaviť v galérii Slovenského rozhlasu jeho silné fotografie. Boli zaplatené takmer životom, keď ho sovietsky ostreľovač postrelil do hlavy. Prežil len zázrakom. No s následkami. Ako mladý športovec ochrnul. Skončil na invalidnom vozíčku. Keď sa prebral, režim ho šikanoval, vyšetroval, hľadal jeho negatívy. Ako spomínal jeho dobrý priateľ Juraj Fleischer, za trest ho chceli presunúť aj na psychiatriu. A neskôr ho odsunuli do ústavu na východ republiky ako nepotrebnú vec.
On sa však napriek všetkému nenechal zlomiť. Nielen to. Svoje negatívy skrýval 20 rokov – aj v konštrukcii svojho invalidného vozíčka. A jeho fotografie sú dodnes silným dokumentom svojej doby.
Sú silným dokumentom aj dnes, keď sa pravda opäť relativizuje. Keď sa hovorí, že nebolo tak zle, veď mlieko stálo dve koruny. A mnohí, dokonca aj čelní predstavitelia súčasnej vlády, sa neskrývane otáčajú so svojimi sympatiami smerom k Putinovi a Rusku.
Čo by na to asi povedal Tibor Kováč, keby žil a keby tu bol dnes s nami?
V posledných týždňoch otvoril tému osobnej odvahy v roku 1968 aj film Vlny. Hovorí o reportéroch Československého rozhlasu, ktorí vysielali aj počas okupácie a na ďalšie roky sa stali pre režim neželanými. Popri tom som si však uvedomila, že tu v Československu máme príbeh ešte oveľa väčší.
Áno, je to príbeh postreleného Tibora Kováča, ktorý priniesol snáď tú najvyššiu obeť. Chcelo to obrovskú osobnú odvahu aj silu zmieriť sa s okolnosťami, že už nič nebude ako predtým. Mnohých by to zlomilo. Ten krehký človek však bojoval. V duchu som sa sama seba pýtala, kde bral tú silu. Pri našom rozhovore som to pochopila. Vtedy, keď hovoril o svojich blízkych.
O manželke Anežke, ktorú spoznal ako zdravotnú sestru: „Viete, ona bola v živote mojím anjelom,“ hovoril nám. A hovoril aj o kamarátovi, výbornom fotografovi Jurajovi Fleischerovi, s ktorým zdieľali spoločnú lásku pre fotografiu. Aj keď zostal na vozíčku, jeho lásku k fotografii mu Juraj pri spoločných rozhovoroch aj potulkám po meste sprítomňoval.
Veľká vďaka patrí im aj Petrovi Neuwirthovi, jednému z protagonistov novembra 89, vďaka ktorému som spoznala pána Kováča. A ktorému záleží, aby jeho príbeh žil ďalej.
Keď som sa dozvedela, že má v Košiciach pribudnúť pamätná tabuľa Tiborovi Kováčovi, veľmi som sa potešila. Príbehy statočných ľudí ako on by mali byť prítomné vo verejnom priestore, aby sa vedelo, akú cenu mala naša sloboda. A aká je krehká.
Nech je táto tabuľa zároveň spomienkou na výborného fotografa, ktorý nemohol rozvíjať svoj talent, no ktorý nám nechal po sebe silný dokument doby. A spomienkou na človeka, ktorému táto krajina nikdy nepoďakovala za jeho osobnú statočnosť. Čo bolo príznačné pre tvorbu Tibora Kováča?“ pýtala som sa jeho dobrého priateľa Juraja Fleischera.
„Mal cit pre prácu so svetlom,“ hovoril mi. Aj napriek všetkému ťažkému je príbeh Tibora Kováča príbehom, v ktorom zvíťazilo svetlo nad tmou.“
Cenou Ústavu pro studium totalitních režimů za svobodu, demokracii a lidská práva (kedysi cena Václava Bendu) bol v pondelok 27. 11. 2017 v Historickej radnici na Hlavnej 59 v Košiciach ocenený významný košický fotograf Tibor Kováč. Cenu mu odovzdal riaditeľ českého Ústavu pro studium totalitních režimů Zdeněk Hazdra spolu s bývalým predsedom Správnej rady Ústavu pamäti národa Ondrejom Krajňákom. Ako zaznelo pri slávnostnom odovzdávaní ceny v Prahe, ktorého sa Tibor Kováč nemohol zúčastniť, ocenený bol za svoje statočné občianske postoje v dobe komunistickej diktatúry. Ocenenie určené osobnostiam, ktoré zohrali významnú úlohu v boji za obnovu slobody a demokracie Československej republiky v rokoch neslobody (1938 – 1945) a komunistickej totalitnej moci (1948 – 1989), získali počas deviatich rokov existencie známe osobnosti. Pre Tibora Kováča je to veľká pocta, pretože touto cenou ocenili iba niekoľko Slovákov a on je jediným Košičanom. (Z tlačovej správy Natálie Novotnej z portálu Milujeme východ)
Posledná výstava Tibora Kováča bola pri príležitosti jeho 80. narodenín v Stredisku sociálnej pomoci mesta Košice na Garbiarskej ulici, kde posledné roky žil. Fotograf zomrel 9. júna 2019 v košickej nemocnici.
OZ Res Cassovia vás pozýva na výstavu fotografií Tibora Kováča pod názvom 21. august očami fotografa Tibora Kováča – výstava o tragickom svedectve dokumentaristu okupácie Košíc. Výstava je inštalovaná v Hlavnej budove STM na Hlavnej ulici 88 v Košiciach a bude trvať do 15. septembra. Otváracie hodiny sú utorok – piatok, od 9.00 – 17.00 hod., sobota – nedeľa, od 12.00 – 17.00 hod. V prvú stredu v mesiaci je vstup voľný.
Výstavu pripravili pracovníci STM v súčinnosti s OZ Res Cassovia a Štefanom Rybárom, tiež bývalým zamestnancom STM a nájdete na nej ako fotografie z 21. augusta 1968, tak aj jeho fotografie robené z invalidného vozíka s citáciami z rozhovorov novinára Mikuláša Jesenského s Tiborom Kováčom a jeho manželkou Anežkou.
Autor: HistoricKE a Peter Neuwirth