Ján Pisančin je legendou slovenského humoru, ktorú si obľúbili nielen východniari, ale aj ľudia rôznych vekových kategórií naprieč celým Slovenskom. Mnohí ho považujú za zakladateľa slovenského stand-upu, ale on sa s tým nestotožňuje.
Ako si spomínate na svoje začiatky ako otca slovenského stand-upu?
„Prišiel som k tomu ako slepá kura k zrnu. Bol súbor Magnezitár v Jelšave. Ja som tam vtedy robil a nemali konferenciera. A prišla za mnou choreografka tohto súboru a hovorí: „Janko, ty stále hovoríš vtipy. Nechytíš to?“ „Dievča zlaté, ja som východniar, ja nie som nejaký slovenčinár.“ „No, tak skúsime to na východe, aj na Gemeri.“ No a vidíte, došlo to až doteraz. Predo mnou boli tiež ľudoví rozprávači. Isteže nerobili tento štýl, čo ja. Boli to doslova ľudoví rozprávači a toto slovo bavič mi nejako nejde do uší, ale tak to je, že ja som vlastne už taký bastard, niečo medzi ľudovým rozprávačom a niečo medzi estrádnym umelcom. Doniesol som svoj štýl.“
Ako vzniklo meno Ander?
„Bol to nejaký monológ, ktorý Milanko Petrenko, robil estrádu v Rákoši a ja mám manželsku zo Sirka, takže to sú príbuzné dediny. Ja som už hrával v Sirku divadlá, tak mi hovorí: „Janko, poď nám pomôcť.“ Čí bol ten monológ, kto to bol ten Ander, to nikto dodnes nevie a zrejme sa ani nedozvie. A ja, otvorená duša, mu hovorím: „Milanko, nerobíš to dobre.“ „No tak skús ty.“ Tak som skúsil. Potom som prišiel do Košíc, začal som v Divadielku pod kupolou, prišli herci, prišiel Ander už do rozhlasu, na obrazovku a je tu päťdesiat rokov.“
Ako si spomínate na svoju mladosť?
„Bola úžasná. Ja som nemal zaťaženie školy. Poviem vám pravdu, niektorí sedia len nad knihami a teraz nad počítačmi. Mňa prakticky vychovali priatelia, ulica. Naplno som si užíval detstvo, krásne, na brehu Laborca, paráda.“
Kde čerpáte nápady na vtipy?
„Medzi ľuďmi. Viete, človek musí vedieť pozerať a aj počúvať. A pri tom, že ja stále rozprávam, to neznamená, že ja nepočúvam. Ja počúvam, vymýšľam, čítam veľa. Niekedy som si myslel, že je ťažké urobiť záver a teraz to robím opačne. Najprv si vymyslím úvod, potom záver a potom medzi to už niečo ide a tak vznikne monológ.“
Máte svoj obľúbený vtip?
„Speváci majú svoje evergreeny a stále sa k tomu vracajú, aj keď majú nový repertoár, tak sa občas vrátia. A je to aj u nás humoristov tak a občas, že sa vrátim k nejakému dlho, dlho nepočujúcemu vtipu. Ale žeby bol obľúbený. Viete, to je ako keď má niekto desať detí. Ktoré je obľúbené? Každý dobrý fór, na ktorom sa divák zasmeje, je vzácny a obľúbený.“
Vyzeráte veľmi spokojne a šťastne. Poznáte recept na šťastný život?
„Recept je tak jednoduchý. Nikdy neriešim problémy. Oni sa väčšinou riešia sami a to, čo sa nedá riešiť, to už nie je problém, to je fakt a ja ho aj tak beriem.“
Prečo ste sa rozhodli vrátiť na televízne obrazovky?
„Ja som sa nerozhodol, ja som ani neodišiel. To si len ľudia myslia, že som dlhšie nebol, tak som odišiel. Ale poviem vám pravdu, ja nepatrím medzi tých, ktorí sa niekde tlačia. Môj manažér Janko Koščák povedal, že mal by si sa, na tú obrazovku, presne ako vy hovoríte, vrátiť.“
Autorka: JANA TOMAŠKOVIČOVÁ