Písal sa 28. október 1924, keď sa na štart v Turni nad Bodvou postavilo pod dohľadom Vojtecha Bukovského osem účastníkov prvého košického maratónu. V tom čase ešte nemohli tušiť, že práve založili tradíciu, ktorá bude živá aj o sto rokov neskôr.
V duchu osláv trojciferného výročia sa niesol celý rok 2024 a definitívnu bodku za nimi dala včerajšia repríza prvého ročníka. Na trasu z Turne do Košíc sa tentoraz vydalo päť žien a štyria muži.
„Jedného navyše sme pridali ako symboliku vstupu do novej stovky. Dôležité bolo podporiť ženský beh a preto mali tentoraz na štarte prevahu ženy. Štyria diamantoví bežci prezentovali históriu a z nášho pohľadu bolo zloženie tejto desiatky celkom ľahkou záležitosťou,“ okomentoval zloženie deviatky účastníkov riaditeľ pretekov Branislav Koniar.
Pondelkovú zostavu tvorili členovia Diamantového klubu Vladimír Polák, Jozef Sciranko, Zlatica Semanová, Alžbeta Tiszová, tempári MMM Ivana Butoracová, Mirka Francová, Marek Barta, členka Women Friendly Marathon Teamu Petronela Školníková a zástupca organizátorov Igor Klema. Cieľom behu bolo Námestie maratónu mieru, no viacerí z bežcov pokračovali po zapálení ohňa ešte na Aničku. Práve tam totiž končil pri Gajdových kúpeľoch historicky prvý ročník.
„Pred sto rokmi tu samozrejme socha maratónca nebola a aj vzhľadom na večerný slávnostný program sme to naplánovali tak, aby sa tentoraz finišovalo na Námestí maratónu mieru a mohli sme tak spoločne zapáliť oheň. Viacerí účastníci behu si však dobehli až na Aničku a absolvovali tak kompletných 42 kilometrov,“ pokračoval Koniar, podľa ktorého dostali bežci na zvlnenej trase zabrať o čosi viac, než je tomu v prípade súčasného mestského okruhu. „Autom sa to možno tak nezdá, ale bežci museli prekonať viaceré kopčeky. V porovnaní s behom z roku 1924 im situáciu komplikovala plná premávka, ale všetko to zvládli bez problémov.“
Tieto slová potvrdila aj od ucha k uchu vysmiata Mirka Francová. „Bolo to krásne a veľmi nás to bavilo. Báli sme sa, že v premávke to bude nebezpečné, ale ďakujem pánom policajtom za výborný sprievod. Našli sme si zábavu. Počítali sme si napríklad žlté autá, Ivka Butoracová nám spievala a boli sme výborná partia. Zbehlo to teda rýchlo. Nám našťastie fúkalo len trochu, ale ak by tu zafúkal silný vietor, tak by to bola veľmi nepríjemná trať. Na okruhu v meste sa predsa len schováte pred vetrom lepšie. Naša košická trať je skvelá pre osobáky, táto z Turne je podľa mňa ťažšia,“ odprezentovala svoje dojmy bežkyňa, ktorá mala tento rok aj česť zapaľovať maratónsky oheň pred oficiálnym stým maratónom. „Stále hovorím, že je treba žiť pre moment a ja si takéto momenty veľmi užívam. Neviem, čo môže byť hodnotnejšie, ako zabehnúť takéto podujatie. Vnútorne som to preciťovala veľmi intenzívne. Z energie a emócií z behu žijem potom aj počas celého roka.“
Špeciálne pocity lomcovali aj 65-ročným Vladimírom Polákom.
„Sú to silné emócie. Môj otec sa narodil práve v roku 1924 a mal som čo robiť, aby som udržal slzy na krajíčku. Je pre mňa cťou, že som mohol byť súčasťou tohto behu a mohol som tak vzdať hold histórii MMM. Všetko prebehlo fajn a hoci ide o členitejšiu trasu, počasie nám prialo,“ vyznal sa z pocitov člen silnej maratónskej rodiny. Jeho otec je totiž bratrancom košického rekordéra a absolventa 48-mich MMM Petra Poláka. Samotný Vladimír ich má na konte o päť menej. „Viem, že Peťo túži po päťdesiatke. Ja konkrétny cieľ nemám. Chcem behať, pokiaľ budem vládať.“
Pondelkový bez z Turne do Košíc si napriek jeho náročnosti do štatistík nezapočíta. „Na tento beh sa totiž nemohol prihlásiť hocikto. Určite si ho však vážim. Vyrastal som kilometer od štadióna Lokomotívy a maratón som teda vnímal od malička. Nikdy by mi nenapadlo, že sa ho aj zúčastním. Keď otvorili možnosti účasti v roku 1980, postavil som sa prvýkrát na štart. Odvtedy som absolvoval všetky ročníky, výnimkou bol jeden rok, kedy ma nepustili vojaci.“
Počas svojej dlhoročnej kariéry absolvoval V. Polák vyše 55 maratónov a aj niekoľko stokilometrových behov. Z pohľadu MMM zažil aj mnoho ročníkov na predošlej trase s obrátkou v Seni.
„Ja by som bol za to, aby sa aspoň sem-tam behalo opäť aj do Sene. Bolo by to logisticky náročnejšie a chápem, že pre divákov je lepší mestský okruh. Tá trasa do Sene a späť však mala svoje čaro,“ pousmial sa V. Polák. Napriek tomu, že nosí na svojom chrbte vyše šesť krížikov, absolvovať druhý maratón v priebehu októbra mu nerobilo vážnejší problém. „Keď beháte celý rok a ste na do vopred pripravený, tak to zvládnete. Košický maratón som išiel takmer naplno, tento sa už niesol v duchu pohody.“
Podobne na tom bola aj Alžbeta Tiszová. S 35-timi košickým maratónmi je v celkovom poradí druhou za Evou Kissovou (38).
„Nezdalo sa mi to také ťažké. V minulosti som absolvovala trasu Košice-Seňa a tam sa mi to zdalo vplyvom vetra či dažďa ťažšie,“ pousmiala sa jediná žena, ktorá mala česť bežať stý maratón v Bostone i v Košiciach. „Napĺňa ma to hrdosťou. Celkovo ma mrzí iba jediná vec – že som tu nebežala už v roku 1980. Manžel mi vtedy povedal, že nemám nabehané a tak by som nemala ísť. Kamaráti ma však prehovorili a išla som s nimi do Prahy. A mala som tam celkom pekný čas. Premiéru som teda neabsolvovala v Košiciach, ale v Prahe. Svoje najlepšie časy – vrátane osobáku 3:02:35 – mám však odbehnuté tu doma.“
Od svojho prvého pražského behu absolvovala Betka Tiszová vyše 180 maratónov do svojej sedemdesiatky plánuje toto číslo zaokrúhliť na 200. Ako nám prezradila, počas behov nikdy nevyužívala energetické gély a podobné moderné prvky výživy.
„Večer si dám pohár červeného vína a strávim príjemné chvíle s priateľmi. To je najlepšia regenerácia,“ podotkla s úsmevom A. Tiszová.
Na trase Turňa – Košice sa predstavili účastníci Medzinárodného maratónu mieru iba jediný raz a o rok neskôr už absolvovali obrátku v Šebastovciach. Neskôr sa 35 rokov otáčali v Seni, no z pohľadu histórie sa najviac stále spomína práve Turňa.
„Každý z nás by rád nazrel do tej doby a videl, ako to vtedy vyzeralo. Aká bola samotná cesta. Ak si pozrieme na vtedajší výstroj, na to čo mali obuté, tak to bolo obdivuhodné. Človek, ktorý sa vtedy venoval takejto disciplíne, musel byť považovaný za blázna,“ obhliadol sa do histórie Branislav Koniar, ktorý má dejiny MMM v malíčku a pri príležitosti stého výročia sa podieľal aj na jeho pamätnici. „Vieme, že pôvodne sa mali do Turne presunúť vlakom, ale napokon zohnali dostatok áut a Vojtech Bukovský a spol. sa teda na štart vydali autami. Víťaz Karol Halla mal vtedy v cieli čas 3:02 a bol teda rýchlejší ako náš dnešný beh. Štartové pole vtedy tvorili vojaci základnej služby a do cieľa nedobehol iba jediný. Ktovie či by dokázali dnešní vojaci takto bez prípravy absolvovať maratón v takých podmienkach. Musel to byť úspech, pretože ešte v ten večer sa rozhodlo o pokračovaní tradície a už o rok neskôr mali zásluhou maďarských účastníkov aj medzinárodnú účasť.“
Tradícia pretrvala a súčasný Medzinárodný maratón mieru už predstavuje kolos. Posledné ročníky absolvovalo vyše 17 000 bežcov a svetlú budúcnosť má garantovať aj uznesenie predstaviteľov mesta o podpore na najbližších sto rokov. V centre navyše vznikne Maratónsky dom so stálou výstavou.
„Bez podpory mesta by tento maratón existovať nemohol. Počas jedného víkendu v roku si požičiame kľúče od mesta a následne mu ich vraciame. Veľmi ma teší, že bola deklarovaná takáto podpora a zároveň budeme mať konečne stálu adresu v podobe Maratónskeho domu. Náš depozitár je bohatý a teraz ho konečne môžeme ukázať aj verejnosti,“ teší sa B. Koniar, podľa ktorého boli uplynulé dva roky mimoriadne hektické a po organizačnej stránke náročné. „Máme za sebou stý ročník i stý maratón. Teraz si v prvom rade oddýchneme a potom sa pustíme opäť do práce. Vyzerá to tak, že registráciu na MMM 2025 odštartujeme 1. januára 2025.“