Svätá Alžbeta Uhorská je už dva roky aj patrónkou metropoly východu. Patrónke žobrákov, vdov a sirôt, chorých, prenasledovaných, núdznych, pekárov a čipkárov je zasvätená najväčšia sakrálna stavba na Slovensku. Dóm svätej Alžbety v Košiciach.
Svätá Alžbeta Uhorská bola za patrónku mesta Košice vyhlásená 17. novembra 2019 v Dóme svätej Alžbety počas slávnostnej odpustovej omše. Košický arcibiskup Bernard Bober odovzdal primátorovi mesta Jaroslavovi Polačekovi dekrét, ktorým vatikánska Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí potvrdila, že svätá Alžbeta Uhorská je nebeskou patrónkou Košíc. Aký bol príbeh najmilosrdnejšej ženy stredoveku, ktorej kult je od 13. storočia spojený s Košicami?
Už ako štvorročnú ju otec, uhorský kráľ Ondrej II. z politických dôvodov sľúbil za manželku synovi durínskeho (dnešné Nemecko) grófa Ľudovítovi. Kvôli tomu ju odmala učili nemeckým obyčajom a zvykom.
Narodila sa 7. júla 1207 buď v Bratislave alebo v Sárospataku, vtedajších kráľovských sídlach. Prvé štyri roky prežila na uhorskom kráľovskom dvore v Prešporku (dnešnej Bratislave) so svojou mamou Gertrúdou Meránskou, manželkou Ondreja II. z rodu Arpádovcov, pochádzajúcou z Bavorska.
V roku 1211 ju v sprievode rytierov a dvorných dám previezli do sídla jej snúbenca na hrad Wartburg v Durínsku. Mladú a veľmi zbožnú princeznú zásadne ovplyvnila násilná smrť jej matky. Istotu začala ešte viac nachádzať v Bohu a vo viere. Od mladosti žila veľmi skromne, zriekala sa svetských vecí a podporovala chudobných.
Keď uhorská princezná a neskôr durínska krajinská grófka Alžbeta dovŕšila 14 rokov, zosobášila sa s Ľudovítom IV. S ich manželstva pochádzajú tri deti. Hermann - nástupca Ľudovíta IV, Sofia, ktorá sa neskôr stala brabantskou kňažnou a Gertrúda, ktorá sa stala rehoľníčkou a opátkou altenburského kláštora a ktorá je dodnes je uctievaná ako blahoslavená.
Keď durínsky gróf Hermann zomrel, jeho syn a manžel Alžbety Ľudovít v tom čase ešte nebol plnoletý. Vládla namiesto neho istý čas jeho matka Žofia. Alžbetu nemala rada a bola na ňu veľmi prísna. Vyčítala jej, že sa vôbec nespráva podľa starých šľachtických zvykov. Neznášala ako Alžbeta pomáha chudobným a ako skromne žije.
Ľudovít IV. bol naopak cnostný a svätý muž, ktorý mal pre Alžbetin duchovný život a skutky milosrdenstva obrovské pochopenie. Ich manželstvo bolo harmonické. Ľudovít v ňom svojej manželke poskytol všetku ochranu proti jej protivníkom.
Život Alžbety napĺňali stupňujúce sa telesné skutky kajúcnosti voči sebe ako napríklad odmietanie honosných odevov, pôsty, bičovanie, nočné bdenie v modlitbe, ale najmä skutky milosrdenstva voči núdznym. Rozdávanie almužien, opatera chudobných a chorých ale aj ich prenášanie do hradu.
Ikonickou sa stala udalosť, keď Alžbeta priniesla chorého do hradu a položila ho do svojej manželskej postele. Keď to zistila jej svokra Žofia, s výčitkami zavolala syna Ľudovíta, aby manželku pokarhal. On však v posteli našiel kríž.
V rokoch 1224 a 1225 zasiahla Durínsko katastrofálna neúroda, po nej prišlo obdobie veľkého hladu a biedy. Alžbeta otvorila kniežacie sýpky a rozdávala zásoby zo svojho hradu chudobným. Pre chorých postavila nemocnicu, kde sama ošetrovala pacientov. V roku 1227, práve keď Alžbeta čakala najmladšiu dcéru, na križiackej výprave zomiera na mor jej muž Ľudovít IV.
Vlády v kniežatstve sa násilím zmocní nevlastný Ľudovítov brat Henrich Raspe. Zoberie jej deti a Alžbetu z hradu vyženie. Prísne zakáže komukoľvek, aby je pomohol. Nakoniec jej pomôže františkánsky kňaz, ktorý ju zavedie na samotu k pastierom. Pomáha aj sestra Alžbetinej matky Matilda, ako matka predstavená ju zoberie k sebe do kláštora v Kitzingene.
S tyranom Henrichom Raspem na urgenciu Matildy, začne vyjednávať sám biskup Egber, spolu s Alžbetiným spovedníkom, kazateľom Konrádom s Marburgu sa im podarí vymôcť časť jej majetku z dedičského podielu.
Potom, ako uvidí telo Alžbetinho muža a svojho brata Ľudovíta, sa Henrich Raspe zlomí a oľutuje všetko, čo proti Alžbete napáchal. Opustí kniežací palác aj hrad Wartburg a navrhne Alžbete, aby prevzala vládu nad Durínskom.
Alžbeta ale z hradu odchádza. V meste Marburg nad Lahnom v roku 1229 založí nemocnicu Svätého Františka z Assisi a začne nosiť sivý habit. Nemocnici venuje celý svoj podiel dedičstva. Nechá si pri nej zriadiť chudobný byt podľa františkánskej tradície. Ďalšie roky žije v chudobe a službe chorým, nechýba jej nič a je šťastná.
Ďalej pokračuje v skutkoch milosrdenstva, ktoré nepreruší ani počas ťažkostí. Pomáha v celom okolí mesta. Ženám a deťom, núdznym, bedárom, ľuďom s duchovnými problémami. Ako uvádzajú jej služobnice, z ktorých tie najvernejšie nasledovali aj spôsob jej života, Alžbeta vedela ošetrovať chorých a nemocných, hoci ako ženu kráľovského pôvodu ju nik tejto zručnosti neučil. Jej pozemské šťastie však netrvá dlho.
„Pred smrťou som ju vyspovedal a keď som sa pýtal, čo treba urobiť s jej majetkom a nábytkom, odpovedala, že všetko, čo už dávno iba zdanlivo vlastní, patrí chudobným. Prosila ma, aby som im všetko rozdal okrem chatrných šiat, ktoré mala oblečené a chcela byť v nich pochovaná," píše o poslednej spovedi Alžbety kňaz Konrád z Marburgu.
„Potom prijala Pánovo telo a až do večera hovorila o tom najlepšom, čo počula v kázni. Nakoniec v hlbokej nábožnosti odporúčala Bohu všetkých, čo boli pri nej a ako keby sladko zaspala, vydýchla,“ dodáva Konrád.
Alžbeta Uhorská zomiera ako 24-ročná, 17. novembra 1231. Za svätú ju vyhlási pápež Gregor IX. už štyri roky po jej smrti. Jej relikvie prenesú do kostola sv. Alžbety v Marburgu, kde zostanú ako objekt ľudových púti do roku 1539, keď ich protestant Filip z Hesse dá odviezť na neznáme miesto.
Svätá Alžbeta Uhorská patrí medzi vzory a nebeských ochrancov charitatívnej činnosti. Viaceré rehoľné spoločnosti a dobročinné organizácie nesú jej meno a inšpirujú sa jej ideálmi.
Zdroj: wikipedia/zivotopisysvatych.sk/dom.fara.sk/gloria.tv