Hostinec známy ako Baránok patril po celé generácie k najvýznamnejším pohostinským a spoločenským miestam Košíc. Nebol to obyčajný výletný podnik ani krčma na okraji mesta, ale obľúbený mestský hostinec a kúpeľné zariadenie, ktoré sa prirodzene zapísalo do každodenného života Košičanov. Baránok vznikol v Čermeľskom údolí, rástol spolu s mestom a slúžil mu viac než storočie ako miesto oddychu, stretávania, zábavy aj verejných podujatí. Prežil monarchiu, vojnové roky i politické režimy 20. storočia. O to zarážajúcejšie dnes pôsobí úmysel zbúrať ho kvôli developerským plánom.
V nižšie položenej časti údolia Čermeľského potoka, v blízkosti tzv. dolného čermeľského mlyna, po výstavbe novej hradskej smerom na Spiš (1823), postavilo mesto v susedstve salaša okolo roku 1840 hostinec, kde si mohli furmani aj ustajniť svoje kone a záprahy. Čermeľské údolie bolo prirodzeným zázemím mesta, kam Košičania smerovali za oddychom.
Zaujímavé svedectvo prináša v roku 1856 dobová tlač, ktorá po porovnaní viacerých výletných lokalít v okolí Košíc konštatuje, že jediným výletným miestom blízko centra Košíc, kam sa vtedy „slušnému človeku oplatilo ísť zabávať“, bol práve hostinec U baránka. A teda už v polovici 19. storočia patril Baránok medzi najlepšie hodnotené a najnavštevovanejšie výletné miesta.
Dňa 3. októbra 1860 hostinský Jozef Balik oznámil, že si vzal do nájmu od základov zrekonštruovaný hostinec U baránka v Čermeľskom údolí. Nešlo o provizórne riešenie, ale o cieľavedome obnovený podnik, ktorý sa mal stať stabilným verejným zariadením. O rok neskôr popri hostinci aj kúpele U baránka. V dobových textoch sa Baránok bežne označuje ako „Bade zum Lamm“, teda kúpele U baránka.
Baránok bol miestom každodenného života, otvorený remeselníkom, učňom aj mešťanom, a plnil funkciu, ktorú by sme dnes nazvali mestským rekreačným centrom. Súčasťou tejto funkcie bola aj kultúra a spoločenský život. V roku 1863 sa v Baránku ponúkala živá hudba.
Snahou vedenia podniku bolo v rámci dostupnosti lokality konkurovať neďalekým kúpeľom Bankov tým, že vzhľadom na väčšie pohodlie návštevníkov zabezpečili ich prepravu omnibusmi, ktoré mali premávať z mesta o tretej hodine popoludní až priamo na miesto za obvyklé ceny.
Hostinec naďalej prosperoval a právo výčapu tu začiatkom 60. rokov mal Ján Pellion, po ňom od roku 1864 košickí mäsiari, bratia Anton a Henrich Freudenfeldovci. V roku 1877 objekt zveľadili a vynovili. Podnik s názvom U Bieleho baránka prevádzkovali do roku 1889.
Lokalita sa stala obľúbenou u návštevníkov, ba v roku 1889 počas spravovania podniku Jozefom Lehnerom sa uvádza ako najobľúbenejšie výletné miesto, ktoré je navštevované aj v zime.
Ani v 20. storočí Baránok nestratil svoju verejnú funkciu. Naopak, plynulo sa prispôsobil novým formám trávenia voľného času. V medzivojnovom období sa stal aj pevným bodom športového a turistického života Košíc. V roku 1931 bol Baránok štartovacím miestom oficiálneho závodu vojenských hliadok 11. pešej divízie. V roku 1933 sa pri Baránku pravidelne schádzali členovia Sokola na celodenné výlety a lyžiarske podujatia. Baránok fungoval ako prirodzená brána z mesta do Čermeľského údolia. Ak dnes zhrnieme všetko, čo o Baránku vieme na základe dobových prameňov, vidíme miesto s výnimočnou kontinuitou.
„Mimo budov spomenutých nájdené v Čermeli aj pri ceste stojaci vysoký polodrevený kiosk, tiež starý hostinec „Baránek“ a pozostalé múry zaniknutého mlyna. Kiosk čermeľský postaviť dal košický známy pivovarník Konštantín Bauernebl v roku 1898, keď od Košíc bola tu vybudovaná pouličná, včuľ elektrická dráha k dovážaniu čermeľských výletníkov. Hostinec „Baránek“ s pristavenými už zaniknutými menšími kúpeľmi stojí nad hradskou cestou a bol postavený ku konci XVIII. storočia. V týchto časov bol v Čermeli ovčinec a na mieste, kde je hostinec „Baránek“, býval ovčiar, ktorý tu prichodiacich výletníkov rád pohostil ovčími svojimi výrobkami a preto kúpeľom a hostincu tomu dané bolo meno „Baránek“. Že čermeľský mlyn, ktorého múry tu ešte stoja, bol v blízkosti „Baránka“, od „Baránka“ aj on obdržal svoje meno. Mlyn bol na dve staré složenia a mleť tu chodievali košičania, kavečianci a ťahanovčania. Mlyn zaniknul pred dvadsať rokmi, keď následkom uvedenia košického vodovodu potok čermeľský zostal hodne zmenšený. Posledným mlynárom bol tu Jozef Hrabovský.“
Slovenský východ, 8. a 10. august 1923
Zbúraním Baránka Košice neprídu len o starý objekt v Čermeľskom údolí. Prídu o fyzický dôkaz vlastnej histórie, o miesto, ktoré generácie obyvateľov používali, poznali a považovali za samozrejmú súčasť mesta. Mesto, kde sa ničia takéto pamätníky minulosti, nestráca len minulosť, ale aj schopnosť chápať vlastnú identitu.
