Bál som sa, že môže streliť aj mňa, hovorí majiteľ, ktorému poľovník na prechádzke zastrelil vlčiaka

Tip dostanem priamo od veterinára. „Psa v takom hroznom stave som tu nemal už dávno,“ hovorí a ukazuje mi fotku krvácajúceho statného vlčiaka na stole v jeho ambulancii. „Zastrelil mu ho poľovník na prechádzke, bol iba pár metrov od neho,“ dodáva.

O dva dni zvoním pri dverách domu Jaroslava Sabola v Zborove, desať kilometrov od Bardejova. Pýtam sa, či by súhlasil s rozhovorom. 34-ročný strojár má trochu obavu, vec vyšetruje polícia, bojí sa, aby to nejako neovplyvnilo vyšetrovanie.

Nakoniec súhlasí. Pozýva ma do malej obývačky na poschodí, mladí manželia bývajú v dvojgeneračnom dome s rodičmi. Na gauči sa hrajú dve malé deti, dievča a chlapec. Donedávna ich všetkých strážil čistokrvný československý vlčiak Kazan.  

Koľko rokov mal váš pes? Ako a kedy sa to stalo?

Päť a pol roka. Kúpil som ho ako šteniatko od chovateľa z Trebišova. Stalo sa to v utorok 27. októbra popoludní o pol štvrtej. Išiel som s ním na prechádzku, chcel som to spojiť so zbieraním húb, viem, že tam rastú. Neviem, ako presne sa volá tá oblasť nad Zborovom, je tam taká chatová oblasť.

Vyšli sme hore pod les, smerom na obec Stebník. Spočiatku som ho mal na vodítku. Potom som mu dal košík a pustil. Na krku mal aj elektrický obojok. Po celý čas sa držal pri mne, behal okolo.

Ja som bol v lesíku medzi stromami, išiel som po jeho okraji. Kazan zrazu vybehol z lesa na lúku. Nebol odo mňa ďaleko, mohlo to byť tak 15 metrov. V tom zaznel výstrel. Kazan spadol a začal kričať. Veľmi som sa zľakol, po tej rane som skoro vyskočil meter do výšky. Náhle som si uvedomil, že je zle. Že ho asi niekto postrelil.

Čo sa dialo potom?

Začal som kričať. Aby sa mi strelec ukázal. Aby vyšiel von z lesa. Mal som obrovský strach vyjsť z toho lesa von. Videl som, že Kazan ešte žije, leží a skučí, dúfal som, že sa mu ešte dá pomôcť. Nikto sa však neukazoval, žiadny človek z lesa nevychádzal.

Bol som v šoku, nevedel som, či mám z toho lesa ku Kazanovi vyjsť, alebo nie. Bál som sa, že môže vystreliť aj po mne. Čakal som tam a stále kričal na strelca, aby vyšiel a ukázal sa.

Ako dlho to trvalo?

Určite viac ako pol hodinu. Zavolal som svokrovi do Zborova, ktorý má väčšie auto, aby pre mňa hneď prišiel. Aby sme Kazana čím skôr odviezli k veterinárovi. Zavolal som aj na políciu, čo sa stalo. Povedali, že posielajú hliadku.

O niekoľko minút mi volal svokor, že cestou ku mne stretol poľovníka. Išiel opačným smerom, dole do Zborova. Zastavil ho a povedal mu, že mi tam hore niekto zastrelil psa. Poznal ho. Ten poľovník sa mu priznal, že to bol on, kto strieľal. Bolo dosť mokro, svokor nevedel vyjsť k nám hore. Zavolali preto ďalšieho chlapíka s džípom, aby nám pomohol.

V akom stave bol Kazan?

Po svokrovom telefonáte som sa prestal báť a vybehol som z lesa k nemu. Stále ležal na zemi, skuvíňal a krvácal. Dve nohy mal zlomené, všade boli rany a krv. Muselo ho to veľmi bolieť, aj keď mal košík, chvátal a zaháňal sa po mne zubami. Zobral som ho do svojej bundy a utekal s ním čím rýchlejšie dole.

Bol ťažký a stále krvácal. Po pár desiatkach metrov som ho musel položiť a oddýchnuť si. Svokor sa medzitým ku mne vybral pešo. Keď sme sa stretli, pomohol mi, obviazal som Kazanovi najväčšiu ranu.

Stretli ste sa tam so strelcom?

Áno. Vzápätí prišli na tom džípe s chlapíkom policajti, aj ten poľovník čo strieľal. Volá sa Anton Biško, je zo Zborova. Chcel som dostať Kazana čím skôr k veterinárovi, takže som to s ním vôbec neriešil.

Bol veľmi nazlostený, ale policajtom som len povedal, aby si toho poľovníka zapísali. Naložil som psa do kufra džípu a išli sme k veterinárovi.

Čo zistili na veterine?

Bol v zlom stave. V Bardejove ho veterinár ošetril, urobil mu röntgen. Zhodnotil stav a povedal, že poranenia sú veľmi vážne. Že stratil veľa krvi a už sa mu nedá pomôcť. Dohodli sme sa, že ho uspí.

Čo urobili policajti? Boli ste potom za tým poľovníkom?

Vypovedať som bol ešte v ten večer. So svokrom sme išli v ten deň aj za ním. Býva o dve ulice ďalej. Chcel som sa ho opýtať, ako si to predstavuje, že iba tak zastrelí na prechádzke psa s košíkom a obojkom, ktorý je pár metrov od majiteľa. A či vôbec má snahu to nejako riešiť.

Ako to dopadlo?

Najprv sa vyhováral, že si myslel, že je to vlk. To by ale bolo pytliactvo, vlk sa v tom čase loviť nemohol. Boli sme uňho pred dverami, bavili sme sa aj o nejakom odškodnom, ale nakoniec sme sa nedohodli.

Potom ešte mal snahu to urovnať, ale jeho podmienka bola, aby ho vôbec neriešili policajti. Keďže ho policajti boli vypočuť ešte v ten večer, následne sa už dohodnúť nechcel.

Takže to budeme riešiť súdne. Nabudúce môže trafiť niekoho iného, nemalo by mu to prejsť len tak. Navyše som ho v tom lese vyzýval a kričal, doslova som vrieskal. Pochybujem, žeby to nepočul. On z miesta činu ušiel.

Anton Biško býva iba niekoľko desiatok metrov vzdušnou čiarou od domu Jaroslava Sabola, ktorému pred mesiacom zastrelil psa. Prvýkrát ho doma nenájdem, zastavím sa u neho o deň neskôr. Ani dnes nemám šťastie. Nikto neotvára.

Cez okno pri schodoch vidím iba hlaveň vnútri opretej brokovnice, ktorá zabila Kazana. Keď sa otočím k odchodu vo dvore, zastaví modrá fabia. Vystúpi z nej vysoký dôchodca.

„Hľadám Antona Biška, to ste vy?“ opýtam sa okamžite.

„Áno, prečo?“ odpovie poľovník. Predstavím sa a vysvetlím mu to. Diskusia je krátka a nepríjemná. O tri minúty už sedím v aute a vytáčam miestny poľovnícky zväz. O stanovisko požiadam aj Juraja Lukáča z Lesoochranárskeho združenia VLK.

Prečo ste zastrelili toho vlčiaka?

„Lebo bol voľne pustený. Behal po našom poľovnom revíri. Vypovedal som na polícii. Choďte sa opýtať policajtov. Nepýtajte sa ma na somariny. Nemám sa s vami o čom baviť. Ja mám celoročné povolenie na odstrel túlavých psov. Aj mačiek.“

Bolo pol štvrtej poobede, pes vybehol na lúku. Mal košík, obojok, bol tam jeho majiteľ.

Keď má majiteľ peniaze na takého psa, mohol si ho aj nejako viditeľne označiť. Ešte nech povie, že mal aj červenú zástavku nad hlavou. Moji kamaráti tu v obci strieľajú psov bežne. Teraz jeden zastrelil šesť neoznačených psov. Čo mi to tu hovoríte za hlúposti?

Prečo vôbec zabíjate psov?

Lebo plašia zver.

Aj keď nie sú túlavé?

A ako to mám rozoznať? Veď som toho psa v živote nevidel.

Zastrelili ste ho preto, že plašil zver? Majiteľ tvrdí, že mal košík aj elektrický obojok a že bol 15 metrov od neho.

Majiteľa som nevidel. Videl som, ako z lesa vybehli srny. Plašil zver.

Aspoň ste sa majiteľovi ospravedlnili?

Povedal som mu, že ma to vôbec neteší. Ja som nič neporušil. Pes bol v cudzom revíri. Čo má čo so psom behať po našom revíri, keď je poľovnícka sezóna? Toto je z jeho strany trestný čin.

To myslíte vážne?

Úplne vážne. Minimálne je to jeho priestupok. Keď chce, nech ma dá na súd. Už sa s vami o tom baviť nebudem.

Predseda Okresnej poľovníckej komory Slovenského poľovníckeho zväzu Ján Viskup práve telefonuje. Ich bardejovská kancelária je malá. Stojím v predsieni a nechtiac sa stanem svedkom jeho telefonátu s majiteľom zastreleného Kazana.

„Môžem vedieť meno toho odvážlivca, ktorý vám to spravil?“ pýta sa majiteľa poľovnícky predseda.

„Aha, už viem, tak do toho sa treba prudko pustiť. Určite nepostupoval v súlade so zákonom,“ vysvetľuje majiteľovi Viskup, keď sa dozvie meno nešťastného strelca. Keď dohovoria, vysvetlím mu, že som prišiel kvôli tomu istému prípadu.

Ako v takýchto prípadoch postupuje poľovnícky zväz?

Ešte nevieme, ako to budeme riešiť. To závisí od záverov polície. Môže to riešiť okresný úrad, my alebo aj súdy.

Ak by ste od polície dostali podnet, aké máte prostriedky voči takýmto poľovníkom?

V rámci našej poľovníckej komory ide o taký malý súd – riadne disciplinárne konanie. Ak sa poľovníkovi dokáže previnenie, môže dostať upozornenie, pokutu až do výšky 1000 eur alebo aj zákaz činnosti. Podľa závažnosti, stupňa a okolností.

Stretli ste sa už s tým, že by poľovník zastrelil psa s košíkom a obojkom tak blízko od majiteľa? Mal by to poľovník rozoznať?

Zákon, písané aj nepísané pravidlá to určujú úplne jasne. Pokiaľ je pri psovi jeho majiteľ a pokiaľ je pes pod vplyvom človeka, poľovník tam nemá čo robiť. Strieľať, samozrejme, v takom prípade vôbec nesmie. Môže majiteľa psa nanajvýš upozorniť, aby si ho dal na vôdzku.

Iné by bolo, ak by išlo o túlavých alebo voľne vypustených psov, ktoré poľujú na zver. Ak by pes preukázateľne poľoval na zver, vtedy poľovník zbraň použiť môže. To by ale muselo byť viditeľné a jednoznačné. Ešte raz. Pokiaľ je v lese niekto so psom na prechádzke, poľovník nemá žiadny dôvod na to, aby mu psa odstrelil.

Prečo podľa vás na toho psa strieľal? Môže sa vyhovoriť na to, že si ho pomýlil s vlkom?

Poľovník musí presne vedieť, na čo strieľa. Tam žiadna výhovorka neplatí a neexistuje. Ak strieľal na vlka, musel mať na neho povolenie. Ak ho nemal, nemal čo loviť. Nemôžete šoférovať autobus, keď máte vodičák na motorku.

Poľovný systém má svoje pravidlá vybudované za dlhé roky. Tento prípad tak, ako mi ho popisujte a ak sa to preukáže, je úplná hanba poľovníctva. Ten pán je navyše aj lesník. Toto robiť nemôže.

Juraj Lukáč z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK pozná stovky takýchto prípadov. Desiatky majiteľov zastrelených psov aj poľovníkov. Zborovský prípad ho vôbec neprekvapuje. Oveľa viac ho šokuje neochota poškodených ľudí veci ohlasovať a doťahovať do konca.    

Roky podobné prípady monitorujete. Čo si myslíte o tomto?

Možno vás to prekvapí, ale u nás na východe ide, bohužiaľ, o úplne bežnú vec. Nie je to prvý, piaty, ani sto dvadsiaty prípad zastreleného psa alebo poškodeného majiteľa. Roky takéto prípady zbierame. Mali sme dokonca niekoľko prípadov, keď poľovníci zastrelili psov, ktorých mali majitelia na vôdzke.

A nielen psov. Šokujúci prípad bol, keď spal človek pod hrebeňom v spacáku pod holým nebom a okolo išli autom poľovníci. Keď sa zobudil a zasvietil baterku, okamžite po ňom vystrelili. Na súde sa vyhovárali, že si mysleli, že je to diviak. S baterkou. Takže asi tak. O stave slovenského poľovníctva to vytvára veľmi zlý obraz. 

To je dosť vážne obvinenie.

Tak napríklad pri Domaši zastrelili poľovníci kravu. Na súde tvrdili, že si mysleli, že je to srna. Myslíte si, že niekto s triezvou hlavou si môže pomýliť srnu s kravou?

Aký majú motív, keď strieľajú na psov?

Pred zmenou zákona uvádzali štatistiky, že na Slovensku sa ročne zastrelí viac ako 20-tisíc psov. To znamená stovky psov denne. Málo kto to vie, ale toto bol bežný poľovnícky šport. Neviem, aké sú aktuálne čísla teraz.

Zákon bol predtým veľmi benevolentný. Dovoľoval voľne strieľať psov a mačky, ak boli 200 metrov od posledného domu v obci. Následne sa to sprísnilo, dnes je na tieto zvieratá strieľať zakázané. Pokiaľ sú jasne označené a viditeľne odlíšené.

A motív?

Poľovníci si jednoducho radi vystrelia. Strieľajú na straky, vrany, krkavcov. Tak si vystrelia aj na psa alebo mačku. Chcú si vystreliť. Je to skôr psychologický problém. Samozrejme, sú aj normálni poľovníci. Ich problém je, že sa od takýchto agresorov očistiť zatiaľ nedokážu. Poľovníctvo je na Slovensku vo veľmi zlom stave.

Ale pozor. Je potrebné si uvedomiť, že sú to ľudia, ktorí po svete behajú so zbraňou. A nie sú žiadna štátna inštitúcia, ale záujmová organizácia – robia to ako svoje hobby. Podobne ako šachisti alebo rybári. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo nikto nenadáva napríklad na rybárov? Veď aj oni sú lovci? Jedna komunita. Poľovníctvo a rybárstvo.

Možno majú iné mentálne vybavenie.

Možno. Ale ja som ešte poznal poľovníkov, ktorí, hoci mali pušku, chodili do lesa meditovať. Vedeli tam bez jediného výstrelu stráviť hodiny. Ako keby vymizli.

Dnes je to o inom. Hurá na silné auto alebo nadupanú štvorkolku. Silné reflektory, buch, buch, rýchlo niečo zastreliť a ide sa naspäť. Vyselektovala sa medzi nimi neuveriteľne agresívna vrstva. Smutné štatistiky to dokazujú. Nielen tisícky psov. Poľovníci na Slovensku majú na svedomí ročne aj niekoľko ľudských životov.

Pritom dobrý a skúsený poľovník musí jednoznačne pri streľbe rozoznať nie iba druh zveri. Ale aj jej pohlavie, dokonca vek zvieraťa.