Ako dieťa túžil byť učiteľom, lekárom, pilotom či dokonca vojakom. Nakoniec sa stal kňazom a presne dnes je to už dvadsaťpäť rokov, odkedy nastúpil do biskupskej služby. Do svojich osemnástich rokov pritom živého biskupa nevidel a o tomto povolaní ani len nesníval. Aj po rokoch Božej služby však chodí rímskokatolícky arcibiskup Monsignor Bernard Bober (67) do práce s úsmevom a radosťou.
Narodili ste sa v Zbudskom Dlhom v okrese Humenné, ako si spomínate na svoj rodný kraj? Vraciate sa domov často?
No rodný kraj, žil som tam 18 rokov života, potom už prišli štúdiá. Ale predsa i po tých rokoch, keď som kňaz a biskup, rád sa tam vraciam. Už tam rodinu nemám, moji súrodenci sú tu v Košiciach, rodičia sú už tam pochovaní, takže chodievam z povinnosti na tie naše akcie. Ale nielen vtedy zájdem do rodiska, keď som tam poblízku, keď mám nejakú službu, ale aj výslovne si naplánujem ísť do svojho rodiska. Poznám tam ľudí, predovšetkým starších, lebo tých mladších už ťažko rozoznať.
Rád sa tam zdržiavam. Naša dedina nie je veľká, dá sa povedať, že ich všetkých poznám. Poznám tie osudy a keď idem na cintorín, tak zakaždým sa mi vynorí živý film, spomienka na všetko to, čo sa spája s mojím životom. Takže ja mám svoj kraj veľmi rád, pretože som tam nielen 18 rokov žil, ale 18 rokov som tam prežíval radostné detstvo – pri vode, pri Laborci a takisto v našich horách. Ja som bol, dá sa povedať, nielen vtedy, keď huby rástli a ryby brali, ale aj inokedy som bol pri vode alebo v našich horách tam dookola. Takže ja sa vyznávam z lásky voči ľuďom i tomuto kraju.
Čo bolo takým impulzom, vďaka ktorému ste sa stali kňazom?
Vyrastal som, ako chlapec vo veriacej rodine, to je prvá vec – treba rodičov spomenúť. Mal som súrodencov, dvoch starších od seba, tak aj tí boli pre mňa takým impulzom, že do kostola sa má chodiť, nedeľa je na to. Dokonca som miništroval, takže mne sa aj kňazská reverenda, aj služba a svätá omša páčila, spev sa mi páčil – jednoducho som s tým rástol. Ten základ bol taký normálny, prirodzený, bez násilia.
Jasná vec, že niekedy som chcel niektorý čas využiť pri Laborci, ale mama povedala, ale je omša. Tak mi to hneď pripomenula, lebo niekedy som ten čas chcel natiahnuť. To, čo rád človek robí a kde sa rád cíti, tak by si to natiahol. Ale vždy som nejak tak cítil, že to kňazstvo ma oslovuje nejakým zvláštnym spôsobom od malička. Až potom, keď som už bol na gymnáziu a rozhodoval som sa do akej témy sa dostať, moji bratia – jeden bol technik, druhý bol lekár, rodičia gazdovali, otec bol predseda družstva – takže tých tém, nad ktorými som premýšľal, bolo viac – učiteľstvo, lekárstvo i letectvo dokonca.
Pozerali sme vtedy bojové filmy, tak aj vojakom som jeden čas chcel byť. Ale nakoniec to prerazilo do jednoznačného – že mám byť kňaz. Tak som išiel touto cestou. Nebol tam nejaký môj osobný zádrhel, ani politický, že ma nevysuperovali z fakulty. Takže nakoniec prišlo po piatom ročníku rozhodnutie, tak som sa stal naozaj kňaz. A som rád, že celý čas som si zachoval kňazstvo, a že mi Boh ponúkol aj takéto vyznačenie alebo takúto výzvu ku biskupskej službe.
Keď ste mali osemnásť rokov, vtedy ste asi ani netušili, že sa stanete arcibiskupom...
Ja som do 18 rokov živého biskupa nevidel, v diecéze nebol, tak som o tom ani nerozmýšľal. Ale keď som sa stal kňazom, tak biskup do roka prišiel k nám do seminára na fakultu, dokonca ani nebolo biskupov vtedy. Takže až potom, keď prišlo k menovaniu prvých biskupov, takých troch v mojom čase štúdia, tak vtedy som spozornel, že také niečo existuje. Ale, že by som túžil a vyhľadával také veci, tak to nie. To nebolo v mojej náture osobne.
Keď ste nastupovali do úradu arcibiskupa, hovorili ste, že si želáte, aby boli kňazi čitateľní a zrozumiteľní. Sú takí?
Snažím sa, aby som bol ja predovšetkým taký, lebo to je dôležitá vec. Nielen výslovnosť, ale to, čo poviem, aby tomu ľudia rozumeli. Nie nejaké filozofické úvahy, ktoré človeka akosi vnútorne znervózňujú, nie nejaké výrazy, ktorým ľudia vôbec nerozumejú alebo rozumejú napoly. Ale zrozumiteľný aj tým, čo robím, čo som, že som kňaz. Aby ľudia nemali pochybnosti, že toto je kňaz, že toto je skôr niečo iné. Môžem mať nejaké schopnosti na niečo iné, ako kňaz, ako človek, veď danosti sú, ako dary od našich predkov a od Boha. Ale predovšetkým, aby som bol zrozumiteľný, ako kňaz. Aby som bol čitateľný, ako kňaz, že mi ide o kňazstvo, nejde mi o nejaký prospech alebo nejakú funkciu, karierizmus alebo čosi také. A to isté by bolo treba aj pre kňazov. Myslel som vtedy, že taká jednoznačnosť, aby bola u nás čitateľná – aj u mňa, aj u kňazov. Keď vidia raz ľudia kňaza, tak nech vedia, že je to ten, ktorý je naozaj Boží služobník a pre Božie veci sa zasvätil.
Môžete prezradiť našim čitateľom, čo všetko robí arcibiskup? Máte aj nejaký voľný čas pre seba?
Ak som tu, tak sú to úradné návštevy. Potom sú to písomné veci, veľa treba povybavovať, veľa treba čítať, študovať a niekedy sa aj zamýšľať, akú odpoveď dať na to, aký postoj k tomu zaujať. Potom je to aj stretávanie sa v rôznych radách, komisiách, ktoré máme, a potom sú to pastoračné návštevy, ktoré robíme predovšetkým cez víkend, ale aj cez týždeň. Každomesačné stretnutia s kňazmi po dekanátoch, máme 19 dekanátov, takže porozdeľujeme si a striedame sa potom v každom mesiaci ideme niekde inde. Taktiež stretávanie sa na väčších, menších slávnostiach, zhromaždenia, ako sú odpusty, pútnické miesta, u nás liturgie, pobožnosti, slávenia občianskych záležitostí – výročia obce, miest, volajú nás na magistráty, na mestské úrady, potom práca v charite, tak je toho veľa naozaj. A času len 24 hodín...
Naozaj to vyzerá, že máte veľmi nabitý program. Čo rád robíte, keď máte aspoň chvíľu čas?
Čo rád robím? Tak idem do roboty bez toho, aby som povedal, že je to s nejakým odporom – že zase do tej budovy a zase za ten stôl, to vonkoncom nie. Idem tam, pretože viem, koho dneska stretnem, čo ma tu čaká. Takže mám program, mám na to aj tajomníka, aby veci jednak zapísal, vybavil, aby ich aj posúval potom ku mne. Takže som rád aj v úrade, ale ešte radšej som, keď idem vonku. Toto je naozaj, dá sa povedať, taký výkrik, idem vonku, idem z mesta preč, možno, že až do odľahlých vzdialeností farnosti. Aj do jednoduchých dedín – tam idem rád, pretože vidím, že tam tí ľudia aj očakávajú, že čo im človek povie. Rád sa stretávam aj s kňazmi, na niektorých sa veľmi teším, keď idem do farnosti.
Okrem iného vediete aj Radu pre pastoráciu menšín a zvlášť Rómov. Aká je práca s Rómami?
Predtým som, ako farár mal jednu farnosť, ale teraz je tých farností veľa, kde prerastajú. Z majority sa urobila minorita a z minority majorita, kde niekedy gádžov, teda bielych, bolo viacej, dneska je to opačne. Niektoré farnosti, dediny sa úplne vymenili a viac je Rómov. Je jasná vec, že čím viac Rómov, tým je to ťažšie, pretože oni majú svoj štýl života, majú svoju jednoduchú vieru. Lebo Rómovia sú niekedy takí, že povedia, my sme od narodenia veriaci ľudia.
No oni často nebudú chodiť do kostola, nepotrebujú sa pripravovať, nepotrebujú sa sobášiť, im stačí len takto na výbor – to ma niekedy tak vyrušuje. Ale to je vec ich výchovy, rodiny, rozumu i štúdia. Všetko na nich vplýva, i osvety, i vzťahy v dedine, aké sú. Napríklad vzťahy medzi bielou a tmavšou populáciou – od toho aj záleží, či príde do kostola. Pretože ak ma raz gádžo niečím nazval, urazil, ja tam už neprídem. Sú s tým problémy, ale aj títo ľudia patria do nášho objektu pozornosti a aj pastorácie.
Ja ich mám tak 25 rokov, dá sa povedať už zaviazaných v mojom pintlíčku, pretože od začiatku, od vysviacky mi boli zverení do starostlivosti, táto minorita v rámci celého Slovenska. Ale mám svoju skupinu kňazov i laikov, rehoľníkov, ktorí pomáhajú zamýšľať sa, čo urobiť, ako vplývať na bežné farnosti, ako na kňazov apelovať, aby sa venovali práve týmto Rómom. Takže je to na jednej strane moja povinnosť, ktorú 25 rokov držím, ale je aj to môj krížik, s ktorým si niekedy neviem dať rady. Nie je to také jednoduché.
V najbližšom období chcete otvoriť Denné centrum pre rodinu. Čo pre vás znamená rodina?
Rodina je v kríze. Keď sa hovorilo o kríze v Európe, tak to nebola len kríza finančná, ale aj kríza viery. No a takisto teraz nastáva kríza rodiny. Kríza viery je spojená s krízou rodiny. Keď ľudia prestanú mať nad sebou autoritu – Boha, tak jasné, že nerešpektujú potom ani ďalšie princípy. Svojskí ľudia sa niekedy rozhodnú, že tak dobre, pohneval som sa pohneval, idem to už ukončiť rozvodom. Veľmi lacno. Tak to je zle.
A preto chceme, aby v týchto problémoch, ktoré dnes rodiny majú, sme im dali dobrý víchor, dobrý základ, a potom sa stretávali s tým famíliami a riešili ich problémy, keď im je možnosť pomôcť. Keď sa niečo naozaj tak rozbije, že sa to už ťažko spája, ťažko sa už potom hľadá aj riešenie. Takže centrum pre rodinu bude mať svoj začiatok a mal by byť potom rozvíjaný aj do iných služieb, takže uvidíme, nakoľko budeme mať.
Keď sa tak spätne obzriete, ktoré obdobie vášho kňazského pôsobenia považujete za najkrajšie, a naopak ktoré za najťažšie?
Pre mňa naozaj tie počiatky, možno ani kňazské nie, ale tie biskupské boli veľmi ťažké. To bolo práve v tých zmenených podmienkach, kde všetko vrelo na Slovensku. Cirkev chcela ukázať, čo sa jej bránilo, teraz si svoje práva chcela uplatňovať, prišli nové vetry a personálne zmeny. A to bolo ťažké. Ľudia niekedy nepochopili úmysel, či už biskupa alebo napríklad mňa, keď som sa potom stal pomocným biskupom. Jasné, že zazerali na mňa, mnoho razy som cítil v niektorých prípadoch, že pozerajú na mňa tak, ako keby s výčitkou. Cítil som, že je to asi kvôli tomu, že sme urobili nejakú personálnu zmenu v ich farnosti.
A tie krajšie roky, keď je človek zdravý a keď mu práca prischne, ako sa hovorí, a keď ju rád robí, tak má k nej návyk, vidí aj výsledky, že ľudia ho tam radi vítajú, radi ho počúvajú, tak to boli možno tie roky po prvej desiatke. To boli také moje najkrajšie roky. V tomto čase, keď som prevzal úrad arcibiskupa, tak tiež prvý rok, možno aj dlhšie, naozaj som sa s tým vnútorne trápil. A to až tak, že som niekedy nemal dobrý spánok. Nezaspal som alebo som sa prebudil, riešil som problémy, až tak som si nakoniec povedal, všetky problémy neporiešim, o všetkých problémoch neviem, tak tie, ktoré sú, treba postupne riešiť s Božou pomocou. Tak som sa aj modlil v tomto čase, aby som mal dosť trpezlivosti, aby som niečo len tak mávnutím ruky neporiešil, ale keď už riešiť, tak myslím, že aj trošku odborne a s láskou. V tomto čase môžem povedať pri tej dvadsaťpäťke, že tie posledné dva roky sú také kľudnejšie. Odkedy mám aj pomocného biskupa.
Aký vzťah máte ku Košiciam a Košičanom?
Tak som tu 25 rokov a do Košíc som chodil aj predtým, takže vidím, že Košice sa vymenili. Mnohí, ktorí tu žili, už nežijú, mnohí sa už presťahovali. Ale stretávam sa tu nielen so starými Košičanmi, niektoré tváre sú mi už dlhšie známe a poznám aj ľudí, ktorí žijú na sídliskách. Takže, keď hovoriť o Košiciach, tak či len o Starom meste alebo aj o tých sídliskách.
Ja mám Košice rád, mesto je nádherné. Máme tu katedrálu, divadlo a celá šošovka, aj keď vezmeme najstarší kostol, svätého Michala, tak je to naozaj veľký pocit toho, že Košice nie sú dnešné a my nie sme dnešní, ale história hovorí o tom, že Košice majú dobrý základ. A myslím, že majú aj dobrú perspektívu sa rozvíjať medzi úspešné mestá, ako aj v poslednom čase bolo, či je to mesto kultúry, športu. Takže myslím, že mesto si zachová taký kredit. Ale to bude záležať od každého jedného z nás, ktorí tu žijeme.
Autorka: LEA HEILOVÁ