Po vlaňajšom úspešnom behu na trase Košice – Vatikán, zopakoval katolícky farár Peter Gombita tento veľký výkon opäť aj tento rok.
Zo zamračených Košíc sa tentoraz vydal do večného mesta 9. novembra a spoločne s družinou priateľov dorazili na námestie Svätého Petra 18. novembra. O priebehu behu plného sebaprekonávania i samotnom poslaní Štafetového Behu za chudobných sme sa s otcom Gombitom pozhovárali len pár hodín po jeho návrate z Talianska.
Pán Gombita, vstrebali ste už pocity z vyčerpávajúceho a obdivuhodného Štafetového behu do Vatikánu?
Peter Gombita: Ťažko hovoriť o vstrebaní, pretože človek je stále v eufórii a dozvuky budú prichádzať postupne. Budú sa vynárať spomienky na myšlienky, stretnutia a všetko to, čo bolo s týmto behom spojené. V prvom rade som však rád, že sme sa všetci vrátili domov v plnom zdraví. Bežali sme totiž za plnej prevádzky popri autách a kamiónoch. Navyše sme sa museli zladiť ako tím a spoločne s priateľmi z troch sprievodných áut sme riešili veci ako pranie či sušenie mokrých vecí. Na trať sme pritom aj tak vybiehali neraz v mokrom a všetko to boli kritické situácie, na ktoré nie sme z domáceho pohodlia zvyknutí.
V čom bol tohtoročný Beh za chudobných iný, ako vlaňajší?
Hlavný rozdiel bol v tom, že zatiaľ čo vlani som bežal sám, teraz sme boli viacerí a pridávali sa k nám ľudia na viacerých úsekoch. Neboli to len Slováci, ale podporovali nás aj bežci v Rakúsku a Taliansku. Išlo o to, aby sa do toho zapojilo čo najviac ľudí a upozornili sme tak na životy chudobných ľudí, ktorým sa zosypali životy a žijú v extrémnych podmienkach. Spoločnosť by nemala dopustiť, aby sa na ulici ocitla matka s tromi deťmi a ak sa tak stane, potrebujeme hľadať riešenia. Vieme o týchto ľuďoch, žijeme s nimi a potrebujeme im aj pomôcť. Menej rozprávať a viac konať. Pomôcť im bývať, viesť dobrý život či pomôcť umiestniť deti do materskej škôlky.
Naplnil tento beh očakávania?
Myslím si, že áno. Napriek tomu, že sme nejako výrazne nepozývali ľudí, aby sa k nám pridali. Bola to aj taká skúška a sami sme boli zvedaví, koľko ľudí sa k nám pridá. Tá práca však pokračuje ďalej. V jednotlivých dedinách, obciach, mestách či farnostiach. Cirkev, starosta, farár, občania. Všetci môžu pomôcť v boji s chudobou a jej následkami. Riešiť praktické situácie ako sú dlžoby, manželstvá v krachu a podobné veci. Vklad môže byť pritom veľmi rozličný. Niekto pomôže kontaktmi, iný materiálom, ďalší peniazmi. Lekár bude liečiť, učiteľ učiť. Niekto sa môže s týmito deťmi hrať a aj to je pomoc. Spojiť sa pre dobro. Do týchto vecí by sa mala zapojiť celá spoločnosť a nevyčítať si jeden druhému čo urobil a neurobil.
Koľko bežcov tvorilo základnú skupinu, ktorá absolvovala celý beh Košice – Vatikán?
V tíme sme boli piati. Dvaja behali len po dvadsiatku, ale keď sa potom rozbehali, pridávali si kilometre aj oni. Postupom času však behali pomaličky aj šoféri. Niekedy dá zabrať aj päť kilometrov v kopcoch. Postupne sa k nám pridávali ľudia v Košiciach, v Prešove, v Bánovciach, v Bratislave, vo Viedni, v Taliansku v Ravenne a Cesene. Podmienky boli pritom extrémne. Na Slovensku sme behali v sychravom počasí, v rakúskych Alpách zima a sneh. Aj dvadsať či tridsať centimetrov. Bežali sme nonstop, cez deň i v noci. Najťažšie bolo prebehnúť v Taliansku v Perugii horský úsek, ktorý bol náročnejší ako Alpy. Tam som mal prebehnúť za päť hodín 42 kilometrov, no za ten čas som stihol iba 27 kilometrov. Bol to azda tridsaťkilomerový kopec a keďže by som už nestihol plán, musel som sa nechať vystriedať čerstvejším bežcom. S úsmevom poviem – limit som nesplnil a na majstrovstvá sveta tak nepôjdem. V Taliansku bolo potom neskôr celkom teplo a pri štrnástich stupňoch sa už dalo behať aj v tričku. Druhou dôležitou vecou bol samotný Rím. Stretnutie so svätým otcom a prežitie tých chvíľ v jeho spoločnosti. Aj to požehnanie na záver, kedy vravel – požehnávam vás a niekoľkokrát sa tam opakovalo Oáza – nádej pre nový život. Vyzdvihoval solidaritu a svojim požehnaním dodal nášmu programu novú silu a nový rozmer. Nielen ľudský, ale aj boží.
Mali ste možnosť stretnúť sa s pápežom Františkom aj osobne?
Vedel o našej prítomnosti, aj o našom behu, ale vo veľkom Ríme sme trošku zabalansovali a prišli sme o kúsok neskôr. Mali sme lístky, vďaka ktorým sme boli len dva metre od neho. K priamemu kontaktu však nedošlo a medailu sme mu odovzdali prostredníctvom pána, ktorý má podobné veci na starosti. Mali sme však veľkú radosť aj z toho, že o nás vďaka viacerým slovenským kňazom pracujúcim vo Vatikáne vedel. Na stretnutia so svätým otcom sa však hlási veľmi veľa ľudí a nie je jednoduché, dostať sa až k nemu. Takéto výbery sa robia aj pol roka vopred a zaoberajú sa nimi zvláštne úrady.
Ako vlastne prebiehal samotný beh do Vatikánu? Ako ste sa stravovali, ako ste prespávali?
Mali sme prepočítané, že denne odbehneme približne 170 kilometrov, čiže štyri maratóny denne s limitom do šiestich hodín na jeden. Počítať sme museli aj s pauzami na fotenie a kontakt s ľuďmi. Určite prišli aj krízy a napríklad samotný Peter Polák, ktorý je jednotkou v Diamantovom klube Medzinárodného maratónu mieru, vravel, že myslel, že po troch dňoch odíde z trate. Potom mu však nohy predsa len „pustili“ a už sa mu behalo lepšie. Úskalím tohto behu bolo, že zatiaľ čo pri normálnych pretekoch dobehnete do cieľa a máte oddychy, tu sme museli opäť vstať a pokračovať ďalej. Podriemali sme si zo dve hodinky a potom sme sa vydali opäť do zimy, do dažďa. Stále idete a je to silný nápor na psychiku. V našich sprievodných vozidlách sme mali priestor pre sprchovanie tak na jednu nohu. Jedlo sme mali zabezpečené tak, že aspoň raz denne sme mali teplú stravu v reštaurácii. Na kávičku sme sa zastavili sem-tam popri ceste a bežali sme ďalej. Tento beh kládol vysoké nároky aj na tolerantnosť celej posádky. To viete, nevyspatí, hladní a unavení ľudia sú spravidla podráždení. Nie je jednoduché znášať vrtochy a odlišné spôsoby jedenia či správania iných typov ľudí. Aj pre mňa osobne to bola veľká škola fungovania ľudí ako jeden tím.
Bol takýto beh v tíme jednoduchší, alebo náročnejší, ako ten, ktorý ste absolvovali vlani sám?
Ako sa to vezme. Ja som to bral v súlade s heslom, že kapitán ostáva na lodi posledný. Musí tú loď riadiť, ale musí byť aj tým, kto nestráca nádej a ostáva aj vtedy, keď to ostatní vzdajú. Keď je tých ľudí viac, tak to pomáha psychike, pretože sa môžeme podporiť a zastúpiť. Ak ma napríklad bolí členok, tak potiahne niekto iný a potom potiahnem opäť ja. Každý má však svoje vrtochy a nálady a toto pochopiteľne prináša problémy, ktoré by ste v prípade sólového behu nemali.
Ktorý zo zážitkov z trate by ste vypichli?
Ešte dlho budem spomínať na štyri ťažké kopce. Prvé už na Slovensku a boli nimi Šturec či Čertovica. Potom Alpy, ktoré boli krásne, ale náročné. Tam sa mi však bežalo dobre a štyridsaťkilometrový kopec som vybehol za päť hodín. Horšia bola tá Cesena-Ravenna medzi Perugiou. Musím sa priznať, že tam mi dochádzali sily a to som už len kráčal. Najkrajšou spomienkou však boli ľudia, ktorí sa k nám pridávali. V Taliansku nám vraveli, že ak by o tom vedeli skôr, pridali by sa aj viacerí. Doniesli nám víno, bábovku, vyjadrili podporu. No a nezabudnuteľný bol samozrejme záver v Ríme. Keď sme dorazili do hlavné mesta, tak sme vedeli, že to už zvládneme. Človeka vtedy ovládli zimomriavky a zvláštna eufória z blízkosti cieľa. Veľký pocit radosti z toho, že naša myšlienka bola splnená a urobili sme pre ňu maximum.
Koľko párov botasiek ste cestou predrali?
Každý z nás mal samozrejme po dva, tri páry bežeckej obuvi. Poznáme svoje slabiny a ja osobne som taký typ, ktorý zavčas neprezúva a myslí si, že to ešte vydrží. Urobili sa mi teda pľuzgiere a zase som raz obúval botasky s vystrihnutými špičkami. Bežal som v nich aj v chladných Alpách. Každý z nás už má bohaté bežecké skúsenosti a vedel preto, čo je pre neho najlepšie.
Aké sú vaše ďalšie bežecké plány? Plánujete Vatikán aj do tretice?
Okrem týchto behov do Vatikánu som už odbehol aj tisíc kilometrov z českého Ašu do Svidníka, či ešte jeden beh z Košíc do Bratislavy. Uvidíme, ak by to malo pomôcť myšlienke pomoci chudobným a dokážeme tým osloviť aj iné štáty, či Európsky parlament, tak som ochotný vydať sa na cesty opäť.
Ako prežívali vašu bežeckú púť „klienti“ z Oázy v Bernátovciach?
Boli v tom s nami. Posielali nám esemesky a cez facebook pridávali fotografie, ako sa spoločne modlia a držia nám palce. Cítili, že bežíme za nich a cítili sa byť súčasťou nášho tímu, ktorí bojoval za všetkých ľudí v ťažkej situácii.
Ako vás prijali po návrate domov?
Priznám sa, že som na Slovensku iba pár hodín a ešte som sa k nim nedostal. Čakali ma iné povinnosti na škole Svätej Alžbety so študentami. Teším sa však na svätú omšu a intímne stretnutia, v rámci ktorých sa spoločne podelíme o skúsenosti, radosť a Božiu silu a lásku.
Ak vás aktivita farára Petra Gombitu oslovila, pomôcť môžete prostredníctvom účtu IBAN: SK11 3100 0000 0043 6000 69 06, alebo akoukoľvek pomocou priamo v Oáze - nádej pre nový život v Bernátovciach.