Mala vtedy 19 rokov, no bola v centre diania. Po pracovnej zmene išla medzi ľudí a tiež je jednou z tých, ktorí nám vybojovali slobodu.
Do ulíc miest v bývalom Československu sa pred 33 rokmi vybrali tisícky ľudí, aby prejavili svoju nespokojnosť s vtedajším režimom. A oplatilo sa. Vďaka tomu môžeme žiť v slobodnej a demokratickej krajine. Aj Hlavnú ulicu v Košiciach zaplnili davy ľudí, ktorí svoj zrak upierali na balkón Štátnej vedeckej knižnice, odkiaľ sa im prihovorili aktéri Novembra 1989 vrátane Václava Havla. V centre diania bola aj zamestnankyňa knižnice Angela Eškutová.
Ako si spomínate na November 1989?
Aj napriek tomu, že bolo chladno, tak ľudia mali k sebe veľmi blízko. Spolupatričnosť, nálada, atmosféra – to sú chvíle, ktoré sú neopakovateľné, to je to, čo dnes chýba medzi ľuďmi. V tom čase som mala 19 rokov a pracovala som na výpočtovom stredisku v knižnici, kde sa stretávali účastníci tohto štrajku. Bolo to veľmi pekné obdobie, pretože vidieť prichádzať pána Havla, pána Kňažka, Čalfu, pána Raševa, Fedora Gála, to boli neopísateľné momenty. Som na to hrdá, veľmi rada na to spomínam. Boli to veľmi pekné chvíle a zážitok z Novembra 1989.
Jednou z ikonických fotografií Novembra 1989 v Košiciach je Václav Havel na balkóne Štátnej vedeckej knižnice. Aké boli vaše pocity, keď prechádzal okolo vás, predsa len ste boli v centre diania...
Ja som vtedy pána Havla vôbec nepoznala. Hovorilo sa: „Ide Havel, ide Havel.“ Áno, teraz sa na to už pozeráme inak, ale vtedy chlapík s nižším vzrastom, s fúzikmi, kratučké nohavice aj vtedy boli, obyčajný človek...Až vtedy, keď začal rozprávať z balkóna našej vedeckej knižnice, tak až vtedy ho človek spoznával.
Zúčastnili ste sa aj vy manifestácie? Išli ste medzi ľudí na Hlavnú ulicu?
Keďže celý život pracujem v dvojzmennej prevádzke, keď som mala ranné zmeny, tak po práci sme s priateľom stáli pred vedeckou knižnicou a takisto sme štrngali kľúčikmi. Keď som mala popoludňajšiu zmenu, samozrejme, že sa ma to dotklo aj pracovne, pretože prečo sa nepozrieť z balkóna? Videla som davy ľudí, všetky uličky boli zahltené ľuďmi, úžasná atmosféra, vidieť všetky tie osobnosti...
Aká atmosféra bola v samotnej knižnici? Pomáhali ste pri organizácii protestov?
Bola to veľmi zvláštna atmosféra, pretože sme mali pána riaditeľa, ktorý bol proti týmto veciam. Aj sme sa báli, aj sme chceli zažiť niečo nové. Varili sme čaj. Ak môžem spomenúť pikošku, pán Havel sa ma opýtal: „Děvenko, kde tady máte toalety?“ Tak som ho odviedla na toalety, počkala som ho pred dvermi a vrátili sme sa naspäť na naše výpočtové stredisko.
Spomínali ste, že ste štrngali kľúčikmi na Hlavnej. Keď sa pozrieme na Nežnú revolúciu s odstupom 33 rokov, máme na Slovensku to, za čo ste vtedy štrngali kľúčmi?
Sloboda prišla, bojovalo sa a štrngalo kľúčmi za slobodu, za slobodu prejavu, za slobodu cestovania, za slobodu dobrovoľného vzdelávania, nie to, čo vám bolo nanútené. Ja tú slobodu cítim, zažila som obdobie socializmu, videla som, ako sa trápia moji rodičia, nedalo sa cestovať spolu ako rodina na dovolenky, teraz sa to dá, nemohlo sa rozprávať o niektorých veciach, boli úplne tabuizované, teraz sa to dá, takže za mňa áno, ja tu slobodu vidím.
Chcela by som dodať, aby sa nálada z Novembra 1989 opäť vrátila medzi ľudí, pretože žijeme uponáhľanú dobu, nemáme čas jeden na druhého, nemáme čas ani na samých seba. Aby sme atmosféru z toho Novembra prenášali do našich životov, aby sme boli jeden druhému nápomocní, aby sme si našli čas na druhého a aby to ľudské teplo bolo stále v nás.