Nepochybne si už nejeden Košičan položil otázku, odkiaľ sa vzali zaujímavé názvy mestských častí a lokalít, ako sú Džungľa, Furča, Železníky, Červený breh a ďalšie. My si dnes priblížime osud prvej menovanej, ktorý sa stal aj oficiálnym názvom košickej mestskej časti.
Po zbúraní mestských hradieb, ktorých proces sa ukončil v prvej tretine 19. storočia, sa mestská lúka, situovaná východne od mesta, začala pretvárať na reprezentatívne oddychové miesto Košičanov. Urýchlila to cisárska návšteva v roku 1857, kvôli ktorej odsúhlasili predstavitelia mesta i potrebné úpravy.
Kronikár Plath k tomu napísal: Po zdolaní tvrdej zimy burcovala mestom Košice začiatkom jari 1857 nečakaná aktivita, ako keby si mesto bolo úradne isté príchodom vznešeného cisára a jeho vznešenej manželky Alžbety. Zriedkavé to šťastie, odopierané mestu dlhý rad rokov.
Postupne sa aktivity a výstavba budov rôzneho charakteru posúvali ďalej na východ od mesta, až na druhý breh Hornádu. V druhej polovici 19. storočia sa v lokalite zvanej Tri brody, približne na hranici dnešnej južnej hranice mestskej časti Džungľa a Starého Mesta, začala plánovať výstavba barakových kasární. V roku 1876 bol dostavaný tento veľký vojenský tábor.
Za ich výstavbu vtedajší mešťanosta Teodor Münster obdržal rytiersky kríž Františka Jozefa a architekt Adolf Soukup Zlatý záslužný kríž. Od júla 1905 viedla ku kasárňam komunikácia z mesta v podobe nového železného mostu. Bol to druhý hornádsky most v blízkosti Košíc, nazývaný tiež „malý”. Práve vďaka jeho výstavbe sa zlepšila dostupnosť lokality pod furčianskym lesom.
Názov Džungľa pre dané územie bol tradovaný niekoľkými generáciami Košičanov. Pôvod názvu nájdeme v histórii osídľovania tejto časti. V 30. rokoch 20. storočia po regulácii toku Hornádu sa tu začalo s výstavbou domov. Nevyužívané územie nikoho bolo „popretkávané“ bútľavými vŕbami. Prví usadlíci mali čo robiť, aby ich vysekali a pripravili si miesto na skromné príbytky.
Síce toto územie nebolo spočiatku vhodné pre trvalé ubytovanie, nakoľko tu chýbala obchodná sieť a v blízkosti bol les, už v 30. rokoch vznikli ulice Vŕbová, Prúdova, Pltová, Korytková, Brodná, Severné nábrežie, Člnková, Hornádska a Rampová. Počas vojny niesli tieto ulice maďarské názvy Fűzfo-u., Ár u., Tutoj u., Kagyló u., Gázló u., Északi part, Csónak u., Hernád u. a Sorompó út.
Spomienky Heleny Palkovej, ktorá sa tu nasťahovala ako šesťročná s rodinou v roku 1940.
„Otca nám zobrali na front v tridsiatom ôsmom a prišiel z lágra po skončení vojny s omrznutými nohami. Mama dostávala za tri deti jeden pengő mesačne. A tak sme z dreveného domčeka tu z bývalej Gázló ulice vyrážali za zárobkom. Okolie bolo bohaté na huby, stačilo len tu pod Furču vybehnúť a tašky sme naplnili hríbmi a holubienkami. Ešte pred vyučovaním sme ich stihli predať. A keď nebol čas húb, ponúkali sme kvety. Po vyučovaní na evanjelickej škole sme utekali domov pásť kozy.
Pribúdalo obyvateľov, po čase nechýbal holič, dvaja obuvníci, krčma a, samozrejme, mäsiareň, potraviny. Bulhari na druhej strane Hornádu svojimi zeleninovými a ovocnými záhradami nás motivovali, aby sme sa aj my stali sebestačnými. Lenže po čase ich postupne vytláčali preč.
A keď už spomínam Hornád, nikto z mladších by neveril, čo je to živel. V štyridsiatom siedmom sa vylial zo svojho koryta. Plávali sme von z domu cez otvorené okná. Celá dedina si zachránila akurát holý život. Všetci sme si pomáhali. A takýto ochranársky štít sme si vybudovali aj voči „pétépákom“. Veru, my sme tu mali svojich čiernych barónov. Za trest nám poslali „škodcov a rozvracačov“ republiky v rokoch 1956 – 1957. Po krátkom čase sme už sami nevedeli, kto-koho ochraňuje.
Boli medzi nimi farári, kňazi – väčšinou vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Spoločne sme z Myslavy preniesli do Džungle kusy ohobľovaného dreva a z toho si postavili kultúrny dom. Koľko sme sa od nich naučili. Hrali sme s nimi divadlo. A viete, kto s nami naštudovával divadelné hry? Otecko pani Darinky Poldaufovej, herečky a niekdajšej šéfky činohry.
Po rokoch sme si opäť v rámci akcie zet stavali kultúrny dom, ale už len zriedka v ňom bolo tak veselo a tak súdržne ako v starom.“
„Poloha Pod Furčou je pre sídlištnú výbavu skutočne ideálny terén. Desať percent z celkového počtu bytov má byť umiestnených v rámci drobnej zástavby (individuálnej aj družstevnej). Záujemcovia obrátili svoju pozornosť na vysoko štandardné átriové, radové aj individuálne RD. Autori úvodnej štúdie aj v tomto prípade vychádzajú z prírodných daností a túto drobnú formu zástavby uplatňujú všade tam, kde si to terén žiada.“
Dobová tlač
Po roku 1945 pribudla nová Úzka ulica. Lokalita bola nazvaná sídlisko Hornád a plánovaná bola rozsiahla sídlisková výstavba. V rokoch 1961 – 1992 tu platila stavebná uzávera. V 70. rokoch 20. storočia boli rodinné domy určené na asanáciu, ktorá sa však napokon nerealizovala.
Nariadenie o územnom pláne z roku 1978 určilo mestskú časť pre priemysel a dopravné stavby. Od tohto času až do začiatku 90. rokov bola podľa územného plánu výstavba zakázaná. Nepočítalo sa s bytovou výstavbou, domy sa mohli len modernizovať. Poloha lokality medzi centrom mesta a novopostavenými sídliskami jej priniesla dynamický rozvoj v podobe nákupného areálu pozdĺž Trolejbusovej ulice.
Od roku 1992 je možné v mestskej časti opäť stavať, čo sa prejavuje výraznejšími opravami starších domov a žiadosťami o stavebné povolenia na výstavbu nových, čo umožňuje aj územný plán. V roku 2000 miestny úrad získal kultúrne stredisko, ktoré zrekonštruovali.
Územie terajšej mestskej časti Džungľa bolo v minulosti pričleňované k rôznym mestským okresom. Ako samostatná mestská časť vystupuje až od roku 1990, kedy boli konštituované nové samosprávne orgány mesta Košice. Názov Džungľa zdomácnel a po roku 1990 táto tradícia pomenovania dostala oficiálny a zákonom stanovený charakter.
Autor: HistoricKE