V našej rubrike o osobnostiach, ktoré formovali dejiny Košíc, sa venujeme aj pozabudnutým košickým mešťanostom 19. storočia. Jednou z najzaujímavejších postáv tohto obdobia bol barón Pál Luzsenszky, aristokrat, politik, revolucionár, a zároveň kultivovaný mecenáš umenia. Jeho život spája vzostup, tragédiu aj návrat na verejnú scénu – a Košice v ňom zohrali jednu z kľúčových úloh.
Pál Luzsenszky pochádzal zo starého šľachtického rodu Luzsénszky de Luzsna et Reglicze. Rod Luzsénszky mal veľmi zaujímavý pôvod, pochádzal z Poľska, z mesta Luzna, odkiaľ sa v 16. storočí presunuli do Uhorska. Ich pôvod bol uznaný poľským snemom v roku 1585, ktorý potvrdil, že pochádzajú zo starého riglicského rodu Gladiss. V priebehu 16. storočia sa usadili v uhorských župách Šariš, Spiš a Zemplín, neskôr aj v Gemeri, kde po rode Bakos zdedili Ožďany (Osgyán) a vybudovali tam svoje hlavné sídlo – renesančný kaštieľ. Rod bol v roku 1727 povýšený do barónskeho stavu a v 18. – 19. storočí patril medzi rešpektované uhorské aristokratické rody s vojenskými, dvorskými aj politickými funkciami.
Pál Luzsenszky sa narodil v roku 1791 a už od mladosti patril k regionálnej aristokracii, ktorá sa angažovala v politickom dianí v Uhorsku. Vďaka svojmu pôvodu i vzdelaniu sa prirodzene pohyboval medzi košickou elitou a nadviazal úzke väzby s mestskými mešťanmi.
Ako mladý muž sa orientoval na vojenskú kariéru. Slúžil ako nadporučík v kráľovskej armáde počas francúzskych vojen, no po skončení služby sa stiahol do ústrania, kde sa venoval štúdiu štátnych a politických vied a rodine. Súčasníci o ňom písali ako o „stelesnení pevného charakteru“.
Luzsenszky vstúpil do politiky v čase, keď sa Košice stali jedným z dôležitých bodov uhorského revolučného diania. V roku 1848 bol zvolený za poslanca uhorského snemu za Košice, kde podporil reformné hnutie a modernizačné snahy národa. Po vypuknutí bojov počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849 sa stal vládnym splnomocnencom pri jednotkách generála Artúra Görgeiho. Bol teda priamo v centre udalostí, ktoré rozhodovali o osude revolúcie. Miestni mešťania ho obklopovali mimoriadnou priazňou – košickí prívrženci nezávislosti dokonca pochodovali pod jeho hodvábnou zástavou so Svätou Máriou, ktorá sa stala symbolom ich hnutia.
Za svoju vernosť uhorskej veci po potlačení revolúcie tvrdo zaplatil – vojenský súd ho odsúdil na trest smrti, ten bol neskôr zmiernený na 16 rokov v Terezíne. Prepustili ho v roku 1856 na základe amnestie.
Po páde Bachovho absolutizmu došlo k politickému uvoľneniu a Košice opäť zvolili svojich zástupcov. 24. januára 1861 bol Pál Luzsenszky menovaný mešťanostom (polgármester) Košíc. Jeho pôsobenie bolo síce časovo krátke, no významné – mesto viedol v období obnovovania verejného života, reorganizácie magistrátu a návratu samosprávnych práv. Okrem toho sa stal aj poslancom za Košice a pôsobil ako predseda Košického kasína, jednej z najprestížnejších mestských inštitúcií. Bol teda jednou z ústredných postáv spoločenského života prvej polovice 60. rokov. V roku 1861 sa opäť stal poslancom uhorského snemu, a rovnako ním bol zvolený aj v roku 1865.
Okrem politiky bol Luzsenszky aj kultivovaným milovníkom umenia. So svojou manželkou Vilmou Tisza vytvoril vo svojom kaštieli rozsiahlu zbierku starých majstrov – približne 400 obrazov, medzi ktorými boli portréty, sakrálne motívy aj krajiny. Táto vzácna Luzsenszkého zbierka (Luzsenszky-gyűjtemény) bola v roku 1855 vydražená v Pešti a dodnes patrí k zaujímavostiam umeleckých dejín.
Barón Pál Luzsenszky zomrel v roku 1869. Košice však na neho nezabudli. V mestskej topografii sa objavila Luzsenszkeho ulica (Luzsénszky Pál utca), ktorá niesla jeho meno ešte desaťročia a stratila ho až po neskorších politických zmenách 20. storočia.
Autor: HistoricKE