Ako vyzerala Veľká noc v Košiciach a na východnom Slovensku pred sto rokmi? Odpoveď ponúka dobová tlač z roku 1926, ktorá zachytáva tieto sviatky v celej ich šírke – od starobylých zvykov, cez symboliku až po samotnú atmosféru v uliciach miest a dedín.
Už samotní súčasníci si uvedomovali, že Veľká noc je viac než len jeden z cirkevných sviatkov. Ako písali noviny, „niet snáď ani jedného dňa, ktorému by náš dedinčan nepripisoval aký-taký význam“, no práve veľkonočné sviatky „opriadla hmlou jeho povaha tak blízkej mystiky“. V ich vnímaní sa totiž stretávalo viacero vrstiev – staré pohanské predstavy, kresťanská symbolika aj každodenný život.
Najživšie sa Veľká noc prejavovala v konkrétnych zvykoch. Mimoriadne silné postavenie mali kúpačky, ktoré mali podľa dobových predstáv nielen spoločenský, ale aj ochranný význam. Dievčatá sa napríklad na Veľký piatok umývali v potoku, pretože voda sa mala „v túto dobu premeniť na víno“ a zabezpečiť krásu i zdravie. Odvážnejšie dokonca čakali na východ slnka, aby sa vykúpali pri jeho prvých lúčoch – čo ich malo chrániť pred chorobami a „neobyčajne skrášliť“.
„Podobné zvyky a obyčaje ako na Vianoce zachovávajú sa i na sviatky veľkonočné. Ba môžeme povedať, že je tu tých zvykov ešte viac, čo môžeme odôvodniť tým, že jar, prebúdzajúca sa príroda budí v našom dedinčanovi ešte viac obdivu ako mlčanlivosť bielej zimy. Na Veľký piatok obviažu v každej našej dedine srdcia zvonov na dôkaz smútku a vyzvánia takto po celý deň. O polnoci s piatku na Bielu sobotu čerpá sa z potoka voda, lebo táto sa vraj v túto dobu premení na víno. Dievčatá sa umývajú v nej, aby si svoju sviežu pleť uchránily pred nákazou od neštovic (drobníc). Tie smelšie zajdú si na breh rieky a tam čakajú, na východ zorničky. Akonáhle sa táto ukáže na obzore, schádžu šaty so seba a ako čarodajné víly s rozpustenými vrkočmi skačú do vody. Dievka, ktorá sa takto vykúpe, chránená je pred všetkými chorobami a neobyčajne zkrásnie.
V početných našich dedinkách zachováva sa ešte aj dnes sviatok príchodu jari. Deje sa to na Bielu sobotu pred veľkonočnou nedeľou. Mládenci a dievčatá ustroja zo slamy babu (morenú) a oblieknu ju do roztrhaných sukieň. Táto baba predstavuje zimu. Nastrčia ju potom na väčšiu palicu a za smutného spevu nesú ju dolu dedinou, kde ju po ukončení originálnych ceremónií upália, alebo hodia do rieky, alebo mociam. Tým je zima pochovaná.“ Slovenský východ, 1. apríl 1926
Samotný Veľkonočný pondelok bol potom vyvrcholením týchto zvykov. Chlapci chodili po dedine, hľadali dievčatá – neraz aj po pivniciach či komorách – a keď ich našli, „odviedli ich k rybníku, kde ich poriadne zmáčali alebo ich tam hodili“.
„Naše dievčatá si veru nemôžu sťažovať na našich chlapcov, lebo tí im poriadne vyčistia „starý kvas, aby boly v novom zadelaní,“ ako to hovorí aj Nový zákon, že v ktorej kapitole to tak stojí, je vec vedľajšia, fakt je, že ktoré dievča na Veľkú noc chlapci nevykúpu, to sa môže už bezpečne oddať na pokánie, lebo sa nikdy nevydá.
Menší šuhajci používajú ku kúpaniu svojich rovesníc „vôdku“. Túto si sami pripravujú, a síce zo sušených klinčekov. Klinčeky namočia do vody, ktorá tak po 6 – 7-dňovom močení má barvu červenú a aj vôňu, ktorá sa ovšem viac podobá zoškvarenej „zápraške“ ako parfumu. Na veľkonočný pondelok vezmú fľašu s vodkou pod pazuchu a hajde od prvého čísla. Tí starší kúpu už len obyčajnou vodou. Vôdku alebo parfum strašne nenávidia a keby starší šuhaj vykúpal niekoho s vôdkou, posmievali by sa mu po celý rok. Postavia sa preto priamo k studni alebo k potoku a tam čakajú ako dobrí poľovníci. A beda veru tomu dievčati, ktoré oni vezmú do forhonku. Vykúpu ju tak, že vyzerá ako vodník. Ačkoľvék dievčatá chcú kúpačky, predsa sa len uzavierajú pred nima. Ukrývajú sa do komôr, ale niektoré aj do pivníc, kde krepenejú na zemiakoch. V takomto prípade šuhajci prevádzajú docela formálne domovně prehliadky. Zdulujú a vyčňuchajú všetko. Keď ich najdú, tak je potom už skutočne zle, lebo takéto dievčatá vedú k rybníku, kde ich poriadne zmočia alebo hodia do žompa...O nevďačnosti tohoto sveta svedčí aj okolnosť, že dievča svojich kúpačov musí podeliť ešte aj maľovanými vajcami alebo jestliže ju okúpe jej milenec, dokonca aj vyšívanou košeľou. Na druhý deň dievčatá oplácajú sa chlapcom. A dievčatá sú veru už nie také vybieravé v kúpacích prostriedkoch. Prostý človek musí riskovať šaty, ak sa chce ukázať na ulici, lebo dievčenský rozum nevie ešte ani dnes správne roztriediť pojem tekutiny.“ Slovenský východ, 1. apríl 1926
Dobová tlač pritom otvorene priznávala, že takéto konanie malo niekedy aj negatívne následky a pokusy úradov kúpačky zakazovať zostávali bez väčšieho úspechu. Popri tejto živej tradícii však noviny prinášali aj pokojnejší, symbolický výklad sviatkov. Veľká noc bola chápaná ako obdobie „očistenia, vzkriesenia, nového života“, ktoré sa prejavuje nielen v prírode, ale aj v človeku. Jar bola vnímaná ako okamih, keď „prebúdza sa srdce k novému, mladému životu“ a keď sa mení celý rytmus každodennosti.
V článkoch sa písalo aj o pôvode týchto zvykov. Autori pripomínali, že mnohé veľkonočné tradície majú korene v pohanských časoch, keď ľudia uctievali prírodu a jej cykly. Kresťanstvo ich síce spočiatku odmietalo, no napokon ich „prijalo a spojilo s Veľkou nocou“, čím vznikol charakteristický synkretizmus, ktorý pretrváva dodnes.
Najvýraznejším symbolom sviatkov bolo veľkonočné vajíčko. To nebolo len ozdobou, ale aj nositeľom významu. Ako písali dobové noviny, „maľované vajíčko je aj tajným poslom, ktorý má prezradiť niečo také, čo ústa nemôžu“. Dievčatá ich zdobili ornamentmi, písali na ne mená či krátke verše a pripravovali ich pre kúpačov, ktorých bolo treba na Veľkonočný pondelok obdarovať – a to výhradne vajíčkom, nie peniazmi či inými darmi.
„S Veľkou nocou je spojených mnoho takýchto zvytkov obradných z pohanských dôb. Avšak k najcharakteristickejším pozostatkom týchto veľkonočných zvykov patria rozhodne veľkonočné maľované vajíčka. Sú pre Veľkú noc tým, čo vianočný strom pre Vianoce. Nielenže vajcia sa primerane najlepšie hodia ako symbol prebúdzajúceho sa života vtákov do jari, ale je to aj najvýmluvnejší symbol pučiaceho sa jarného života zo svojho úkrytu. Nie je to tedy len nahodilé, že východní Slovani veľkonočné vajíčka do chrámu prinášajú a kňazmi posvätiť si dávajú a že si známi medzi sebou vajcia rozdeľujú a spoločne požívajú. Nie je nahodilé ani to, že sa veľkonočné vajíčka obyčajne maľujú. Má tým byť zdôraznená pestrosť jari naproti jednotvárnosti zimy.
Vajíčka sa najprv uvaria a potom barvia. Prirodzenými barvami ovšem. Náš ľud takýchto prirodzených barvidiel počínajúc od zelenej trávy zná celý rad. Ornamenty, akými ich ozdobuje, sú nielen zaujímavé a originálne, ale i s hľadiska umeleckého veľmi dôležité. Najrozšírenejšie a najľahšie ornamenty sú ornamenty lineálné a geometrické. Veľmi obľúbené sú motívy rastlín, ktoré sa úplne podobajú motívom výšivkovým. Maľujú sa obyčajne tulipány, klinčeky, ruže a jabĺčka. Kohúti, orli, pávi a jeleni, kone a iné živočichy sú tiež veľmi časté. Najhlavnejšiu úlohu hrá však i tu srdce. To preto, lebo maľované vajíčko je aj tajným poslom, ktorý má prezradiť niečo také, čo ústa nemôžu. Veľmi časté sú na vajíčkach aj osobné mená, porekadlá, zdravice, ba dokonca i pesničky a verše. Kaligrafická a orthografická úhona len zväčšuje ich úprimnosť a srdečnosť. Maľovaním veľkonočných vajičiek zaoberajú sa ovšem len dievčatá. To preto, lebo musia podeliť nimi svojich kúpačov, ktorí ich na veľkonočný pondelok chodia kúpať. V každom dome je ich prichystaná na tento deň už plná misa na stole. Bolo by veľmi urážlivé, keby sa kúpači podelili napríklad peniazmi, koláčmi alebo niečím iným. Za kúpanie patrí vajíčko, a len vajíčko pekne maľované, preto si ich pripravte mnoho, slovenské dievčatá!“ Slovenský východ, 4. apríl 1926
Sviatky sa však neodohrávali len v rovine zvykov a symbolov, ale aj v každodennom živote mesta. V Košiciach bolo podľa dobových správ cítiť sviatočnú náladu najmä v uliciach. Ľudia si obliekali nové šaty, parky a záhrady ožívali a po nepríjemnom počasí Bielej soboty prichádzalo slnko, ktoré dodávalo sviatkom „akýsi slávnostný ráz“. Na Veľkonočný pondelok sa obyvatelia vyberali na výlety do okolia – na Bankov, do Myslavy či do Košickej Novej Vsi – a celé mesto sa akoby presúvalo do jarného pohybu.
Dobová tlač si zároveň všímala aj kontrasty tejto doby. Kým jedni už naplno prežívali jar, iní sa ešte vracali zo zimných radovánok v Tatrách. „Nie, nie, to nie je správne,“ poznamenáva autor ironicky na adresu lyžiarov, ktorí akoby do jarnej atmosféry už nepatrili.
Veľká noc v roku 1926 nebola len sviatkom, ale zmesou starobylých rituálov, kresťanských významov, ľudového umenia aj moderného mestského života. Ako to vystihol jeden z dobových autorov: „bola to radosť, bol to kus nového života“.
Autor: HistoricKE