V Košiciach môžeme v súčasnosti nájsť viacero pozostatkov po fungovaní magnezitovej továrne, popri bývalom priemyselnom areáli na dnešnej Magnezitárskej ulici sú to aj banské objekty na Bankove. V aktuálnom článku si priblížime dejiny tohto priemyselného podniku, svojho času jedného z najväčších zamestnávateľov v meste.
V uhorskej časti habsburskej monarchie sa ložiská magnezitu nachádzali len na území dnešného Slovenska, konkrétne ide o 150 kilometrov dlhý pás, ktorý sa tiahne juhovýchodným smerom od Lučenca po Košice. Väčšina ložísk priemyselného významu je v západnom krídle tohto ložiskového pása, vo východnom krídle sa nachádza jediné významné ložisko – Košice.
Ako prvý sa tieto okolnosti rozhodol využiť Frigyes Bródy v roku 1901, kedy uzavrel zmluvu s košickou mestskou radou. Na jej základe získal povolenie otvoriť ložisko na Bankove, pričom sa zaviazal platiť 4 haliere za 100 kg suroviny a 8 halierov za také isté množstvo vypáleného magnezitu. Zmluva zároveň rátala s výstavbou závodu na spracovanie magnezitu, tá napokon odštartovala v roku 1909 s podporou Nemecko-maďarskej magnezitovej účtovníckej spoločnosti. Závod sa staval južne od hate na rieke Hornád, v priestore dnešnej ulice Slovenská.
Prevádzka v závode začala v roku 1911, kedy bola spustená prvá šachtová pec, druhá bola uvedená do pochodu o tri roky neskôr. Závod disponoval aj mlynom na drvenie páleného magnezitu. Surový magnezit z Bankova dovážali cez mesto konské poťahy z nakladacej rampy pod kalváriou, so železničnou stanicou bol zasa závod spojený vlečkou. Jeho produkcia predstavovala 17 – 18-tisíc ton páleného magnezitu ročne a výrobky sa vyvážali do USA a Nemecka.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny musel odborný personál pozostávajúci prevažne z Nemcov narukovať. Počas vojny bolo zariadenie továrne sčasti zničené a sčasti opustené. Avšak o bližšom fungovaní závodu v tomto období sa nezachovali údaje. Po prvej svetovej vojne bola obnovená ťažba i výroba.
Počas prvých rokoch druhej svetovej vojny podnik s určitosťou pokračoval vo svojej prevádzke. Až na jej samotnom konci počas prechodu frontu bol závod vykradnutý a spustošený. Baňa na Bankove doplatila na celomestskú odstávku elektriny. Potom, čo utekajúci vojaci Wehrmachtu zničili strojovňu a centrálu košických elektrární, baňa bola následne zatopená.
Po oslobodení sa okrem rekonštrukcie bane a závodu dôraz kládol aj na opravu infraštruktúry – mostov a tunelov, ktoré boli v Košiciach značne poškodené, no životne dôležité pre plynulé fungovanie magnezitky. Prevádzku v bani sa podarilo obnoviť v máji 1945 a v továrni v decembri toho istého roku. Tiež v roku 1945 bola magnezitka prezidentským dekrétom znárodnená a pričlenená k národnému podniku Slovenské magnezitové závody.
V roku 1947 začala výstavba nového závodu v bezprostrednej blízkosti Košíc v rámci katastrálneho územia obce Ťahanovce, keďže táto lokalita sa nachádzala bližšie k železničnej trati. Výstavba závodu ešte nebola ukončená, keď v ňom v roku 1951 začala skúšobná prevádzka. Novovybudovaný závod napokon disponoval troma šachtovými pecami a vysokým komínom.
Magnezitová ruda sa do závodu privážala z Bankova lanovkou projektovanou v roku 1949. Na Bankove sa magnezit ťažil v troch lokalitách (Medvedza – najväčšie, Bankov, Banisko). Výskyt magnezitu v povrchových vrstvách umožňoval ťažiť povrchovým, lomovým spôsobom. Dôležitým legislatívnym opatrením bol zákon číslo 80/1949, ktorým bol magnezit vyhlásený za nerast a na ktorý sa vzťahujú predpisy baníckeho zákona. Tým sa značne zlepšili pracovné podmienky a postavenie košických baníkov.
Začiatkom 60. rokov sa ukázalo, že pôvodné geologické prognózy boli optimistické a hrozilo vyťaženie magnezitu v lome, čím by vznikli problémy so zásobovaním závodu v Ťahanovciach. Z tohto dôvodu v rokoch 1965 – 1970 prebehla otvárka banského podzemia na Bankove. V tomto období bolo takmer 40 percent vyrobeného materiálu určených na export do rôznych krajín.
Už od konca 60. rokov sa začalo poukazovať na ekologické dôsledky fungovania magnezitky, najmä prach, ktorý vznikal pri spracovaní magnezitu a značne znečisťoval ovzdušie v Košiciach. Výsledkom bolo, že sa mesto stalo jedným z najšpinavších v Československu. Neúnosnou sa táto situácia stala po začatí výstavby Sídliska Ťahanovce, priamo oproti závodu na konci 80. rokov 20. storočia. Najmä ekologické dôvody teda viedli k úplnému zatvoreniu bane aj závodu v polovici 90. rokov, košický magnezitový závod bol následne presunutý do obce Bočiar.
V súčasnosti priemyselný areál závodu a rovnako aj baňa na Bankove chátrajú a len veľmi málo pripomínajú bývalé slávne časy magnezitovej továrne. Na Bankove zaznamenávame pokusy o revitalizáciu priestoru, keď tu v roku 2011 boli nainštalované slnečné kolektory. Zdevastované objekty závodu pri Ťahanovciach ležia pri železničnej trati, a preto je to jedna z prvých vecí, na ktoré návštevníci Košíc vidia pri príchode do mesta vlakom.
Autor: HistoricKE
Zdroje: Archívny výskum HistoricKE. AUGUSTÍN Ján. Slovenské magnezitové závody, n.p. Košice 1946 – 1971. Bratislava : Obzor, 1972. GULYÁS Tibor – FRÁK Gustáv – ILAVSKÝ Rastislav. Magnezitový priemysel Československa: História, socialistická súčasnosť, perspektíva. Košice : Východoslovenské nakladateľstvo, 1986.