Sándor Márai, ktorého 120. výročie narodenia si v týchto dňoch pripomíname, patrí medzi svetových literárnych velikánov a i keď väčšiu časť života prežil mimo Košíc, svojmu rodnému mestu ostal navždy verný.
Sandor Márai sa narodil 11. apríla 1900 v Košiciach a pochádzal z bohatej meštianskej rodiny. Jeho otcom bol maďarský právnik a neskôr senátor Národného zhromaždenia ČSR Géza Grosschmid, matkou Margit Ratkovszky, učiteľka na miestnej dievčenskej škole.
Márai patril k presvedčeným humanistom, vyznával univerzálne ľudské hodnoty, sníval o jednotnej Európe a veril, že literatúra raz významne prispeje k jej zjednoteniu. Ako jeden z prvých vystúpil proti Hitlerovej a Stalinovej vláde teroru. Dôsledne lipol na svojich zásadách, slobode myslenia a prejavu. Preto odsudzoval tých spisovateľov, ktorí svojou tvorbou podporovali totalitné režimy.
I keď v Košiciach prežil len mladosť, krátkych 18 rokov, vždy rád spomínal na svoj dom, svoju rodinu či krásny Košický dóm, ktorého „náprotivok nájdeme iba vo Florencii, Chartres a Paríži“. Vo svojom diele, v próze a esejách zachytil atmosféru mesta v prvých desaťročiach 20. storočia (najmä v knihách Spoveď mešťana a Košická pochôdzka).
V pravidelných intervaloch po Hlavnej ulici smerom na Čermeľ, jedno z letovísk v blízkosti mesta, predrkotal drevom vykurovaný „kávový mlynček“ v tvare debny, zvláštny netrebný dopravný prostriedok, ktorý už desaťročia pred električkou zabezpečoval mestskú dopravu, ale využívali ho najmä v lete dovolenkári. Prvý sneh pochoval ulice pod bielu perinu, malá železnička sa dostala na niekoľko mesiacov do depa a známe pískanie a prehnané, nepríjemné zvonenie lokomotívy sa na širokej ulici ozývalo znovu až na jar. Hlavná ulica bola dlhá – informovaní ľudia odhadovali jej dĺžku „presne jeden kilometer“.
(Spoveď meštana)
Štúdiá absolvoval v Budapešti, odkiaľ sa často vracal domov do Košíc, navštevoval starý rodinný dom a napísal knihu s názvom Košická pochôdzka. V jednom zo svojich majstrovských diel, v Spoveď mešťana, podrobne pripomína dvojposchodový dom na Hlavnej ulici a členov rodiny: „Bola to zložitá rodina, plná hnevu a sebaobetovania, duchovne chudobných a tiež tvrdohlavých jednotlivcov, občanov... dlhujem im za všetko.“
Od roku 1918 pracoval ako redaktor maďarského denníka Budapesti Napló. V roku 1923 sa oženil s Ilonou Matznerovou, ktorej zostal verný až do jej smrti, v pravidelných zápisoch do denníka ju spomínal pod akronymom L. V tom istom roku odcestovali do Paríža, kde sa ich plánovaný krátkodobý pobyt predĺžil až na šesť rokov. Márai tu mohol od kaviarenských stolov pozorovať celú umeleckú avantgardu.
Počas náletu na Budapešť bol zničený jeho dom aj s celou bohatou knižnicou. Po druhej svetovej vojne sa ocitla Európa v troskách a spisovateľ si s trpkosťou uvedomil, že v jeho vlasti sa rodí nový poriadok. Pred nástupom komunistickej moci opustil domovinu – do konca svojho života žil už v emigrácii, vo Švajčiarsku, v Taliansku a v Spojených štátoch.
V emigrácii sledoval dobové udalosti s obavami. Plynule hovoril nemecky, francúzsky, anglicky a taliansky a napriek tomu napísal všetky svoje knihy v maďarčine.
„Som vďačný za osud, že môj materinský jazyk je krásny maďarský jazyk, jediný jazyk, v ktorom môžem povedať všetko, čo je v živote zrozumiteľné a aj nepochopiteľné. A iba v maďarčine môžem počúvať to, čo je pre mňa cenné.“
Sándor Márai prežil posledné dve desaťročia svojho života v San Diegu v Kalifornii. Zomrel 22. februára ako 89-ročný, spáchal samovraždu. Ako napísal v jednom zo svojich posledných listov:
„... smrť nie je problémom, ale nevyhnutnosťou, zatiaľ ju každý prekonal a dodatočne sa nikto nesťažoval.“
Je pravda, že ku koncu života zostal chorý a sám – jeho manželka, syn, všetci bratia zomreli – ale nebol zúfalým mužom, napísal „Žijem sám, takže sa nenudím, ale niekedy by bolo dobré s Tebou diskutovať pri víne o minulosti a budúcnosti.“
Do konca Studenej vojny jeho diela v Maďarsku nevydávali pre jeho otvorený protikomunistický postoj. Pre slovenských čitateľov bolo jeho dielo ešte prednedávnom neznámou, avšak za posledné roky vyšli všetky jeho dôležité diela aj v slovenčine.
A pre všetkých, ktorí v týchto dňoch karantény majú čas nazvyš a majú radi kvalitnú poéziu či si chcú priblížiť atmosféru Košíc spred storočia, odporúčame siahnuť po niektorej z jeho kníh. V roku 2018 vyšla aj biografická kniha o jeho manželke – Lolina kniha. Sándorovi Maráimu je venovaná Pamätná výstava na Mäsiarskej ulici uchovávajúc kultúrne dedičstvo, ktoré po sebe v Košiciach zanechal.
Autor: HistoricKE