Od chlapa sa očakáva, že všetko zvládne a vyrieši. Najhoršie je, že drvivá väčšina mužov príde po rozchode o právo rovnocennej starostlivosti o deti, hovorí o tichom utrpení mužov Ďurkovič.
Možno si ešte spomeniete na kauzičku z minulého leta, keď mal známy hádač z JOJ-kárskej šou Inkognito Maroš Kramár prstom poškrabkal vyzývavé pozadie maskérky Martiny Glaser. Médiá okamžite zaplnili témy sexuálneho obťažovania, týrania žien, feminizmu, antifeminizmu, genderovej nerovnosti, rodovej rovnosti, politickej (ne)korektnosti a Istanbulského dohovoru.
Nasledovala spoločenská diskusia o tom, čo je vo vzťahu k ženám ešte pred, čo presne na a čo už poriadne za čiarou verejne znesiteľného správania (aj) na televíznych obrazovkách. Diskurz na pár dní znovu rozdelil pohlavia na chlípnych mačistických vlkov a bezbranné diskriminované červené čiapočky.
Ak použijeme známe klišé, že pravda by mohla byť niekde uprostred – ako vo včele žihadlo – s veľkou pravdepodobnosťou sa ocitneme úplne mimo hru. Pretože vo vzťahu muža a ženy, manžela a manželky, partnera a partnerky, matky a otca, môže byť božská kvintesencia naozaj všade. Okrem stredu.
Rovnako nepochybne tak, ako v jednom extréme existujú nešťastné, týrané a sexuálne obťažované ženy, je nespochybniteľným, minimálne psychologickým faktom aj tiché utrpenie otcov, plač mužov, zúfalosť opustených chlapov a bezmocný smútok rozvedených manželov.
Rodák z Košíc Ladislav Ďurkovič (47), ktorý sa do metropoly východu stále rád vracia, o tom vie svoje. Občiansky aktivista, redaktor a novinár sa angažoval vo viacerých mimovládnych organizáciách. Založil prvý profesionálny útulok pre zvieratá, verejne sa postavil neonacizmu, otváral kontroverzné témy, organizoval viacero celoslovenských kampaní.
Špecialista na oblasť PR a masmédií, pracoval ako PR manažér a redaktor televízneho spravodajstva v TV JOJ a reportér RTVS. Momentálne pracuje ako riaditeľ komunikačného oddelenia a hovorca Pôdohospodárskej platobnej agentúry.
V roku 2009 založil celoslovenské občianske združenie Liga otcov zamerané na obhajobu spravodlivosti a práv detí a rodičov. Hlavným cieľom združenia je zachovať deťom oboch rodičov aj po rozchode a podpora striedavej osobnej starostlivosti. V Čiernej knihe rodičovstva spolu s právnikmi a psychológmi zdokumentoval desiatky prípadov týraných mužov a žien.
Týranie a sexuálne obťažovanie mužov je na Slovensku v porovnaní s problémom týraných žien, ktorému sa venujú desiatky inštitúcií, médií, neziskoviek a občianskych združení, stále veľké tabu.
Tiež som neraz prekvapený, ako veľa sa hovorí o rodovej rovnosti, pritom mám dojem, ako keby všetka snaha o rovnoprávnosť bola zameraná len na jeden rod. Ženský. V žiadnom prípade tým nechcem znevažovať aktivity v prospech žien, napríklad vyrovnávacie a antidiskriminačné opatrenia.
Práve naopak, veľmi si ich cením a podporujem ich. Som feminista a som zásadne proti násiliu páchanom na ženách. Faktom však ostáva aj smutná skutočnosť, že téme diskriminácie mužov sa nevenuje prakticky nikto.
Prečo?
Pretože sme si vytvorili určitý mýtus a silné stereotypy. A uverili sme im. Ako keby muži nečelili žiadnej diskriminácii, násiliu, týraniu a znevýhodňovaniu. Skúste nájsť nejaké krízové centrum pre otcov, ktorí chcú utiecť od násilníčky. Neexistujú žiadne poradne a infolinky pre mužov s naozaj adekvátnou a profesionálnou podporou.
Nerobia sa štúdie, nekonajú konferencie. O tom, čomu čelia muži a čo ich trápi, chýbajú seriózne prieskumy. Podľa mňa to poukazuje na to, že tieto stereotypy sú viac ako silné. Na mužov je vyvíjaný enormný tlak, sú zosmiešňovaní a ponižovaní. A najhoršie je, že drvivá väčšina príde po rozchode o právo rovnocennej starostlivosti o deti.
Čo sa deje s ich otcovstvom po rozvode a rozchode?
Vyše 90 percent otcov sa v lepšom prípade zmení na víkendového uja na návštevu, prípadne sa už s deťmi nevidia vôbec. Jediné, čo im ostane, je povinnosť platiť výživné. Jej nedodržiavanie je u nás, na rozdiel od ostatných štátov Európy, drakonicky sankcionované, na Slovensku dokonca väzbou. To spustí ďalší kolotoč a ďalší bludný kruh trápenia.
Ak v tejto dynamickej dobe príde otec o príjem, často sa dostane na ulicu. Aj preto je medzi bezdomovcami väčšina mužov. V štatistikách o samovraždách mužské obete niekoľkonásobne prevyšujú ženy. Potvrdzujú smutný fakt o tichom utrpení mužov otcov. Tomu ale nevenuje pozornosť takmer nikto.
Ako sa problém týraných mužov, týraných žien a rodovej rovnosti rieši v najvyspelejších západných krajinách?
Štatistiky z Kanady a severských krajín Európy hovoria možno pre nás prekvapivo, ale jasne. Pomer týraných žien a mužov je rovnaký. Psychické násilie zažila väčšina mužov, rovnako ako vydieranie a fyzické násilie.
Dcérka mi hovorila, že som mame ubližoval, že ma nechce, že som ju chcel vyrezať maminke z bruška a že sa ma bojí. Na Mikuláša sa so mnou hrala na chodbe v paneláku, lebo som bol za neho prezlečený. Ak som spomenul tatina, nechcela sa s ním stretnúť. (Čierna kniha rodičovstva, Ladislav Ďurkovič)
V roku 2009 si stál pri zakladaní Ligy otcov. Prečo toto občianske združenie po desiatich rokoch svoju činnosť ukončilo?
Pre rovnaký dôvod, ako som spomínal vyššie. Žiadna podpora, naopak. Odsudzovanie zo strany kompetentných inštitúcií. Oľga Pietruchová, šéfka odboru rodovej rovnosti na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá bola mojou kamarátkou, sa namiesto podpory dokonca voči Lige otcov ostro vyhranila.
Okamžite sme boli vnímaní ako násilníci, vyvíjali sa proti nám rôzne aktivity. Na naše aktivity sme nedostali žiadne granty ani podporu. Zo štedrých rozpočtov Európskej únie na túto tému sme nevideli ani cent. Boli sme vysmievaní, čelili sme útokom a neopodstatnenej kritike.
Ako Ligu otcov vnímali feministky a organizácie, ktoré sa zaoberajú prevažne násilím na ženách?
Ako som uviedol vyššie, podporujeme rodovú rovnosť a práva žien. Vydali sme k tomu dokonca aj materiál, kde sme naše postoje jasne vyjadrili. Faktom ale je, že zo strany ženských organizácií sme sa v spoločnom tábore bojovníkov za rovnosť pohlaví nestretli s podporou a vrelým privítaním. Naopak, boli to skôr útoky, podozrievanie, predsudky, odsudzovanie. Keďže som bol roky aktívny v oblasti ochrany ľudských práv, bol som z toho dosť prekvapený.
Hovoríš, že si feminista. Na druhej strane, poukazuješ na jednostranné zneužívanie diskusie o právach žien a matiek.
Špeciálne pri ženách som dokonca organizoval feministickú párty s názvom Noc čarodejníc o ženských právach, kde vystupovali len ženy, dokonca aj SBS-ka bola iba ženská. Podporujem zrovnoprávnenie žien vo všetkých oblastiach. Je však dôležité akceptovať aj diskrimináciu mužov. Nestereotypizovať ich ako násilníkov, ubližovateľov a podobne. Slovenské špecifikum vidieť hneď pri pojme striedavej starostlivosti. Ten názov je už tak sprofanovaný, že ho vôbec nemám rád. Radšej hovorím o rovnocennej starostlivosti.
Aký je v tom rozdiel?
Keď sme žiadali zrovnoprávnenie práv a povinnosti otcov po rozchode rodičov, narazili sme na veľký odpor. Na odmietanie a doslova boj feministických a ženských organizácií proti nášmu zámeru. Paradoxne, rovnocennú striedavú starostlivosť vymysleli pôvodne feministické organizácie zo severských krajín.
Ich hlavným argumentom bolo práve to, aby muži otcovia prebrali po rozchode rovnakú starostlivosť o deti. Aby neostala len na pleciach žien, aby neostali prikované ku sporáku, domácim úlohám, krúžkom a celej starostlivosti o deti len ženy. Ale aby sa na tom rovnakou mierou podieľali aj muži, otcovia.
To znie ako skvelá myšlienka. Kde je potom problém?
Áno. Ibaže u nás došlo k významnej deformácii tohto videnia. Na jednej strane sa mnohé ženy matky ľutujú, že sa musia samé starať o deti, napríklad ako slobodné mamičky, na druhej strane otcom bránia v rovnocennej starostlivosti. Snahu otcov o viac ako víkendové návštevy detí vnímajú dokonca často ako útok. Ako snahu pripraviť ich o deti.
Je v tom, čo chcú ženy a čo chcú muži, naozaj taký obrovský rozdiel?
Väčšina mužov naozaj nechce svoje deti pripraviť o matku. Chcú iba rovnocennú a rovnoprávnu starostlivosť. Problém je, že striedavá starostlivosť u nás nemá žiadnu inštitucionálnu podporu. Štatistický fakt – číslo 5 percent prípadov striedavej starostlivosti zo všetkých súdnych rozhodnutí po rozchode rodičov, ktoré sú navyše väčšinou dohodou zrelých rodičov, svedčí o tom, že štátne orgány nebránia deti a ich právo na oboch rodičov. A už vôbec nie práva mužov na rovnocennú starostlivosť.
Hovoríš teraz o diskriminovaných otcoch?
Fakt je, že mnoho otcov o striedavú starostlivosť kvôli tomuto ani nepožiada.
Kvôli čomu?
Aby namiesto ochrany ich záujmu o deti zo strany kompetentných inštitúcií nečelili kolotoču preverovaní, útokov zo strany matiek, ktoré podporujú ženské organizácie, sociálnym úradom a súdom. Aby sa vyhli falošným obvineniam, prípadne vydieraniu. Je to smutné, ale v priebehu rozvodu alebo rozchodu sa mnohokrát vzťahy pokazia tak, že o kontakt s deťmi prídu otcovia úplne. Dokonca aj otcovia, ktorí s deťmi boli dovtedy na rodičovskej dovolenke.
Na webe Ligy otcov sa píše: „Hovoríme o tom, že kvôli rozchodu partnerov nemôže trpieť dieťa a nezrelé matky nesmú deti používať ako majetok či zbraň. Deti sa nesmú stávať prostriedkom vydierania a psychického teroru a my to chceme zmeniť.“ Znie to dosť tvrdo. Prečo vôbec dochádza k vydieraniu a psychickému teroru prostredníctvom detí?
Deti sa stali symbolom moci. Povedala to paradoxne aj Oľga Pietruchová, bývalá riaditeľka ministerského odboru rodovej rovnosti. Takže väčšina matiek chce deti po rozchode ako keby vlastniť, mať nad nimi moc. Majú strach, že o deti prídu. Deľbu s bývalým partnerom, otcom ich spoločných detí, nevnímajú ako svoj záujem. Otca sa snažia zo života detí eliminovať.
Samko má osemnásť mesiacov a keď sa okolo 12.00 hod. napapá, nasleduje spánok. Moja návšteva vždy začína tým, že mi matka odovzdá spiaceho syna. Keď sa Samko zobudí, zostáva nám do konca návštevy maximálne 20 minút. (Čierna kniha rodičovstva, Ladislav Ďurkovič)
Akým spôsobom?
Často používajú krivé obvinenia z násilia. Veľmi populárne sú falošné obvinenia otcov zo sexuálneho zneužívania detí. Počas preverovania môže matka dosiahnuť úplný zákaz styku s deťmi pre otca. Neskôr, aj keď sa dokáže jeho nevina, o ne už príde úplne.
Otec sa tak pre matku stáva zaujímavým len ako platič výživného. Matky sa ľutujú, že sú na deti samé, žiadajú stále vyššie výživné. Neplnenie zo strany otcov je bezprecedentne postihované.
Podľa teba by sa to nemalo trestať?
To netvrdím. Ale osobne poznám prípady, keď otec zarábal slušne, výživné na obe deti mal určené napríklad na 300 eur a platil ho poctivo. Po krachu jeho firmy, po nejakom úraze alebo po prepustení z práce nemal prostriedky na vlastné živobytie a keď sa ani po rokoch nedomohol zníženia výživného, skončil v base. A kolotoč väzenie – dlžoby – exekúcie ho dostal na ulicu, v horšom prípade dohnal k samovražde.
Kde je podľa teba vzťah muža a ženy dnes? Feministky tvrdia, že stále žijeme v patriarchálnej spoločnosti. Liberáli sú presvedčení, že úloha ženy a muža v rodine sa za posledné desaťročia zásadne zmenila smerom k výraznému zapojeniu mužov. Ako dnes vyzerá štandardný vzťah muža a ženy strednej triedy?
Áno, ten vzťah sa zásadne zmenil. To musíme brať ako holý fakt. Dnešný svet je často plný chaosu, neistoty a dáva poriadne zabrať obom stranám. Vzťahy sú nestále, tradičná rodina už nie je tou, čo bývala. Otec ako živiteľ a matka ako žena v domácnosti? Nebuďme smiešni. To je už dávno minulosť. Dnes sú ženy rovnocenné vo svojej samostatnosti, rozhodovaní aj slobode. A to je správne. Vzťahy a roly ale potom treba preskladať nanovo.
To je ako?
Na tomto poli sa stále bijú obhajcovia tradičných hodnôt s modernými názormi. Jedni majú pravdu v tom, že harmonická tradičná rodina je základ, no to, akým spôsobom ju dosiahnuť, je niekedy mýtus. Ani v minulosti neboli tieto modely bez utrpenia a bolesti alebo na úkor jedného z partnerov a áno – trpeli väčšinou ženy.
Preto sa netreba čudovať snahe žien o oslobodenie a potrebe búrať takéto nerovnosti a diskriminácie, ktorým ženy stáročia čelili a v mnohých krajinách im čelia dodnes. Nie je to tak dávno, čo sa ženy nemohli ani vzdelávať či voliť. Treba ale dávať pozor, aby sme s vaničkou nevyliali aj dieťa.
Tvoj recept?
Musíme nájsť rovnováhu. Aby sme aj v tejto našej novej dobe zachovali vzťahy a rodinu. A aby sme zrovnoprávnenie žien nepovýšili na modlu, ktorá bude jednostranná a neférová voči mužom alebo na ich úkor.
Jednoducho povedané, treba sa venovať aj mužom a ich diskrimnácii. Ich týraniu, ich utrpeniu. Nevnímať ich na jednej strane ako silných, živiteľov a ochrancov rodiny, na druhej strane ako násilníkov, podvodníkov a neverníkov. To je rovnaký rasizmus a predsudky, ako neznášajú ženy, keď sa hovorí o nich. Ponižovanie a zosmiešňovanie často počuť práve z úst žien, ktoré bojujú za svoje práva. A to ma desí najviac.
Máš osobné skúsenosti s týraním, psychickým, fyzickým alebo sexuálnym obťažovaním zo strany žien? Poznáš takýchto mužov vo svojom okolí?
V poradni Ligy otcov, ktorá fungovala rok a pol, sme mali stovky prípadov, kde muži čelili násiliu. Mám aj osobnú skúsenosť. Už ako malý chlapec som býval v bytovke, kde jeden zo susedov čelil týraniu. Často bolo na celý dom počuť krik jeho ženy, údery. Išlo o tichého submisívneho pána, inžiniera, ktorý bol často zranený. Keď ho žena vyhodila z bytu, spával na schodoch v pivnici. Bolo to hrozné.
Pamätám si, že občas prespal aj u nás. Potom jeho žena napadla moju mamu. Búchala nám na dvere a kričala na mojich rodičov, tak sme ho už potom radšej neprichýlili. Agresii som od matky môjho syna čelil aj sám, keď ma pripravila o syna. Keď som jej ho raz odovzdával, mňa a moju priateľku dokonca zrazila pred deťmi autom. Styk so synom mi marila napriek rozsudku skoro rok. Vydierala ho, mal z toho psychické problémy, no žiadny zo štátnych orgánov ju nezastavil.
Ako to dopadlo?
Naopak, vďaka bezprecedentnej a jednostrannej podpore smeráčky, bývalej ministerke práce, sociálnych vecí a rodiny Viere Tomanovej dosiahla na súde u známeho sudcu Davida Lindtnera zákaz styku.
V tej dobe už pol roka marila môj styk so synom, viac ako šesť mesiacov som s ním nemal žiadny kontakt. Napriek znaleckým posudkom, láske syna aj mojej bezúhnnosti, sociálka a súdy konali na pokyn Tomanovej a ešte sa k jej agresii pridali.
Často počúvame formulku, že od muža sa očakáva, aby bol silný ochranca rodiny, že muži neplačú a s utrpením sa vedia vysporiadať oveľa lepšie. Že o svojich problémoch s partnerkami neradi rozprávajú. Je to podľa teba prekonané klišé alebo stále živá realita? Aká časť týraných mužov na problém aj reálne upozorní?
Pre mužov, ktorí prežívajú problémy vo vzťahu, čelia násiliu, predsudkom, zlej sociálnej situácii či životnej kríze, u nás neexistuje inštitucionálna podpora. Skôr naopak. Ak je súperom žena, dochádza často k takzvanej sekundárnej viktimizácii, kedy sa z páchateľa zrazu stane obeť. Často sa stáva, že týrané ženy takisto narazia na nepochopenie a nedostanú podporu, u mužov je to ale podľa mňa mnohonásobne horšie.
Zaujímavosťou je aj to, že ženy, ktoré sú často týrané, tak nedokážu, nechcú alebo nemôžu vypovedať na polícii, alebo sa neobrátia na pomoc. Preto aj trestný zákon prikazuje riešiť prípady bez podpory obete a dáva povinnosť polícii a prokuratúre konať, čo je správne.
No existujú aj agresorky, ktoré tieto mechanizmy cynicky využívajú, ktoré kvetnato vypovedajú o mužovi ako o tyranovi, deložujú ho z bytu, zabránia mu prístupu k deťom a zakážu sa mu priblížiť sa ešte skôr, ako sa preukáže skutočnosť.
Takýto muž zrazu okrem domáceho násilia čelí aj inštitucionálnemu násiliu. Ocitne sa mimo domov, na ulici, nehovoriac o jeho psychickej situácii. Paradoxne to vedie zase k inému javu. Kompetentné orgány vzhľadom na veľký počet takýchto falošných prípadov už dopredu pochybujú o pravdivosti výpovede obete, čo v konečnom dôsledku naozaj škodí tým týraným ženám, ktoré nájdu odvahu požiadať o pomoc.
Som taký klasický prípad dvojtýždňového víkendového otca. Boli a sú s tým stále problémy. Exmanželka žiada súd, aby mi toto stretávanie ešte skrátil iba na jeden víkend v mesiaci. (Čierna kniha rodičovstva, Ladislav Ďurkovič)
Ako to rieši polícia?
Je to smutné, ale ak sa muž obráti na políciu, ešte aj dnes sa väčšinou stretne s výsmechom. Muž, ktorý dostal žehličkou po hlave, krváca a zavolá políciu, čelí posmechu, že si doma nevie urobiť poriadok, navyše, ak ide o kus chlapa a polícia nájde v byte útlu plačúcu ženu, ktorá kričí, že ju chcel znásilniť, nemá ďaleko od toho, že nakoniec bude obvinený on.
Policajti, a ani sa im nečudujem, takéto prípady riešiť vôbec nechcú. Čo najskôr od toho chcú dať ruky preč. Prehovoria obete, aby si to vyriešili medzi sebou, aby nič nemuseli spisovať. Nehovoriac o tom, že okrem polície sa muž nemá kam obrátiť. Nie sú tu linky, krízové centrá či inštitúcie, ktoré by mu ponúkli potrebnú pomoc a podporu.
To, že aj muži sú citliví, emotívni, že majú pochybnosti, smútky, úzkosti či depresie, nerieši naozaj nikto. Od muža sa stereotypne očakáva, že všetko zvládne a vyrieši. Ak by sa mal na niekoho obrátiť s prosbou o pomoc, nepomôže si. Naopak, bude ešte za slabocha, padavku.
Myslíš si, že táto vláda má potenciál posunúť verejný diskurz o týraných ženách a mužoch a niečo zásadné aj zmeniť?
Verím, že áno. Aj keď kontroverzné odvolanie Oľgy Pietruchovej nebudilo veľa sympatií, lebo v problematike je zorientovaná a dlhoročná odborníčka. Jej prístup sa prejavoval práve tým, že tému týraných mužov a reálnu rovnosť oboch pohlaví vytesňovala. Nečudo, že dôsledkom bol odpor konzervatívnych kruhov a aj odpor k jednostranne vedenej agende či k Istanbulskému dohovoru.
Osobne si myslím že je to škoda, lebo je dôležité hovoriť o násilí na ženách a posilniť podporu mechanizmov na ich ochranu. No ak sú tieto kroky jednostranné a ide len o bigotných bielych mužov a agresorov, keď sa nerovnovážne zneužívajú vyrovnávacie opatrenia, rastie počet falošných oznámení a nič sa s tým nerobí, ak sa neprizná, že niekedy ide o len módnu vlnu, ktorá v konečnom dôsledku môže problém ešte viac zabetónovať, má to úplne opačný efekt.
Takže najväčším problémom je podľa teba jednostrannosť a nevyváženosť v prístupe k ženám v porovnaní s mužmi?
Je to až zarážajúce. Ak existuje nespočetné množstvo štúdií, kampaní, seminárov, školení a konferencií o 15 percent nižšom ohodnotení žien, ktoré mimochodom treba vyrovnať – a teraz to vôbec nezľahčujem – ale na druhej strane, ani jedna štúdia o tom, že 80 percent otcov príde o rovnocennú starostlivosť, o vlastné milované deti a ich život sa ocitne v troskách, niečo skutočne nie je v poriadku.
Obrovskej diskriminácii mužov – otcov v porozchodovej starostlivosti sa za dlhé roky svojej činnosti tento odbor nevenoval prakticky vôbec. To je doslova desivé. Nižší plat na rovnakej pozícii o 15 percent len kvôli pohlaviu je naozaj strašná vec. Ale ako nazvať to, že len preto, že ste otec, stratíte svoje milované deti a zmysel života? Na to doteraz všetky tieto orgány zaoberajúce sa rodovou rovnosťou zvysoka kašlali.
Ako by mala vyzerať zmena?
Verím, že nové vedenie ministerstva nepríde s opačným extrémom, ale bude pokračovať v efektívnej pomoci týraným a zneužívaným ženám, v pomoci rodinám či vyrovnávacím opatreniam. Že sa bude brať ohľad aj na mužov a že sa im bude venovať adekvátna pozornosť.