Na začiatku 19. storočia patrili Košice medzi najvýznamnejšie mestá Horného Uhorska – a to nielen v očiach domácich autorov, ale aj zahraničných návštevníkov. Francúzsky mineralóg a geológ François Sulpice Beudant, ktorý Uhorskom prechádzal v roku 1818, zanechal o Košiciach pozoruhodne krátke svedectvo. Ako sám poznamenal, v rámci Uhorska by si po Pešti, Budíne a Prešporku (Bratislave) vybral za miesto života práve Košice, „pretože sa tu nachádza všetko, čo robí pobyt príjemným“.
Na začiatku 19. storočia Košice nepatrili medzi upadajúce mestá Horného Uhorska. V zemepisných opisoch Pála Magdu a Eleka Fényesa sa zhodne uvádzali ako „hlavné mesto Horného Uhorska“. Pri charakteristike Košíc vyzdvihovali historické tradície, estetické kvality vonkajšieho vzhľadu mesta, veľký počet administratívnych a kultúrnych inštitúcií, ako aj živú hospodársku aktivitu a prosperitu mesta.
Podľa maďarského historika Gábora Czocha: „Z hľadiska významu a veľkosti trhového zázemia sa Košice v celouhorskom rebríčku nachádzali na 4. mieste, zatiaľ čo v klasifikácii zohľadňujúcej viaceré kvalitatívne faktory patrili medzi jedenásť miest tvoriacich druhú skupinu hneď po Pešti a Budíne, teda medzi „prvotriedne obchodné centrá“. Na druhej strane, blízke slobodné kráľovské mestá Prešov, Bardejov a Kežmarok boli v tejto klasifikácii zaradené až do VIII. skupiny, medzi „upadajúce zahranično-obchodné centrá“.
Kým teda podľa svojich centrálnych funkcií patrili Košice medzi najvýznamnejšie mestá, z hľadiska počtu obyvateľov sa v celouhorskom rebríčku nachádzali iba v strednej časti. V roku 1786 boli na 36. mieste, v roku 1846 už len na 48. mieste. Napriek tomu boli v Hornom Uhorsku najľudnatejším slobodným kráľovským mestom. Podľa sčítania z rokov 1784/1787 mali Košice 7590 obyvateľov, zatiaľ čo súpis obyvateľstva vykonaný mestskou radou v roku 1847 uvádzal 14 959 obyvateľov, teda ich populácia sa za približne 60 rokov zdvojnásobila, čo zodpovedalo priemernému rastu slobodných kráľovských miest v Uhorsku. Pri tomto tempe rastu sa však Košice rozvíjali dynamickejšie než ostatné mestá Horného Uhorska. Medzi koncom 18. a polovicou 19. storočia napríklad počet obyvateľov Kežmarku – ak aj neklesol výrazne – predsa len vykazoval pokles, zatiaľ čo Levoča zaznamenala nárast len o niekoľko stoviek obyvateľov. Bardejov v rovnakom období vzrástol iba o 30 percent, zatiaľ čo Prešov o 65 percent.
Začiatkom 19. storočia sa do Horného Uhorska vydal francúzsky mineralóg a geológ François Sulpice Beudant, ktorý počas svojich ciest podrobne skúmal nielen prírodné pomery, ale vo svojom diele spomenul aj svoje zážitky a dojmy z miest, ktoré navštívil. Výsledkom jeho výpravy bolo rozsiahle dielo Voyage minéralogique et géologique en Hongrie, v ktorom zachytil aj obraz Košíc a ich okolia približne okolo roku 1818.
„Košice (Kassa po maďarsky; Kaschau po nemecky; Cassovia po latinsky) sú hlavným mestom Horného Uhorska; podľa všetkého majú pravdepodobne svoj pôvod od Sasov, ktorí sa v tejto oblasti usadili za vlády kráľa Gejzu II. Vytvorili tu dve osady, z ktorých jedna sa stala dnešným mestom povýšeným na slobodné mesto Belom IV. Bolo obohnané hradbami a stalo sa jednou z najsilnejších pevností Uhorska.“ Beudant, Relation Historique, s. 194
„Cesta nie je nepríjemná. Časť trasy vedie po rovine; potom sa však prichádza na pomerne vysoké kopce úplne zložené z pieskov a zaoblených kameňov všetkých druhov; vrchol tvorí plošina, po ktorej sa pokračuje až k výhľadu na Košice, ktoré sú obklopené kopcami rovnakého typu. V diaľke, smerom na západ, vidno pomerne vysoké pohoria, ktoré nadväzujú na grauvaky, ktoré sme si všimli na brehoch Hornádu a ktoré sa ďalej tiahnu smerom k Jasovu, kde sa podľa pána Esmarcka nachádzajú aj prechodné horniny. Košice som zatiaľ videl iba v daždi, pretože deň po mojom príchode bolo veľmi zlé počasie a ani som nemal veľkú chuť predlžovať svoj pobyt, o to menej, že Abbé Esté, profesor fyziky na univerzite, pre ktorého som mal odporúčacie listy, sa chystal odísť, aby si užil prázdniny a podnikol malú cestu za priateľmi. Mal som odporúčania pre viacerých z nich a bola to dobrá príležitosť predstaviť sa pod ochranou váženého starca plného láskavosti. Abbé Esté mi ponúkol, že sa podelí o svoj voz a označil mi rôzne miesta, kde by na mňa mohol počkať počas výprav, ktoré som plánoval.“ Beudant, Relation Historique, s. 194
„Košice majú 6 až 7-tisíc obyvateľov; nachádza sa tu posádka, veliteľ mesta, správna komora atď. Mesto je pomerne dobre vystavané a vydláždené; je tu dosť veľký počet veľmi čistých domov, no vo všeobecnosti jednoduchých a bez prepychu, ktoré v zime obýva okolitá šľachta; nachádza sa tu aj niekoľko väčších domov, ktoré by mohli slúžiť ako hostince. Sú tu aj pomerne rozsiahle kasárne; je tu viacero kostolov, katolíckych aj reformovaných. Hlavný z týchto kostolov, postavený v 14. storočí, je veľmi pekný, v pomerne príjemnom gotickom štýle; je to prvá vec, ktorú ukazujú cudzincom a takmer jediná, ktorú tu majú vidieť. Mesto má univerzitu založenú okolo polovice 17. storočia biskupom z Jágra, Benediktom Kišdym; reformovaní tu takisto zriadili kolégium. Vo všeobecnosti patria Košice medzi popredné mestá Uhorska a majú všetko, čo môže spríjemniť pobyt; po Pešti, Budíne a Prešporku (Bratislave) je to mesto, v ktorom by som najradšej býval.“ Beudant, Relation Historique, s. 193
Podľa slov autora okolie Košíc i širší tokajský región sa vyznačovali mimoriadnym geologickým bohatstvom – najmä výskytom trachytických konglomerátov, pemzy, a predovšetkým opálov, ktoré sa vo veľkom množstve nachádzali napríklad pri Herľanoch a najmä v oblasti Červenice preslávenej mimoriadne kvalitnými dúhovými opálmi. Niektoré lokality ako Zamutov boli známe aj staršou ťažbou, hoci tá bola podľa autora skôr obmedzená než úplne opustená. Pri ďalšej ceste z Košíc smerom na Tokaj prechádzal pahorkatinou Dargov, ktorá síce nedosahovala veľké výšky, no bola charakteristická rozsiahlymi vinicami a geologickou pestrosťou. Najvyšší bod trasy dosahoval približne 466 metrov nad morom a ponúkal pohľad na krajinu formovanú sopečnými horninami. Celý región tak naňho pôsobil ako mimoriadne zaujímavé územie, kde sa prirodzená krása krajiny spájala s bohatstvom nerastov i významom samotného mesta Košice ako jedného z hlavných centier Horného Uhorska.
Podobne pozitívne sa o Košiciach vyjadrovali aj ďalší cestovatelia. Angličan John Paget v 30. rokoch 19. storočia vyzdvihoval mestský charakter Košíc, bohatú obchodnú ponuku i spoločenský život – divadlá, kaviarne či promenády – a konštatoval, že v zimnom období sa tu sústreďovala aristokracia do takej miery, že spoločenský život mesta „súťažil s Pešťou“. Viac o jeho svedectve a zážitkoch sa dočítate v našej rubrike onedlho.
Autor: HistoricKE