21. novembra 2026 uplynie 110 rokov od smrti rakúskeho cisára a uhorského kráľa Františka Jozefa I. Na trón nastúpil ako 18-ročný v revolučnom roku 1848 a na jeho čele zotrval takmer 68 rokov. Stal sa tak štvrtým najdlhšie vládnucim panovníkom európskych dejín. Keď panovník 21. novembra 1916 vo veku 86 rokov zomrel v zámku Schönbrunn, monarchia už tretí rok zápasila vo svetovej vojne. Jeho smrť neznamenala iba výmenu na tróne. Pre väčšinu obyvateľov odchádzal jediný panovník, ktorého počas svojho života poznali, a zároveň symbol celej historickej epochy. V dnešnom článku sa prostredníctvom košických periodík a úradných záznamov pozrieme na to, ako správu o jeho smrti prijali Košičania, aký obraz zosnulého panovníka vytvárali predstavitelia mesta, právnici či inžinieri a akú podobu dostal verejný smútok v uliciach a chrámoch Košíc.
Správa o smrti Františka Jozefa I. zasiahla Košice uprostred tretej zimy svetovej vojny. Dobové košické periodiká ju preto nevnímali iba ako úmrtie panovníka, ale ako ďalšiu ťažkú ranu v čase, keď rodiny už oplakávali padlých a obyvatelia znášali rastúce hospodárske i každodenné ťažkosti.
Na smútočnom zasadnutí košickej Kráľovskej právnickej akadémie 23. novembra 1916 dekan Olivér Eöttevényi Nagy opísal, ako sa krajinou rozšírila jediná krátka veta: „Kráľ zomrel.“ Podľa jeho slov táto správa na okamih prerušila boj vojakov na frontoch i každodenný zápas civilného obyvateľstva doma. Telegraf ju rozniesol do všetkých častí sveta a oznámil, že panovník, ktorý sedel na tróne takmer sedem desaťročí, „navždy zavrel svoje unavené oči“ v schönbrunnskom zámku.
„V čase svetom otriasajúcich bojov, keď náš národ už takmer tri a pol roka vedie titanský zápas s nespočetnými nepriateľmi, preletelo krajinou jediné slovo – a v tomto krátkom slove, ako hovorí básnik, bolo obsiahnutého toľko bolesti: kráľ zomrel... Na severe, východe, juhu i juhozápade, uprostred prudkých stretov a dunenia diel, rozprestrela zdrvujúca zvesť svoje čierne krídla medzi miliónmi bojovníkov: kráľ zomrel...“ Jogakadémiai Szemle, rok 1916, č. 4.
Smútok sa zároveň spájal s neistotou. Františka Jozefa predstavovali ako skúseného vodcu, ktorého dlhý život a osobné tragédie naučili znášať aj najťažšie skúšky. Jeho smrť počas vojny vyvolávala otázku, ako sa bude ďalej vyvíjať osud monarchie bez človeka, ktorého vládu väčšina vtedajších obyvateľov poznala po celý svoj život.
Košickí právnici vyzdvihovali najmä dve panovníkove vlastnosti. Prvou mala byť jeho schopnosť pochopiť meniacu sa dobu. Prejav otvorene pripomínal, že mladý František Jozef vyrastal v tradícii panovníckeho absolutizmu. Jeho zásluha sa však videla v tom, že sa dokázal vnútorne zmeniť, rozísť sa s časťou minulosti a napokon prijať úlohu ústavného panovníka. Ako dôležitý vplyv pritom rečník spomenul aj jeho manželku Alžbetu, ktorej pripisoval pochopenie pre hodnoty a osobitosti uhorského národa obdobím výrazných politických, spoločenských, hospodárskych i technických premien. Jej tragická smrť v roku 1898 patrila k viacerým osobným ranám, ktoré Františka Jozefa počas jeho dlhého života postihli.
Druhou vlastnosťou bol mimoriadny zmysel pre povinnosť. Košický dekan vykreslil panovníka ako človeka, ktorý od skorého rána do neskorého večera pracoval aj vo vysokom veku. V posledných rokoch sa k správe dvoch štátov pridalo velenie miliónovej armáde a zodpovednosť za osud „tisícročného národa a trónu“. Smrť ho podľa prejavu zastihla symbolicky pri práci – až keď mu z ruky vypadlo pero, povolal ho Boh.
Dopĺňajúci pohľad priniesol košický odborný časopis Műszaki Közlemények. Inžinieri v panovníkovi oplakávali „dobrého starého kráľa“ a takmer otcovskú postavu. Jeho vládu spájali predovšetkým s modernizáciou krajiny: rozvojom priemyslu a obchodu, budovaním ciest a železníc, reguláciou riek, rastom miest a rozšírením technického vzdelávania. Pre košických technikov tak František Jozef predstavoval celú epochu hospodárskeho a stavebného rozvoja.
Oficiálnu podobu smútku v Košiciach podrobne zachytil mestský vestník Városi Közlöny. Po prijatí správy o panovníkovej smrti zvolal mešťanosta Béla Blanár mimoriadne zasadnutie mestskej rady. Košice následne prostredníctvom ministra vnútra odoslali sústrastný telegram, v ktorom uviedli, že smrť milovaného kráľa, „obnoviteľa a zveľaďovateľa krajiny“, naplnila obyvateľstvo mesta nesmiernym žiaľom a bolesťou.
25. novembra 1916 o desiatej hodine sa v radnici zišlo mimoriadne valné zhromaždenie municipálneho výboru. Jeho jediným bodom bolo vyjadrenie smútku nad smrťou Františka Jozefa. Členovia zastupiteľstva prišli v smútočnom odeve a rokovanie sa začalo v slávnostnom tichu. Župan Ede Sziklay označil smrť panovníka za jednu z najbolestnejších rán, ktoré krajinu postihli počas prebiehajúcej svetovej vojny. Zhromaždenie rozhodlo, že Košice vyšlú na panovníkov pohreb osobitnú delegáciu. Mesto zastupovali župan Ede Sziklay, zástupca mešťanostu Edgár Kriebel a mestský radca Lajos Kossuth. Na radnici a všetkých verejných budovách mali až do skončenia pohrebných obradov visieť čierne zástavy. K podobnému prejavu smútku vyzvalo mesto aj svojich obyvateľov.
V deň štátneho pohrebu mali Františka Jozefa na poslednej ceste sprevádzať zvony Dómu svätej Alžbety. Mestská samospráva zároveň požiadala košickú rímskokatolícku farnosť a vidiecke farnosti patriace pod patronát mesta, aby za zosnulého panovníka slúžili zádušné bohoslužby. Na obrad v Dóme boli pozvané úrady a verejné inštitúcie sídliace v Košiciach. Vlastné smútočné bohoslužby mali usporiadať aj ostatné vierovyznania pôsobiace v meste. Verejný smútok tak nemal zostať iba záležitosťou radnice, ale mal symbolicky spojiť celé mesto bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť jeho obyvateľov.
Mestský vestník v decembrovom čísle priniesol aj nariadenie, podľa ktorého mal štátny smútok za Františka Jozefa trvať šesť mesiacov, počnúc 30. novembrom 1916. Smútočné prejavy teda neskončili pohrebom. Počas nasledujúcich mesiacov mali zostať súčasťou úradného i spoločenského života monarchie. Na riadnom mestskom zhromaždení, zachytenom v čísle z 15. decembra 1916, predstavitelia Košíc opätovne pripomenuli, že svoj hlboký žiaľ vyjadrili už na novembrovom mimoriadnom zasadnutí. Smútok nad odchodom starého panovníka doplnili prejavom vernosti jeho nástupcovi. Karolovi IV. vzdali hold ako „nádeji našej budúcnosti“.
Autor: HistoricKE



