Keď dnes prechádzame Hlavnou ulicou, len ťažko si vieme predstaviť, aký dojem museli Košice zanechať na návštevníka zo vzdialeného sveta pred takmer 90 rokmi. Mesto bolo v roku 1936 ešte stále na prahu veľkých premien – na jednej strane pulzovalo životom starých kostolov, uličiek a trhov plných dedinských povozov, na strane druhej v ňom rástli nové školy, moderné hotely a budovy, ktoré mali symbolizovať sebavedomie mladého československého štátu.
Práve v roku 1936 zavítal do Košíc americký cestovateľ C. D. Kountz. Pôvodne plánoval stráviť v meste len dva dni, no Košice ho natoľko očarili, že tu ostal viac než týždeň a svoje dojmy zaznamenal do článku, ktorý vyšiel v Youngstownských slovenských novinách 15. mája 1936. Kountzove pozorovania sú výnimočné – vidí Slovensko čerstvými očami človeka, ktorý sem prichádza z krajiny, v ktorej už vtedy boli vysoké mrakodrapy, rýchle železnice a automobily. O to zaujímavejšie pôsobia kontrasty, ktoré si všíma – od volských vozov na košických uliciach až po prekvapivo moderný Hotel Európa, ktorý označil za najpríjemnejší, aký v Európe navštívil. Jeho text je dnes malým časovým strojom – ukazuje Košice, ktoré už dávno zmizli, no už v tom čase dokázali očariť turistu spoza veľkej mláky.
Pre Američana je Slovensko nesmierne osviežujúcim zážitkom – je to starobylá krajina, ktorá stále zostáva mimo tradičných turistických trás, no trúfam si predpovedať, že sa raz stane obľúbeným cieľom amerických cestovateľov, len čo sa všeobecne rozšíri povedomie o jej kráse a pokrokovosti.
Tento článok píšem z Košíc. Prišiel som sem s úmyslom zostať len dva dni, no zostal som osem – a mám pocit, že som ešte ani nezačal objavovať všetko, čo by stálo za pozornosť. Možnosti na prehliadky v tomto regióne by dokázali naplniť aspoň celý mesiac. Chcel som vidieť čo najviac z československej krajiny, a tak som si zvolil pomalý denný vlak z Prahy do Košíc – trinásťhodinovú cestu. Pohľad z okna bol neustále nádherný. Železnica sa tiahne naprieč krajinou, šplhá do strmých stúpaní, opisuje podkovovité zákruty, prereže si cestu horami, spúšťa sa do údolí pozdĺž riek. Nikde som nevidel krajšiu a pestrejšiu krajinu. Jazda sa nezačala zunovať, až kým tma nezakrývala výhľad asi dve hodiny pred príchodom do Košíc. Vlak poskytoval všetok komfort moderných amerických železníc vrátane výborného reštauračného vozňa, kde okrem dobrého jedla podávali neprekonateľné československé pivo – veď je to krajina, ktorá podľa všetkého varí najlepšie pivo na svete.
Najviac ma však počas tej štyristomíľovej cesty zaujala nekonečná reťaz starostlivo obrobených polí všade tam, kde bolo možné hospodáriť. Bol som presvedčený, že poľnohospodárske metódy tu musia byť podľa amerických meradiel skôr primitívne, no podľa vzhľadu polí tomu nič nenasvedčovalo.
Do Košíc som prichádzal s určitými obavami – predsa len som vo veku, keď človek vyhľadáva pohodlie. Bál som sa, či tu nájdem hotel, ktorý by mi vyhovoval. Pražská kancelária Čedoku mi odporučila košický Hotel Európa, a tak som šiel tam. Ostal som ohromený – moderný, žiarivý hotel, aký som v Európe ešte nevidel, a atmosféra úprimnej pohostinnosti, s akou sa unavený cestovateľ nestretne často. Jedáleň s kapacitou 150 miest, kaviareň pre 300 hostí, výborná kuchyňa, oveľa lepšia než v Nemecku. Dozvedel som sa, že hotel vedie pán Magdalen, pokrokový a veľmi vlastenecký mladý Slovák, ktorý vlastní aj ďalšie tri hotely a chce prispieť k rozvoju krajiny.
Keďže je to moja prvá návšteva Československa, nemôžem porovnávať súčasnosť s dobou pred svetovou vojnou. No všade okolo vidím známky pokroku. Hoci je pravda, že hádam žiadna krajina v Európe sa nemôže pochváliť takým množstvom zachovaných ľudových krojov ako slovenské dediny, v Košiciach sú ľudia oblečení moderne. Školáci vyzerajú presne ako ich rovesníci v Amerike a v kaviarňach sú hostia elegantní podľa poslednej módy. Slovenské ženy sú krásne a ak používajú líčidlá, robia to tak decentne, že je to takmer nepostrehnuteľné. Na uliciach je stále viac volských vozov než áut, keďže cesty do mnohých okolitých dedín sú pre automobily neprejazdné. Dokonca aj s dvojzáprahom silných koní trvala moja nedeľná cesta z Košíc do Nižného Tejkesa – rodiska môjho priateľa Andrewa Rozuma z Ohia – vyše dvoch hodín. Rozum je v Amerike známy tým, že ako jediný rímskokatolík prevádzkuje košer reštauráciu pre židovskú klientelu.
Košice však nie sú len mestom starých kostolov a stredovekých pamiatok – pribúda tu mnoho moderných budov. Najviac ma však ohromili nové školy, ktoré azda najvýraznejšie dokazujú premenu krajiny. Nastupujúca generácia má vzdelávacie možnosti, o akých sa počas dlhého obdobia maďarskej nadvlády ani nesnívalo. Na Slovensku je v súčasnosti 4248 ľudových škôl s viac než pol miliónom žiakov. Ďalej 164 meštianskych škôl, 48 stredných škôl a 17 učiteľských ústavov. V Košiciach je moderná poľnohospodárska akadémia a v krajine ďalších 15 odborných poľnohospodárskych škôl. K tomu päť škôl domácej výchovy, špecializované školy pre lesníctvo a záhradníctvo a ďalšie vládne odborné školy pre baníctvo, chémiu, drevárstvo, tkanie a kovorobné odbory. Je tu šesť obchodných akadémií vedených štátom. Strávil som niekoľko hodín v košickej Obchodnej akadémii, ktorá si okamžite získala moje uznanie svojím učebným plánom aj metódami. Je ťažké predstaviť si lepšiu školu svojho druhu.
Správa, ktorú si odnesiem späť do Ameriky, znie: Slováci sú veľký národ – inteligentný ako ktorýkoľvek iný na svete; hrdý na svoju pracovitosť a sebestačnosť; štedrý a pohostinný. Populácia Slovenska je približne 3,5 milióna, z toho 70 percent tvoria Slováci a Česi. Želal by som si, aby všetci z týchto 70 percent žili v Spojených štátoch – boli by to vynikajúci americkí občania!
Košice, Č. S. R., 18. apríla 1936
