Bežný deň narušila tragédia, ktorá poznamenala Košičanov navždy. Ako spomínajú na vykoľajenú električku po rokoch?

Koncom októbra pred štyridsiatimi rokmi sa blížili dušičky, tak ako teraz. Počasie bolo sychravé a ľudia začínali nosiť sviečky na cintoríny. Netušili, že tento rok si musia spraviť miesto v srdci pre trochu viac smútku.

Pri tragédii 30. októbra 1978 sa pod amfiteátrom o 7.20 hod. vykoľajila električka číslo 6. Havária si vyžiadala deväť životov a desiatky zranených, z toho štyroch maloletých. V električke sa v čase nehody nachádzalo asi sto ľudí. Presné príčiny sú po rokoch nejasné. Zatiaľ čo oficiálna verzia hovorí o tom, že zlyhala vodička, mnoho ľudí tvrdí, že zlyhali brzdy.

Terézia Šestáková v električke nebola. Vypravila na ňu svoju 14-ročnú dcéru Janku. „V električke zahynula moja 14-ročná dcéra Janka. Pamätám si, ako sa môj muž ponúkol, že ju do školy odvezie autom, no ona bola dohodnutá s kamarátkami, tak išla električkou. Išla spolu so susedovou dcérou. O pol hodiny mi prišla klopať suseda, či viem, čo sa stalo. Vtedy som to ešte nevedela, no keď som vyšla na chodbu a videla v susedinom byte jej malú dcéru, ktorá sedela na zemi a triasla sa, vedela som, že je zle. Takto som sa dozvedela o nehode. Rýchlo som volala manželovi. Dole k miestu nešťastia nás nepustili, tak sme začali prehľadávať márnice v Košiciach. Nebola v žiadnej, tak sme si povedali, že naše hľadanie má pokračovať v nemocniciach. Išli sme do nemocnice, keďže tam zvážali ranených. Tam sme stretli manželovho bývalého spolužiaka, ktorý bol vtedy primár. Manželov známy sa nás opýtal, čo mala oblečené a keď sme mu to povedali, zobral si môjho manžela do inej miestnosti. Nechceli ma tam vpustiť, no nasilu som otvorila dvere. Stáli tam pri zakrytom tele mojej dcéry. Spoznala som ju len kvôli čižmičkám, ktoré si ráno obula. Sestrička mi hneď dala injekciu na upokojenie a ďalej si to nepamätám presne.“

Ďalšou nepriamou účastníčkou nehody bola Etela. Na miesto nešťastia ju pritiahla zvedavosť. Vtedy ešte nevedela, aký stresujúci zážitok má pre ňu osud nachystaný. „Mala som vtedy len 19 rokov, bývala som na Terase a tak, ako každé ráno som išla do práce. Už keď som išla od nemocnice, videla som, že sa pri amfiteátri niečo deje. Keď som prišla autom bližšie, všimla som si prevrátenú električku. Zastavila som, hoci som pôvodne nechcela, pretože som sa bála. No keď som zastavila, aby som sa na to išla pozrieť, prišiel ku mne vodič zo sanitky a opýtal sa ma, či som autom, na čo som mu odpovedala kladne. Poprosil ma, aby som mu pomohla s prevozom pacientky, pretože oni sami to so svojimi kapacitami nestíhajú. Bola som vydesená, ale súhlasila som. Do auta mi dali pani, ktorá mala tuho obviazanú ruku, no aj napriek tomu sa z nej rinula krv. Viezla som ju celý čas za sanitkou až k nemocnici. Keď ju vyberali z môjho auta, opúšťalo ju vedomie. Ešte sa ma opýtali, či som im ochotná pomôcť a otočiť to po zranených ešte raz. Súhlasila som a vrátila som sa na miesto nehody. Vďaka pokynom záchranárov som do auta zobrala ďalších troch zranených ľudí. Títo už boli zranení ľahšie. Odviezla som ich do nemocnice a keď ich sanitári vykladali, pýtali sa ma, či tiež nepotrebujem vyšetriť, keďže som bola bledá a vydesená. Až keď som odišla, som si uvedomila, čo sa vlastne stalo. Začala som sa triasť a bola som z toho vykoľajená ešte dlho.

Robila som na pošte a doručovala som zásielky. Jedného dňa, istý čas po nehode, som mala odniesť balík na Rožňavskú ulicu. Keď som zazvonila na určenú adresu, pani na druhej strane mi povedala, aby som chvíľu počkala. Keď mi otvorila, zistila som, že pani, pre ktorú nesiem balík, nemá ruku, aj kvôli tomu jej vychystanie a otvorenie dverí dlhšie trvalo. Keď som sa na ňu lepšie pozrela, zistila som, že je to pani, ktorú som počas nehody viezla do nemocnice. Bolo to veľmi emotívne stretnutie, aj sme si poplakali, aj sme sa zasmiali... Jedna vec je istá, každý, kto bol pri tej nehode, na ňu bude pamätať do konca života.“

Ako vnímali tragédiu ľudia, ktorí vtedy pracovali pre Dopravný podnik mesta Košice, nám priblížil Pavel Titl. „Po ročnej brigáde v DPMK ako revízor som bol už druhý rok brigádnikom - vodičom električky. Do školy na prednášky a cvičenia som chodil pešo, aj v to pochmúrne sychravé jesenné ráno. Cestou po Švermovej som stretol množstvo vystrašených chodcov, vrátane spolužiakov, ktorí išli v smere od amfiteátra a vykrikovali len hrozné slová o obrovskom nešťastí. „Pod amfiteátrom sa vykoľajila električka, je tam mnoho mŕtvych a ranených...“

Samozrejme, že prednášky ten deň išli bokom, utekal som na miesto tragédie zistiť podrobnosti. Tu som sa okrem iného dozvedel, že v električke číslo 6 bola vodičkou kolegyňa, s ktorou som ešte ako revízor robil vodičský kurz a spolu sme začali jazdiť na električkách. Nebol som schopný ísť do školy, šiel som domov, s ťažkou hlavou som si ľahol a zaspal. Okolo obeda ma zobudil telefón – volal hlavný výpravca z DPMK. Či by som nemohol prísť po obede do práce, nemajú obsadenú jednu trhanú službu a nemajú nikoho zo zálohy. Kmeňoví vodiči, ktorí mali v ten deň voľno, vzhľadom na rannú tragédiu, odmietli nastúpiť do služby. Nechal som sa prehovoriť a išiel som teda v ten smutný deň do práce. Bolo to o to smutnejšie, že som zastupoval v takzvanej trhanej službe (časť služby ráno, časť poobede) za Martu, ktorá medzitým bojovala v nemocnici o život a tento boj, bohužiaľ, prehrala. Bola to určite moja najsmutnejšia služba vodiča električky za 4-ročné obdobie mojej brigádnickej činnosti v DPMK.“

V električke boli aj takí, ktorým sa šťastnou náhodou nestalo nič. Svoj príbeh nám rozpovedala aj pani Soňa Klemová, ktorá vtedy učila na konzervatóriu. „Patrím k tým šťastlivcom, ktorí nehodu prežili bez väčších zranení. Tou trasou som chodila roky, pretože som učila na konzervatóriu. Prvé komplikácie sme zaznamenali, keď sme sa začali dolu kopcom rozbiehať nejak prirýchlo. Potom som si všimla iskry na drôtoch nad električkou. Mocne som sa chytila operadla predo mnou a už len dúfala v najlepšie. Ľudia zhíkli, no v momente dopadu bolo v celej električke ticho. Nepamätám si presne, kedy sa začali ľudia v električke hýbať, možno som tiež na chvíľu stratila vedomie. Keď som precitla, uvedomila som si, že ležím na telách ľudí. Hovorím si: Žiješ! Všade boli črepy a musela som si rukou chrániť oči. Zdvihla som sa, všimla som si, že tam bol aj jeden môj študent, vyzeral v poriadku, tak sme začali spolu dvíhať ľudí. Báli sme sa, že sú všetci mŕtvi. Zrazu rozbili zadné sklo na električke a hlas nás hnal z električky vonku. Pri električke som stretla jedného môjho kolegu, ktorý si zachoval chladnú hlavu. Prišiel k nám, zobral nás popod pazuchy a vyhlásil: Čo tu stojíte, ide sa do školy! Celou cestou sme ale počuli sirény. Bola som v šoku a keď som prišla do kabinetu, povedala som kolegyni, že som asi prežila vlastnú smrť. V tom šoku som išla aj do triedy pred žiakov, no keď som sa pred nich postavila, vedela som, že z dnešnej hodiny veľa nebude. Povedala som im, že sa stalo veľké nešťastie a bolo by treba zistiť, kto je v škole a kto nie je. Vyšla som z triedy a išla za riaditeľom.“

Čo sa počas havárie preháňalo hlavou mladej žiačke? Zo svojho pohľadu nám nehodu priblížila aj Lucia Kalinová. „Išla som ráno do školy, cesta prebiehala normálne a problémy sme si všimli až na kopci za novou nemocnicou. Uvedomovala som si, že rapídne zrýchľujeme. Čo je zaujímavé, vôbec som nemala strach. Koľajnice sa pod kopcom zatáčajú doprava dvakrát. Tú prvú zatáčku sme vybrali, no tú druhú sme nezvládli a prevrátili sme sa. Keď sme sa šúchali po zemi, myslela som len na jediné: Už by sme sa mohli zastaviť. Keď sme zastavili, pamätám si ticho. Jeden pán napravo odo mňa nemal ruku. Mala som ale obrovské šťastie, pretože keď som vstala, rovno nado mnou boli otvorené dvere. Po držiakoch električky som vyšla k dverám a ani neviem ako som z električky vystúpila. Pamätám si, ako ma jedna naša susedka chytila a strčila do auta. Lekár ma odviezol do nemocnice, tam ma posadili na chodbu a ja som videla všetkých tých zranených, ktorých tam nosili. Ja som nebola podstatná, keďže mi prakticky nič nebolo, ale bolo ťažké vidieť všetkých tých zranených ľudí. Mala som len spálené plece z toho, ako sme sa šúchali po zemi a vo vlasoch sklenené črepy. V nemocnici mi dali injekciu, aby som sa spamätala zo šoku. Tá na mňa ale pôsobila tak, že som si vôbec neuvedomovala, že som špinavá, až mama mi večer vyberala sklo z vlasov.“

Košice na nehodu električky nikdy nezabudnú. O spomienku by sa mal postarať aj pamätník, ktorý stojí na mieste dopadu prvého vagóna už desať rokov. Pred štyridsiatym výročím ho chceli zrekonštruovať a odliať z kovu, no autor pamätníka Zbigniew Nišponský ho kvôli zdravotným problémom nestihol dokončiť do požadovanej podoby. Rekonštrukcia pamätníku by mala byť ukončená v najbližších mesiacoch.

Autor: MARTIN MAJDÁK