Prišiel s návrhom vytvoriť v krypte pod Kostolom Nanebovzatia Panny Márie úkryt pre ohrozených Košičanov.
Po Viedenskej arbitráži boli Košice obsadené maďarskou armádou. Nové pomery so sebou priniesli i obmedzovanie občianskych slobôd a „očistenie“ pripojeného územia od nespoľahlivých živlov, ktoré predstavovalo české, slovenské a židovské obyvateľstvo. Od marca 1939 sa malé národno-socialistické strany a hnutia zjednotili v Strane šípových krížov (Nyilaskeresztes Párt – NKP), ľudovo tiež nazývaní ako nyilasi. V rokoch 1944 – 1945 pod vedením strany pôsobili polovojenské Oddiely hungaristickej straníckej služby (HPCs), ktoré vykonávali represívne opatrenia v Košiciach a okolí s cieľom vypátrať a zaistiť vojenských zbehov, ukrývajúcich sa Židov, Rómov, partizánov, komunistov a iných politických oponentov. Zoznam politicky „nespoľahlivých“ Košičanov obsahoval vyše 1200 mien, z ktorých mnohí boli zavraždení, zatknutí či transportovaní do koncentračných táborov. Približujúcim frontom na prelome rokov 1944 a 1945 sa začali represálie stupňovať.
V novembri 1944 sa do nyilasmi terorizovaných Košíc po ôsmich rokoch vracia z Vášvaru významný dominikán Mikuláš Lexmann. Najmä zo spomienok kanonika Antona Harčara, publikovaných v jeho pamätiach Žil som v Košiciach, sa dozvedáme, že Mikuláš prišiel s návrhom vytvoriť v krypte pod dominikánskym Kostolom Nanebovzatia Panny Márie úkryt pre ohrozených občanov Košíc:
„Teraz prišiel s návrhom vytvoriť v priestoroch krypty pod kostolom úkryt pre ohrozených. Vchod do krypty bol za javiskom Veritasu, kde boli aj sociálne zariadenia. Najprv zaviedol elektrický prúd na osvetlenie krypty. Potom sme spolu z uzavretého priestoru poprenášali ľudské kosti do susedného priestoru a miesto sme vyčistili. Krypta mala aj malý vetrací otvor vyúsťujúci na ulicu v blízkosti ozdobného stĺpu Najsvätejšej Trojice. Koncom decembra, keď „nyilašský“ teror priberal na intenzite, do krypty sa nasťahovalo vyše 20 ľudí. Ešte žijúci obyvateľ krypty František Zámborský sa vedel rozpamätať na týchto spoluobyvateľov: Dr. Š. Kaifer, profesor Jozef Výrostko, Vojtech Kis a jeho syn Šebastián, boli to Židia, Ing. Edmund Szenes a jeho syn Ján, Olivér Rácz, Herczog, Gejza Jaschko ml., organizovaný komunista. [...] Dva dni pred oslobodením, keď „nyilašská“ zbesilosť vrcholila, prišli k „stálym“ obyvateľom krypty ešte ďalší.“
Mená všetkých zachránených nie sú známe, nakoľko sa snažili o to, aby o sebe vedeli čo najmenej, a tak sa nemohli navzájom zradiť v prípade ohrozenia alebo vypočúvania. Anton Harčar sa v úkryte u dominikánov dozvedel o hrôze, ktorá sa udiala na sviatok Troch kráľov na Hlavnej ulici.
„Aby som sa o tom presvedčil, toho dňa podvečer som sa prestrojil a na bicykli som prešiel po Hlavnej ulici. Asi pod druhým stromom obesenec ležal pod stromom, lebo konár, na ktorom visel, sa zlomil. Každý obesený mal na sebe zavesenú ceduľu s označením údajnej viny: Som vojenský zbeh, som partizán, som komunista a podobne. Do kláštora som sa vrátil zronený otrasnou skutočnosťou, ale obyvateľom krypty som to nezvestoval. Chcel som ich ušetriť od hrôzy. Často som k nim chodil.“
Údajne pátrovi Mikulášovi pri ukrývaní pomáhal aj ďalší dominikán Jenő Fehér, rehoľným menom Mátyás (po slovensky Matej). Vďaka svedectvám sa zachovali aj informácie o „bežnom“ dni ukrývaných osôb v krypte. Prenasledovaní mohli zo skrýše občas vyjsť do priestorov Veritasu, ak sa v kultúrnom dome nikto cudzí nezdržiaval. Tu mohli použiť sociálne zariadenia na hygienu, či len tak sa ponaťahovať. Jedlo im nosila jedna pani do spovednice, odkiaľ ho páter znášal do krypty. Páter Mikuláš musel v krypte vytvárať životné podmienky a tiež organizovať dennú starostlivosť pre ľudí tak, aby nikto nezistil, že sú tam ukrývaní. Tento odvážny dominikán sa nebál vystúpiť aj proti vlastným členom rádu, ktorí jeho záchrannú činnosť nehodnotili pozitívne.
Ďalší zo zachránených, spisovateľ Olivér Rácz, aj po rokoch spomínal, že Vianoce v krypte boli tie najkrajšie v jeho živote. Jeho spomienky na ne sa zachovali i v jeho nepublikovanej poviedke Môj najkrajší vianočný darček (preklad z maďarčiny – Mària Hlavàcs):
„A predsa ku koncu týchto rokov som dostal najkrajší, najpamätnejší vianočný darček na večné časy. Vtedy som síce nestál vo svojej peknej izbe pred sviatočným stromom; čupel som v jednej krypte a zima vianočnej noci prenikala cez spleť kameňov, práchnivejúcich kostí a hnijúcich vencov nakopených pred dvere krypty kvôli maskovaniu, až dnu medzi nás, nás ukrývajúcich sa, na smrť prenasledovaných, odvrhnutých vonkajším životom a zapierajúcich vonkajší svet. Ale tento darček znamenal viac, bol krajší a viac pookrial srdce než ktorýkoľvek dovtedajší darček: darčekom boli tri farebné vianočné sviečky umiestnené do koláča upečeného z vojenskej múky a pod rúškom noci do krypty prepašovaný darček bol sprevádzaný listom: „Synček, dávaj na seba pozor, vydrž, je to už len otázkou zopár dní a opäť budú Vianoce naše...Sviečky si zapáľ len cez deň: Nech Ťa ich žiara neprezradí!“ Sviečky sme ešte toho istého dňa v noci zapálili: ich žiaru chránil svojím plášťom železničiar ukrývajúci sa pred evakuačným rozkazom. Slovenský desiatnik, ktorého k nám zavialo od partizánov, objal moje plecia zahalené do roztrhaného vojenského plášťa a hmkal si vianočnú pieseň v utajenej žiare farebných sviečok.“
Spisovateľ Oliver Rácz využil fikciu na opis atmosféry v krypte aj vo svojej knihe Dozvedela som sa, že žiješ, v ktorej opísal východ prenasledovaných z krypty po dlhom čase.
Mikuláš Lexman bol v roku 2013 zapísaný do zoznamu záchrancov židovského obyvateľstva v Košiciach v Holocaust Memorial Centre v Budapešti. V zozname je zaznamenaný ako záchranca troch košických Židov, a to Edmunda a Jánosa Szenesovcov a Olivéra Rácza. V roku 2016 rodina Lexmannovcov požiadala Holocaust Memorial Centrum v Jeruzaleme o priznanie ocenenia Yad Vashem – Spravodlivý medzi národmi pre pátra Mikuláša. Pre nedostatok relevantných svedectiev nemohol byť materiál zatiaľ predložený na posúdenie Špeciálnej komisii Yad Vashem.
Záchrana ohrozených občanov v krypte pod dominikánskym kostolom uskutočnená dominikánmi pod vedením Mikuláša Lexmanna je v podstate aj dnes, po vyše 77 rokoch od jej úspešnej realizácie, stále do veľkej miery neznámou. Košičanom záchranu pripomína dnes aspoň pamätná tabuľa na Veritase. 17. júla uplynie presne 70 rokov od smrti tohto nebojácneho rehoľníka, ktorý v roku 1952 zomrel následkom ťažkých podmienok v centralizačnom kláštore v českých Králikách.
Mgr. Monika Tresová