Kde pramení post-socialistický sentiment za bývalým režimom? Žilo sa lepšie dnes alebo za bývalého Československa? Koľko stáli potraviny a koľko zarábal priemerný Slovák pred tridsiatimi rokmi? Bola naša krajina pred novembrom ´89 sebestačná?
Staré komunistické chrumky, tresťová limonáda Limo vo vrecúšku, mrazená jahodová dreň, nanukový Tatranský sneh, výletná konzerva Pork Luncheon Meat, litrové mlieko v sáčku, žuvačka Pedro, kockový cukor do kávy v pohári, vajíčkový šampón DeMiclén, ceruzka Versatilka, Solvina na čistenie rúk, šrubovacie bombičky do sifónovej fľaše, tuzexové bony, bakelitový Trabant, motorka Pionier, fotoaparát Flexaret, mäkké Štartky, tvrdé Sparty a Majka z Gurunu.
Aj 32 rokov po Nežnej revolúcii si 40 % Slovákov a 25 % Čechov myslí, že pred novembrom ´89 sa ľuďom žilo ekonomicky a finančne lepšie. Tretina Slovákov je dokonca presvedčená, že išlo aj o politicky lepší systém a takmer 20 % Slovákov by sa do čias socialistického budovania svetlejších zajtrajškov bez problémov vrátila.
Bez ohľadu na to aká bola vonkajšia realita v rokoch 1948 až 1989, za československého tvrdého socializmu, si musíme priznať, že tieto postsocialistické sentimenty časti obyvateľov sú jednoducho psychologickým faktom.
Či už ide o časť dôchodcov a pamätníkov žijúcich dnes na hranici chudoby, spomienkových optimistov a nostalgických komunistov, ktorí tvrdé represie socialistickej komúny nikdy nezažili či vysmiate Svobodove a Husákove deti, ktoré prežili svoju bezstarostnú a bez-zodpovednú mladosť v radostnej šedi socializmu, alebo iba chronicky nespokojných sťažovateľov z princípu, najlepšou skúškou selektívnej ľudskej pamäte je porovnanie dát a štstistík, definovanie a analýza mýtov, a reálne porovnanie situácií pred viac ako troma desaťročiami a dnes.
Pre generáciu dnešných päťdesiatnikov, šesťdesiatnikov, sedemdesiatnikov a osemdesiatnikov sa roky socializmu spájajú hlavne s ich dospievaním, mladosťou, zakladaním rodín, starostlivosťou o deti a istotami, akými boli pridelenie štátneho bytu, či povnnosťou byť zamestnaný.
Nostalgický smútok odporcov Nežnej revolúcie, napríklad za lacnými a kvalitnými potravinami, ktoré sa údajne dali nakúpiť takmer zadarmo však vyvracajú nekompromisné štatistiky. V roku 1989 ste si napríklad za priemernú mesačnú výplatu mohli kúpiť 300 kusov štvrtiek masla (250 gramov), alebo 400 kilogramov cukru. Dnes si za priemernú slovenskú výplatu kúpite dvakrát toľko masla a tri krát toľko cukru.
Moment, moment, ešte nekričte. Maslo a cukor sú možno v kontexte platov vtedy a dnes lacnejšie, ale čo tak energie a nehnuteľnosti, poviete si. Áno, tie sú aj vzhľadom na vyššie platy dnes rádovo oveľa, oveľa drahšie.
Ako sami vidíte, je veľmi komplikované vybrať a porovnávať tie správne komodity. Faktom ale zostáva, že kým v roku 1989 bola nominálna mzda priemerne zarábajúceho Slováka 3 142 Kčs (korún československých, čo bolo v prepočte stanoveným konverzným kurzom 105 eur), tak v roku 2021 podľa Štatistického úradu presiahla priemerná mzda na Slovensku hranicu 1200 eur.
Za 32 rokov teda príjmy priemerne vzrástli viac ako 11-násobne. Rast cien za toto obdobie bol najväčší do polovice 90-tych rokov minulého storočia, kedy ročná miera inflácie dosahovala dvojciferné hodnoty. Okrem iného to znamená, že priemerne zarábajúci Slovák si dnes zo svojho zárobku môže dovoliť kúpiť viac tovarov a služieb ako pred revolúciou. Oveľa viac.
Otázka do diskusie je, koľko percent Slovákov (a znova máte pravdu - obzvlášť na východe krajiny), zarába priemernú alebo vyššiu mzdu. Tu, bohužiaľ platí osvedčené slovenské pravidlo, že až 70 % ľudí zarobí menej ako je priemerná mzda v národnom hospodárstve. A takmer 10 % percent obyvateľov Slovenska zarobí o niečo viac ako je minimálna mzdu alebo alebo dokonca ešte menej (ako 623 eur).
Napriek tomu si 71 % respondentov podľa prieskumu agentúry Focus z roku 2018 myslí, že potraviny boli za socializmu bezpečnejšie a dokonca kvalitnejšie ako sú dnes.
Podľa analýz projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte, ktorý realizoval Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika používali československí poľnohospodári na začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia na jeden hektár v priemere päťkrát viac hnojív ako farmári vo Francúzsku. Spotreba pesticídov bola za socializmu oproti dnešku približne dvojnásobná.
Socialistickým mýtom je aj ekonomicky nezmyselná téza o potravinovej sebestačnosti bývalého Československa. Dovozy potravín sa realizovali najmä z iných socialistických krajín. Podobne ako domáca produkcia aj dovozy potravín boli problematické z hľadiska hygieny a bezpečnosti. Napríklad hovädzie mäso dovážané zo ZSSR sa muselo v Čiernej nad Tisou prekladať zo sovietskej trate na československú železnicu, pričom čiastočne rozmŕzalo a následne opätovne zmŕzalo.
Ani dovozy niektorých druhov potravín nedokázali zabezpečiť takú ponuku potravín, aká je v súčasnosti pre spotrebiteľov na Slovensku samozrejmosťou. Sortiment potravín v socialistických obchodoch bol malý a nedostatkový. Niektoré ich druhy, napríklad pomaranče, boli spravidla dostupné iba v obmedzenom množstve a iba pred Vianocami.
Na nedostatok niektorých potravín a potravinárskych surovín československé potravinárstvo reagovalo produkciou rôznych náhrad. Odpoveďou mliekarenského priemyslu na nedostatok mliečneho tuku boli, napríklad, takzvané nátierkové maslá či stužené tuky. Rastúci dopyt po syroch sa zas syrárenský priemysel snažil uspokojovať produkciou tavených syrov, v ktorých konzumácii sa Československo stalo rekordérom.
Netreba zabúdať ani na skutočnosť, že socialistický režim sa práve cenovo dostupnými potravinami, ktoré štát mimochodom výdatne dotoval (najmä hlavne mlieko a mäso), snažil kompenzovať nedostatok ďalších spotrebných tovarov. Pamätníci si určite spomenú na dlhoročné poradovníky na autá a kvalitnú elektroniku, ktorú ste dostali iba za poukazy - takzvané bony - iba v Tuzexe.
Dve tretiny Slovákov sú presvedčení o tom, že socialistické hospodárstvo v Československu bolo vyspelé, napĺňalo reálne potreby ľudí a fungovalo efektívnejšie ako chaotický trhový systém. 77 % respondentov si myslí, že socializmus garantoval kvalitnú a vhodnú prácu pre všetkých, že každý mal istotu zamestnania a nezamestnanosť neexistovala
Analýza Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika ponúka trochu iný pohľad na socialistickú ekonomiku. Typickým dôsledkom centrálneho riadenia ekonomiky minulého režimu bola nedostatkovosť mnohých tovarov a zároveň nepredajné zásoby iných tovarov.
Ďalším problémom bola všadeprítomná nekvalita. A nielen produkcie s jej orientáciou na kvantitu, ale aj tovarov a služieb. V nefungujúcej oficiálnej ekonomike veľká časť ľudí realizovala svoje ekonomické aktivity v tieňovej, takzvanej šedej ekonomike. Dôsledkom socialistického plánovania a absencie ekonomických motivácií bola neefektívnosť, prezamestnanosť a plytvanie zdrojmi.
Nezamestnanosť za socializmu síce formálne neexistovala, mať zamestnanie však nebolo právom, ale povinnosťou pod hrozbou väzenia. Pracujúci sa nemohli celkom slobodne rozhodovať, v akom povolaní, kde a na akej pozícii budú pracovať. A už vôbec nie tí, ktorí prejavili nesúhlas s politikou strany alebo ideológiou režimu.
Po mocenskom ukradnutí majetkov v znárodnení a kolektivizácii, a postupnej likvidácii živností ako aj iného drobného podnikania, komunistický režim úplne znemožnil akékoľvek formy podnikania. Pritom ešte v roku 1930 tvorili v Československu drobní remeselníci a živnostníci spolu s podnikateľmi a pracovníkmi v slobodných povolaniach 14 %, drobní a strední roľníci 22 % ekonomicky aktívnej populácie.
Cieľom režimu bolo vytvoriť zo všetkých ekonomicky aktívnych obyvateľov námezdných pracujúcich závislých od štátu. Formálne zamestnanie vôbec neznamenalo zmysluplnú a produktívnu prácu. Tlak na oficiálne vykazovanie takmer 100-percentnej zamestnanosti viedol k prezamestnanosti a umelému udržiavaniu pracovných pozícií.
V štátnych podnikoch sa úplne bežne a na všetkých pracovných pozíciách kradlo. Režim totiž toleroval rozšírenú a štatisticky nepodchytenú kriminalitu v duchu dobového hesla: kto nekradne, okráda svoju rodinu.
Keďže šlo o bežný spoločenský fenomén, režim si zároveň vytváral možnosť kohokoľvek obviniť z okrádania štátu a podrývania diktatúry proletariátu. V socializme dokonale platil dvojaký meter pre tých, čo boli verní režimu a pre tých, ktorí sa stali nepohodlnými, nesúhlasili s politikou štátostrany, prípadne sa verejne postavili proti režimu.
Socialistický totalitný režim v Československu u svojich obyvateľov systematicky vyvolával strach a svojimi donucovacími nástrojmi a inštitúciami bol pre jeho občanov permanentnou bezpečnostnou hrozbou. Bez systému nezávislého súdnictva a dodržiavania ľudských práv sa nepriateľom režimu mohol stať podľa ľubovôle komunistickej strany naozaj ktokoľvek.
Porovnávať minulosť a súčasnosť je ľudské a prirodzené. Je tiež pravdou, že veľa výrobkov, receptúr a potravín, za ktorými sa ľuďom so socialistickým sentimentom doteraz cnie, bolo vyrobených v časoch socializmu.
Ľudia sa pamätajú chuť a kvalitu týchto výrobkov tak intenzívne, že súčasní výrobcovia sa k starým a osvedčeným receptúram dnes radi vracajú. Dôkazom je množstvo tradičných výrobkov, napríklad saláma Nitran, alebo pivo Zlatý Bažant, vyrobené podľa receptúr zo 70-tych rokov.
Na retro receptúrach sa dnes stavajú úspešné marketingové kampane. Existujú desiatky webových stránok, skupín na sociálnych sieťach, e-shopov či dokonca kamenných obchodov, ktoré využívajú práve spomienkovú nostalgiu za bývalým režimom.
Zdroj: wikipedia/ststistics.sk/Sociologický ústav SAV/cnn.cz/minimalnamzda.sk/buraniemytov.sk