Zamierila som do Bruselu. Čo všetko som zažila, čo by ste nemali vynechať? Brusel je ideálny aj na predĺžený víkend, práve preto sa v tomto blogu dočítate aj o turistických tipoch.
Moja cesta do Bruselu sa začala v pokojné nedeľné popoludnie. Mierny cestovateľský šok nastal, keď som z Letiska Košice do Viedne priletela za 45 minút. Asi sme leteli v smere vetra, no mojou hlavou prechádzal akurát tak myšlienkový prúd o tom, ako som kedysi mohla cestovať z Košíc do Bratislavy vlakom takmer šesť hodín. Približne o 17.00 hod. som vo Viedni a tu vám teda už prezrádzam svoj cieľ cesty – z bratislavského tréningu pre mladých európskych novinárov som postúpila rovno do epicentra tohto diania. Spoločne s ďalšími troma účastníkmi slovenského kola – Andrejom, Nimaiom (áno, je to Slovák :D) a Monikou sa vyberáme do Bruselu. Let trvá približne hodinku a pol. Monika sa nám popritom zdôveruje s tým, že má mierny stres z lietania. Napokon ju všetci upokojíme s faktom, že letecká doprava patrí medzi tie najbezpečnejšie, a že určite ladne dopadneme na pristávaciu dráhu v Belgicku.
Víta nás letisko v Bruseli, alebo Brussels Airport – to znie tak noblesnejšie :D. Skupina mladých nádejných novinárov naráža na prvý problém – dopravnú logistiku. Hoci som teda neočakávala, že budem viesť našu štvorčlennú skupinku k hotelu, nakoniec sa ukážem ako spoľahlivá navigátorka. Monika si popri mne osvojuje základné manipulovanie s Google Maps a ja si vravím, že aspoň na niečo bolo dobré moje cestovanie naprieč Európou a Amerikou.
„Do you know if it´s going to Brussels city centre?“ ozve sa za mnou starší pán, keď už všetci sedíme vo vlaku aj s batožinou. Pýta sa na to, či vieme, či to smeruje do centra Bruselu. Odkazujem mu, že sa nepýta miestnych, ale že by to tak malo byť. Autobus hrká po zámkovej dlažbe pri obrovskom paláci a my nakoniec náhlivo vystúpime predsalen pri centre.
„Teraz čakáme na 71-tku, takú máme aj v Košiciach,“ vysvetľujem delegácii z Nitry a Bratislavy.
Konečne prichádzame na hotel. Jeho zovňajšok je vyzdobený ružovou neónovou farbou. Víta nás príjemná atmosféra. Dostávame čísla izby. Každý z nás má dopriate absolútne súkromie a ja si užívam obrovskú dvojlôžkovú posteľ a výhľad na nočný Brusel.
„Vláčenie kufrov a dopravná logistika“ nás vyčerpala a navyše vyhladovala. Nimai objavil neďalekú čínsku reštauráciu a my sme tentoraz nesmútili, že nezačneme prvý večer tradičnou kuchyňou z Bruselu.
„Netušila som, že tu bude tak krásne,“ vravím skupinke a zastavujem sa na každom desiatom metri, aby som si urobila cenné zábery na Instagram :D.
Po dobrom jedle ideme spať, pretože nás zajtra čaká bohatý program v Európskom parlamente. Volám to takto zjednodušene, pretože sa tam nachádza asi milión administratívnych budov. Berieme si svoje PRESS kartičky a s vážnosťou kráčame do konferenčnej miestnosti, kde nás víta vedenie programu TRAINING FOR YOUNG EUROPIAN JOURNALISTS. Po základných pokynoch rýchlo bežím s mikrofónom Rádia Košice za Raffaelou de Marte, ktorá je šéfredaktorkou mediálnych služieb v Európskom parlamente. V talianskom prízvuku sa dozvedám o tom, prečo je dôležité komunikovať európske témy. A že my – novinári, by sme mali byť mostom medzi rozhodnutiami v Bruseli a verejnosťou.
Potom nás naši „európski guides“ berú do elegantnej budovy Európskej komisie. Dostaneme slúchadlá a počúvame aktuálne témy, ktoré sa dve delegátky snažia korigovať. Všetko je to veľmi kultivované a nepočuť ani najmenšie zvýšenie tónu hlasu. V hlave si vravím, že je to pre mňa akýsi nezvyk počuť takúto dôstojnú komunikáciu… (Ktovie prečo :D). Fotím si mikrofón Rádia Košice a v tom mi na rameno zozadu poklepe naša sprievodkyňa Vanessa z Portugalska. Zatiaľ nechápem, prečo ju tak zaujíma náš mikrofón, neskôr sa dozviem, prečo.
„Ahoj, poznáš Humenné? Môj priateľ odtiaľ pochádza a bola som aj v Košiciach. Je to krásne mesto,“ vraví mi Vanessa po anglicky.
Po tomto podnete sa z nás stávajú instantné kamošky a preberáme všetko od halušiek, medzikultúrnych rozdielov či tradícií. (Ja som totiž zo Sniny, resp. Zemplínskych Hámrov. Zmienka Vanessy o východe vo mne teda prelomila nie prvú, ale hneď tretie métu priateľstva.)
Nasleduje obed. Čakajú nás rôzne špeciality od mäsových guličiek až po maličké sardinky v oleji. Táto kuchyňa mi pripadá jemne prímorská a ja si uvedomujem, že som toho veľa o „bruselskom gastre“ nevedela.
Nasleduje prednáška o Kríze nehnuteľností a naša prvá úloha – vytvoriť z tejto prednášky akýsi mediálny výstup. Naša skupina, v ktorej sa nenachádza vôbec nikto z mojej slovenskej partie, sa rozhodla pre tému bývania a tak nakrúcame s odborníčkou na tému bývania, ktorá nám prednášala. Z jemným nadhľadom sa pozerám na naivnosť niektorých študentov, ktorí sa podľa môjho skromného názoru pýtajú na celkom okrajové témy. A tak sa teda opýtam za našu skupinu aj praktické otázky – Čo sú najväčšie problémy pri otázke bývania mladých? Vieme to nejako zmeniť? Čo robí EÚ preto, aby mali mladí dostupnejšie byty? V hlave si rozpomeniem na billboard, okolo ktorého prechádzam každý deň – BYTY, BYTY, BYTY. Ale dosť o nich.
Čaká nás prednáška o AI nástrahách a neskôr pauza. Tú využívam na nahrávanie mojich kolegov. Pracujem totiž na téme „Mladí novinári v Bruseli“ a po ruke mám Stanislava zo susedného Česka. Pýtam sa ho, prečo je európska žurnalistika dôležitá, prečo sa stal novinárom, a čo sa mu v Bruseli najviac páči. Nahrala som si aj Valentinu z Talianska, ktorá má v Bruseli stáž. Všetky tieto postrehy si môžete vypočuť aj v mojej téme, ktorá je dostupná aj v archíve Rádia Košice-> https://www.radiokosice.sk/tema-15-4-mladi-novinari-v-bruseli
Náročný deň v parlamente nás vyčerpal a v Bruseli sa už stmieva. Dohadujeme sa na nejakom večernom programe. Komunikácia so Stanislavom ma dostala na česko-slovenskú večeru v milom podniku zladenom do červených farieb. Fotím si zoskupenie našich „bratov“, za stolom nás sedí približne osem. Tento moment si zvečňujem a do storky pridávam pesničku od Neckařa „Tu kytaru jsem koupil kvúli tobě“. Tak trošku sa cítim ako v mojom obľúbenom kultovom filme Pelíšky. Nimai sa zhovára s Bernardasom – to je náš jediný kamoš z Litvy. Je tu sám a naša skupina ho s radosťou prijala. Za mňa vyzerá ako dospelý „Malý princ“ a dozvedám sa, že píše básne. To sedí. Pri pivku sa zhovárame aj o tom, že centrálna Európa by mala mať silnejšie postavenie. Kamoš z Litvy totiž vraví, že už dlhodobo sa svet delí na východ a západ. Ale čo stred? Ako obyvateľka srdca Európy si dovoľujem súhlasiť.
Ďalšie ráno nás už čakala Rada Európy. V sále s červeným kobercom pozorujem 28 vlajok členských štátov Únie. Hľadám vlajku Slovenska, pri ktorej sa párkrát odfotím. Nasleduje diskusia o environmentálnych nástrahách s poslancom Basom Eickhoutom. Vedela som, že chcem písať o možnostiach získavania alternatívnych energetických zdrojov, preto bežím za europoslancom. Pri tomto momente nás odfotil aj tamojší fotograf a ja si túto spomienku doteraz nechávam v galérii.
Nasleduje opäť obed. A potom prehliadky mediálnych štúdií. Najviac sa mi páči to televízne. Popritom všetkom sa snažím nahrávať ďalších zahraničných novinárov. Stretávam Emmu z Malty, Milenu z Varšavy a dokonca Anniku z USA. Možno sa pýtate, čo robila Američanka v EÚ? Jej ocko je totiž Nemec, a hoci celý čas žila v Amerike, tak odjakživa milovala práve európsku politiku. Keďže som jedno zo svojich liet strávila v New Jersey a v tých najväčších metropolách, nachádzame viaceré spoločné témy. Jednou z nich je aj to, aké sú rozdiely medzi Európanmi a Američanmi. A tých je teda veľmi veľa :D. Samozrejme, nemyslím to nijako negatívne, ja predsa Ameriku milujem!
Nakoniec si zhodnotíme naše mediálne výstupy a dostávame diplomy za absolvovanie Training for young journalist a zvečníme to fotkou s predsedníčkou Európskeho parlamentu Robertou Metsolou. Nasleduje ceremoniál so šampanským. Pri našom stole sa opäť pristavil Bernardas, ktorý sa priznáva, že si doprial sedem pohárov. Vyzerá veselo, no zdá sa, že potrebuje miernu pomoc. Slovenská skupinka na čele s Nimaiom sa ho tentokrát opäť ujala a spoločne smerujeme na burger a hranolky. Bernardas si spraví menšiu prechádzku okolo reštaurácie a posilnený čerstvým vzduchom sa vracia s novými politickými inšpiráciami.
Večer sa končí a my sa lúčime so zvyškom našej zahraničnej partie. Najmä s Čechmi a Bernardasom. Naša slovenská delegácia totiž zostáva aj na skutočnom plenárnom rokovaní v Európskom parlamente. Áno, konečne tá veľká miestnosť - hemicycle, kde rokujú europoslanci zo všetkých 28 krajín.
Poznáte reláciu Od Tatier k Bruselu? Tak presne tú sme mali možnosť zažiť naživo. Vtedajšími hosťami boli Monika Beňová a Michal Wiezik. Nosnou témou bola práve energetická kríza spôsobená vojnou na Blízkom východe. Nahrávam si našich europoslancov a zisťujem, že ma to celé veľmi baví. Navyše, Martin Prôčka je profesionál a Monikin známy, takže dostávame aj zákulisné informácie.
Po obšírnych inštrukciách „choďte výťahom, zabočte doľava a za pravými dverami bude balkón, odkiaľ bude výhľad na rokovaciu sálu“ sa konečne dostávame do rokovacej sály. Zaujímavosťou je, že si môžem pustiť do uší slovenský preklad každého z europoslancov. Celkom praktická vec!
S Martinom Prôčkom sme sa dohodli, že pôjdeme na klasický dobrý kebab a neskôr do vychýreného pivného baru s názvom Delirium. A tu sa konečne dostávame aj k turistickým tipom – ak budete v Bruseli, okrem „cikajúceho chlapčeka“ sa zastavte aj v tomto bare. My sme si spolu s Andrejom a Nimaiom objednali ochutnávku 10 dvojdecových piviek, ktoré stáli približne 30 eur. Tento set však rozhodne stojí za to, máte tam kyslejšie chmeľové nápoje či sladké višňové, dokonca Kiwi. (Pozdravujem Kiwa haha). Spoločne preberáme úskalia novinárskej práce a ja sa dozvedám, aké je to robiť redaktora priamo z Bruselu.
Nasledujúci deň opäť začneme europarlamentom. Ja sa však spolu s Andrejom vydám konečne aj na prieskum mesta. Brusel je naozaj krásny. Máte tam k dispozícii rôzne kostoly i katedrály – rozhodne nevynechajte Cathedral St. Michal. Príjemná atmosféra, ticho pre modlitbu a zaujímavé brožúrky. To všetko vás čaká a bez žiadneho vstupného poplatku. Zrejme mi tento duchovný moment priniesol šťastie, pretože len čo som vyšla z tohto chrámu, tak som dostala pozvanie na koncert mladých hudobníkov, ktorý bol hneď vedľa kostola v malom nenápadnom vchode. Opäť for free. Dve mladé dámy hrali na saxofón a ja vám teda prinesiem aj malý exkurz do tejto témy. Saxofón sa totiž spája s Bruselom najmä preto, že jeho vynálezca, Adolphe Sax, študoval a pracoval v Bruseli. Jeho otec tu mal dielňu na výrobu dychových nástrojov a práve tam Adolphe Sax vyvíjal svoje prvé hudobné inovácie. Saxofón verejne predstavil na priemyselnej výstave v Bruseli v roku 1841, ešte predtým, než sa presťahoval do Paríža. Takže saxofón má rodisko v Bruseli, a to ste možno nevedeli.
Pohodlne sa usadím a oddýchnem si v rytme jazzových tónov. Moje kroky vedú k cikajúcemu chlapčekovi, ten mal v tento deň oblečenie s odkazom na Bruselss airport. Je to celkom komické, keď obliekajú sochu do textilu. Dozvedela som sa, že tento chlapček dlhšie necikal a len nedávno túto činnosť vykonáva opäť. Tak sa teda teším, že to môžem vidieť „na vlastné oči“. Vyrážam na lov suvenírov. Určite odporúčam bruselskú čokoládu, a to aj s logom „The pissing man-a“. (Chutila aj na Slovensku). Ešte si vezmem nejaké pohľadnice, a samozrejme, magnetky. Andrej mi povie, že toho so mnou stihol veľa, no musíme sa rozlúčiť. Smer Bratislava má totiž naplánovaný odlet skôr ako ja do Košíc. A tak sa mestom túlam sama.
Za bieleho dňa sa cítim bezpečne, hoci vždy si treba dávať pozor na cudzokrajných mužov. Navštevujem parky, kde opäť hrá saxofón a obhliadam si ďalšie múzeá. To som jednoducho ja, kde je aspoň kúsok kultúry, tam nahliadnem. Nakoniec si vyberám náhodnú reštauráciu, pretože som hladná. V hlave som však mala jasné menu – chcem mäsové guličky, paradajkovú omáčku a hranolky. No a hľa. Je to chod dňa, ktorý si s radosťou dávam za 15 eur. Na to, že sa nachádzam v hlavnom meste Belgicka a v jeho centre, to považujem za skvelú cenu. Pokojne sa najem a užívam si mestskú atmosféru. Nikdy mi neprekážalo stráviť nejaký čas sama. Triedim si myšlienky a premýšľam aj nad tým, že som vďačná, že sa mi naskytla takáto príležitosť. Bola to moja prvá pracovná cesta a verím, že rozhodne nie posledná.
Vraciam sa na hotel autobusom 71 (skoro ako v Košiciach). Google Maps mi opäť pomôžu na ceste k letisku. Atómium som síce nestihla, ale pekne ho vidím z metra. Tak teda, nakoniec som videla všetko podstatné, vravím si v duchu.
Nasleduje linka Brusel – Viedeň – Košice. A ja opäť velebím rýchlu leteckú dopravu. Ani som sa nenazdala a už ma vítalo naše utešené košické letisko. Opäť som doma, no na Brusel len tak ľahko nezabudnem. A hlavne na svojich nových slovenských a zahraničných priateľov! (Shout out EU!)