Máloktoré verejné priestranstvo v Košiciach je sporné do takej miery ako to, ktoré obklopuje Pamätník vojakov Sovietskej armády na Námestí osloboditeľov. Predmetom dlhoročných sporov je najmä symbolika v podobe kosáka a kladiva, teda symbolov spätých s komunistickým totalitným režimom. Vo verejnej debate zaznievajú argumenty o tom, že prezentácia týchto symbolov je v dnešnej spoločnosti neprijateľná a trestná, zatiaľ čo druhá strana argumentuje, že symboly je potrebné chápať v kontexte dobových udalostí, teda v kontexte významu a uctenia si pamiatky padlých vojakov, ktorí položili svoj život pri oslobodzovaní Košíc.
Záujem o toto miesto neutícha ani v posledných rokoch, kedy napríklad výskum z roku 2013 priniesol informácie, že pod pomníkom sú stále uložené telá padlých vojakov – príslušníkov 4. ukrajinského frontu. Naposledy sa Košičanom pamätník „pripomenul“ v súvislosti s jeho premaľovaním žlto-modrou farbou, ktorá symbolizuje podporu Ukrajine. Bez ohľadu na to, aký význam pamätníku pripisuje spoločnosť v súčasnosti, je dôležité pripomenúť si, aké boli dobové podmienky jeho vzniku. Práve tie do veľkej miery určujú, k akým udalostiam chce pamätník odkazovať.
Základné údaje o výstavbe a realizácii pamätníka sú všeobecne známe. Pamätník bol postavený v roku 1945 a k jeho postaveniu sa odhodlalo samotné mesto Košice len pár mesiacov po oslobodení. Architektonický návrh vyhotovil Ing. J. F. Gurjanov a výstavba pamätníka stála mesto 1,3 milióna korún. Od výstavby k slávnostnému odhaleniu to trvalo len 2,5 mesiaca. Sumarizovanie týchto údajov je síce užitočné, ale neumožňuje pochopiť, aká bola samotná motivácia výstavby. Tú možno objasniť len tak, že zistíme, kto bol za ňu zodpovedný a aké okolnosti predchádzali výstavbe.
V čase, kedy sa rozhodlo o stavbe pamätníka, bolo vedenie mesta v rukách správnej komisie. Správne komisie boli špecifické orgány samosprávy na južnom Slovensku (území pričlenenom k Maďarsku po Viedenskej arbitráži v novembri 1938) vytvorené v jednotlivých obciach a mestách po ich oslobodení Červenou armádou. Zatiaľ čo v mestách na území bývalého slovenského štátu boli zriaďované národné výbory, v mestách s početnou maďarskou komunitou to boli práve správne komisie.
V čase odovzdania moci do rúk správnej komisie mesta (ku ktorej došlo symbolicky 23. februára 1945 odovzdaním zlatého kľúča od mesta z rúk pplk. Dvorkina do rúk Vavra Šrobára a následne do rúk Štefana Kaifera), mala správna komisia v Košiciach celkovo 7 členov. Viacerí jej členovia vrátane predsedu správnej komisie (de facto starostu mesta) Dr. Štefana Kaifera v období rokov 1938 – 1945 zastupovali práva slovenského obyvateľstva proti maďarským štátnym orgánom v Košiciach (samotný Kaifer ako advokát zastupoval v rôznych sporoch práve slovenskú komunitu v meste). Časť členov správnej komisie bola počas vojny známa svojou činnosťou v Strane slovenskej národnej jednoty v Košiciach (jedinej politickej strany zastupujúcej práva Slovákov v Maďarsku) alebo patrili k členom Slovenského katolíckeho kruhu. Viacerí z nich boli v tomto období (najmä v posledných mesiacoch pred oslobodením mesta v čase nyilášskeho teroru) v priamom ohrození života.
Ľudia okolo Štefana Kaifera sa prihlásili u vojenského veliteľa mesta hneď po príchode Červenej armády do Košíc a prejavili záujem zúčastniť sa na obnovení samosprávy. To, že ich cesta nebola jednoduchá ani po samotnom oslobodení mesta Červenou armádou, sa jasne ukázalo už pár dní po ich intervencii, kedy sa viacerí na niekoľko dní ocitli vo väzení. Ani samotní Štefan Kaifer či Anton Harčár (ďalší člen správnej komisie) nevedeli, z akých dôvodov boli uväznení. Neprehľadná situácia navyše spôsobila, že viacerí ich blízki spolupracovníci, boli „vďaka“ pôsobeniu NKVD (Ľudového komisariátu vnútra) v meste odtransportovaní na Donbas. Mimochodom, vyhľadať týchto ľudí bolo aj po zásahu oficiálnych slovenských či československých orgánov takmer nemožné a niektorí na to doplatili svojím životom. S Červenou armádou sa v Košiciach objavil aj komunista Július Maurer, ktorý bol menovaný za podpredsedu správnej komisie a v ktorej mal od začiatku silné postavenie. Neskôr nahradil na pozícii predsedu aj samotného Štefana Kaifera, ktorý sa z miestnej politiky stiahol.
Členovia správnej komisie na zasadnutí v apríli 1945 rozhodli o postavení pamätníka padlým vojakom Červenej armády. Podľa ich rozhodnutia mal byť pamätník dokončený najneskôr do 15. júna 1945. K jeho slávnostnému odhaleniu došlo nakoniec 1. júla 1945.
Medzi rozhodnutím o výstavbe pamätníka v apríli 1945 a jeho slávnostným odhalením v júli 1945 sa situácia v meste vyvíjala dynamicky. V priebehu niekoľkých týždňov došlo v správnej komisii mesta k viacerým personálnym zmenám, ktoré znamenali posun „misiek váh“ v prospech komunistickej strany. V júli 1945 bol už na čele mesta Július Maurer.
Aj napriek uvedeným skutočnostiam niet pochýb, že na jar panovala v meste zhoda na tom, aby bol pamätník postavený. Rozhodnutie o jeho postavení padlo ešte v čase pôsobenia Kaifera a aj z viacerých zápisníc vyplýva, že proti jeho postaveniu neboli námietky.
Dôležitú úlohu v rozhodovaní hrala bezpochyby aj skutočnosť, na ktorú upozorňoval Maurer na slávnostnom zasadaní komisie 30. júna 1945. Podľa jeho slov postavenie pomníka padlým vojakom Červenej armády dokazuje, že otázka Košíc sa považuje za definitívne vyriešenú. Maurer tak reagoval na „šepkanú“ propagandu, ktorá sa v meste šírila a podľa ktorej miesto Košíc v obnovenom Československu bolo stále otázne. Aj keď prednesené slová možno brať ako súčasť dobovej propagandy, je potrebné pripomenúť, že v tom čase nebola vyriešená línia slovensko-maďarskej hranice. Tá bola definitívne určená až na základe parížskej mierovej zmluvy podpísanej v roku 1947.
Okrem uctenia si padlých mal pamätník dopomôcť mestu prihlásiť sa symbolicky k myšlienke československej štátnosti, ktorá sa opierala o obnovenie predmníchovských hraníc aj o úzke spojenectvo so Sovietskym zväzom. Pôvodná myšlienka pamätníka tak ostáva aktuálna aj dnes, kedy sú Košice súčasťou Slovenska ako nástupnického štátu Československa. Zneužívanie pamätníka pri prezentácii totalitného komunistického režimu v neskorších rokoch a reminiscencie spojené s jeho pôsobením v Československu sú už samostatnou kapitolou príbehu sporného miesta pamäti Košíc.
Mgr. Patrícia Fogelová, PhD.
Spoločenskovedný ústav CSPV SAV