Aj svet nevidiacich môže byť pestrofarebný. Dôkazom je paracyklista Ján Šuľak

VýchodĽudsKE

Napriek prekážkam chce žiť plnohodnotný a naplnený život.

V súčasnosti sa čoraz častejšie skloňuje slovo inakosť. Výnimočnosť niektorých ľudí si na prvý pohľad nevšimneme, no u iných ju spoznáme napríklad na základe bielej palice či vodiaceho psa. Napriek tomu, že nevidiaci kráčajú celý život v tme, ich svet môže byť pestrý.

Ján Šuľak je slabozraký športovec a masér. Hoci dnes pôsobí spokojným a vyrovnaným dojmom, nie vždy to bolo ľahké. Ako hovorí, svoju výnimočnosť a odlišnosť si začal všímať už na základnej škole:

„Tam to bolo evidentné, keď som si začal naplno uvedomovať, čo môžem a čo nebudem môcť nikdy robiť. Zo začiatku ma to dosť hnevalo, nebol som s tým vyrovnaný, ale postupom času, hlavne na strednej škole, to už bolo niečo iné. Tam spravil veľmi veľa kolektív, pretože spolužiaci ma už nebrali ako menejcenného, ale ako človeka, ktorého chcú spoznať a chcú zistiť, ako nevidiaci funguje, ako sa správa a ako vníma svet.“

Ako nevidiace dieťa a tínedžer musel čeliť rôznym prekážkam. Uvedomoval si, že nikdy nebude môcť robiť niektoré aktivity, ktoré boli pre jeho kamarátov samozrejmosťou.

„Spolužiaci si išli robiť vodičák a vtedy som si uvedomil, že nikdy nebudem môcť šoférovať, že stále ma bude musieť niekto voziť. Vtedy som to bral tak, že do určitej miery ma to bude stále limitovať, že nebudem samostatný, ale teraz sa na to pozerám inak. Mám vodiaceho psa, s ktorým môžem ísť kdekoľvek,“ vysvetlil Ján.

Foto
Jánov osobný pomocník je jeho vodiaci pes / Osobný archív JŠ

Nevidiaci sa stretávajú s viacerými prekážkami. Často však stačí trochu ohľaduplnosti od nás ostatných, a problémy, ako napríklad nevhodne zaparkované kolobežky, sa dajú ľahko odstrániť. V premávke však číha na nevidiacich oveľa viac nástrah.

„Teraz je doba tichých áut. Nemusí to byť elektromobil, stačí že to je tichý benzínový motor. Vodiči často chodia rýchlo a ja ich počujem na poslednú chvíľu. Najnebezpečnejšie je to práve na prechodoch pre chodcov,“ zhodnotil Ján.

Ako sa hovorí, všetko je to o ľuďoch a vzájomnej tolerancii.

Napriek prekážkam a limitom chcú nevidiaci ľudia žiť plnohodnotný a naplnený život, majú záľuby a koníčky. Podobne je na tom aj Ján, ktorý rád behá, lyžuje či bicykluje, dokonca na vrcholovej úrovni.

„Paracyklistike sa venujem vrcholovo druhý rok. Tým, že som nevidiaci, tak nemôžem jazdiť na klasickom bicykli, ale na tandeme. Môžete si predstaviť dva klasické bicykle spojené za sebou. Takže sedíme na ňom dvaja, pred sebou mám profi cyklistu, ktorý prehadzuje a brzdí a ja som vzadu, mám klasické riadidlá, ale neprehadzujem, nebrzdím, iba krútim,“ vysvetlil Ján.

Foto
Ján sa paracyklistike venuje dva roky / Osobný archív JŠ

Tvrdá drina sa vypláca aj v jeho prípade. Vďaka svojej snahe sa súťažne dostal aj mimo Slovenska a navštívil rôzne krajiny. Ako hovorí, keby bol zdravý, takéto príležitosti by pravdepodobne nemal:

„Máme preteky ako zdraví cyklisti. Majstrovstvá sveta – to je taká najvyššia méta každý rok. Raz za štyri roky máme paraolympiádu, potom majstrovstvá Európy či svetové poháre. Dosť sa nacestujeme. Minulý rok som bol ôsmy na Svetovom pohári v časovke do vrchu, v tomto roku je predolympijská sezóna, takže chceme sa čo najlepšie pripraviť. V máji nám začína preteková sezóna a chceli by sme nazbierať body, aby sme sa mohli dostať na paraolympiádu do Paríža v roku 2024.“

Veľké ciele si žiadajú aj veľké nasadenie. A tak, keď vonku nasneží, Ján sa venuje aj ďalším tzv. podporným športom.

„Keď máme zimnú prípravu, tak sa bicykluje kratšie a robia sa iné športy, ako je beh, bežky, skialp, chodíme cvičiť do fitka alebo plávať. Všetko to sa robí, aby človek zmenil pohybový vzorec, aby svaly dostali aj iné impulzy. Je to veľmi dobré na chrbticu, aby sme stále iba nebicyklovali, ale aby sme posilňovali aj iné svaly,“ dodal Ján.

Aj pri niektorých takýchto podporných aktivitách však Ján potrebuje asistenciu. A tak si tieto športy spolu s ním môžu vyskúšať jeho kamaráti a zladený je aj so svojou manželkou Jarkou.

Ján Šuľak je príkladom toho, že ak chce človek niečo dosiahnuť, neodradí ho ani prekážka, akou je zdravotný hendikep. A že život si môžeme užívať, aj keď niekedy nie je taký pestrofarebný, ako by sme chceli. Zároveň nám pripomenul, že tolerancia a ohľaduplnosť je mimoriadne dôležitá. Tak na to nezabúdajme.

Komentáre