Okrem historických nástenných, rámových, stolných, krbových, obrazových a podlahových, sú v expozícii historických hodín kaštieľa aj jedinečné vreckové hodinky zo 17. a 18. storočia a dokonca aj funkčný vežový hodinový stroj.
„Tento rok začala kvôli korone sezóna až v júni, najsilnejšie boli samozrejme letné mesiace. Jún, júl a august," víta ma v kaštieli lektorka múzea historických hodín a správkyňa kaštieľa, Jarmila Janitorová. V kaštieli sprevádza návštevníkov a býva už 17 rokov.
„Otec pochádza z Budimíra, ja som ale vyrastala v Košiciach, kde sme bývali. Do Budimíra som sa potom vrátila ako 15-ročná. Tento kaštieľ si z toho obdobia pamätám ako ruinu. Za socializmu dlhý čas chátral, všetko tu bolo v dezolátnom stave. V roku 1985 sa budova začala rekonštruovať. Pôvodne sa tu plánoval veľkokapacitný depozit pre Slovenské technické múzeum," začína príbeh kaštieľa lektorka.
„Počas obnovy, keď sa tu prišli pozrieť z technického múzea a v hlavnej mmiestnosti videli síce vyblednutý, ale krásne zachovaný empírový zdobený strop, zámer zmenili. Rozhodlo sa, že tu bude expozícia," dodáva.
Kaštieľ postavili zemepáni Ujházyovci, ktorí sa do Budimíra presťahovali z Kežmarku v roku 1770, vysvetľuej lektorka. Rodina najprv bývala v starom kaštieli rodu Abovcov, ktorý v Budimíri dodnes stojí a momentálne sa prerába na sídlo obecného úradu. Potom postavili tento a presťahovali sa. Spravovali ho a žili tu od roku 1790 do roku 1938. Pred druhou svetovou vojnou ho opustili a odišli žiť do zahraničia.
„Po odchode šľachticov sa do kaštieľa nasťahovala židovská rodina Zehlerovcov. Pán Zehler bol agroinžinier a obci za kaštieľ platil nájom. Udržiaval a chránil všetko, čo v kaštieli Ujházyovci po sebe zanechali. Bohužiaľ v roku 1942 ich zastihla deportácia a boli odvlečení preč. Následne na to sa začalo s bohapustým rabovaním tohto kaštieľa," hovorí pani Jarmila.
„Do konca druhej svetovej vojny bol celý ten krásny mobiliár a všetky veci ktoré tu zostali vykradnuté. Budova po vojne niekoľko rokov chátrala. V roku 1949 sa obec rozhodla prerobiť kaštieľ na školu. Od roku 1950 do roku 1960 sa tu vyučovalo, neskôr v kaštieli zostala iba školská jedáleň, miestnosti na dielenské práce a sklady uhlia. V Budimíri ešte žijú pamätníci, ktorí tu chodili do školy," dodáva lektorka.
Definitívne opustila škola priestory kaštieľa v roku 1983 a budova prešla do vlastníctva štátu. O rok neskôr ho začalo spravovať Slovenské technické múzeum v Košiciach, od roku 1985 sa kaštieľ začal rekonštruovať. Znova ho sprístupnili v roku 1990.
Dominantou stálej expozície na prvom poschodí kaštieľa je zbierka historických hodín Slovenského technického múzea a Východoslovenského múzea v Košiciach. Priestory prízemia dnes slúžia ako depozity múzea.
„Smutné je, že z pôvodného mobiliáru a nábytku Ujházyovcov a Zehlerovcov sa nezachovalo vôbec nič, dokonca ani žiadne dobové fotografie. Vôbec nevieme ako kaštieľ vyzeral. Jediné čo sa podarilo obnoviť je tento zdobený empírový strop a masívna drevená podlaha, ktorej malá časť sa zachovala v jednej z miestností," pokračuje lektorka.
„Nejaké albumy, fotografie, knihy, obrazy a lovecké trofeje sa tu podľa miestnych pamätníkov údajne našli. V tom strašnom období sa to podľa ich svedectiev všetko spálilo na dvore pred kaštieľom."
V roku 2004 kaštieľ navštívila pôvodná majiteľka z Austrálie Elisabeth Ujházy. V tom čase mala už 85 rokov, zomrela v roku 2013. Keďže kaštieľ s rodičmi opustila ako malé dievča, nepamätala si ako to tu vyzeralo keď tu ešte žili. Vedela ale, na čo ktorá miestnosť slúžila. Pôvodní majitelia kaštieľa mali naozaj ťažký osud, pripomína Jarmila Janitorová.
Zbierka hodín, ktorú tu vidíte bola zozbieraná pracovníkmi múzea v druhej polovici minulého storočia. Veľa hodín a hodiniek ľudia múzeu jednoducho darovali. Zbierka je zameraná čisto na mechanické hodiny a hodinové mechanizmy.
„Unikátne sú napríklad tieto obrazové hodiny, ktoré v roku 1830 vyrobil rakúsky hodinár Hoffmeister. Maľba s prírodnou scenériou má hodinovú vežu, ktorá ukazovala skutočný čas. Pohybový mechanizmus sa naťahuje kľúčom tak, že na obraze to vidieť v podobe vody prúdiacej cez mlynské koleso. Takže išlo o hodiny aj obraz, a zároveň niečo netradičné. Takýchto obrazov ako čistých originálov je v Európe iba 20 kusov," hovorí lektorka.
Prechádzame k empírovým hodinám z čierneho lakovaného dreva a ebenu. Vedľa stoja pozlátené figurálne hodiny, nemajú klasický ciferník ale dva rotujúce bubny ukazujúce čas. O funkčnú časť hodinových mechnizmov a o to aby hodiny išli a tikali sa v technickom múzeu stará špeciálny kurátor hodín.
Okrem historických nástenných, rámových, stolných, krbových, obrazových a podlahových hodín, sú v Budimírskej expozícii aj jedinečné vreckové hodinky zo 17. a 18. storočia a dokonca aj jeden vežový hodinový stroj.
„Vreckové hodinky sa začínajú vyrábať v roku 1510 v nemeckom Norimbergu. Prvé vreckové hodinky vymyslel a zostrojil norimberský hodinár Peter Henlein. Namiesto závažia prvýkrát použil pružinku alebo pero. Máme tu jedny z najstarších vreckových hodiniek, takzvané norimberské vajce z roku 1630," pokračuje pani Jarmila.
Zdokonalil ich pražský hodinár Jakub Zech, ktorý tiež pôsobil v Norimbergu. Jeho výrobky sa o 25 rokov neskôr rozšírili a dostali do povedamia celej Európy.
„Všetky vreckové hodinky a hodinové strojčeky sú originály, hodinárovi sa nikdy nepodarilo zložiť dva identické strojčeky." Koncom 19. storočia už začína sériová výroba vreckových hodín. V expozícii sú napríklad hodiny a mechanizmy značiek Omega, Cartier, Breguet á Paris, Vauchez á Paris.
Na začiatku 20. storočia postupne vreckové hodinky zanikajú, pretože sa začínajú vo veľkom vyrábať, predávať a nosiť hodinky náramkové.
„Prvé nbáramkové hodinky vyrobili na objednávku Neapolskej kráľovnej a sestry Napoleóna Boanaparte v roku 1810. Firma Breguet, ktorú vlastnil Abraham Louis Breguet, dokonca vlastní originálnou listinnou objednávkou na tieto hodiny. Mali zlatý náramok a strieborný ciferník."
"Kyvadlo je v podstate sekundová ručička, závažia slúžia ako naťahovací systém. Vo vnútri sú prevody. Po každom odbití, sa závažia posúvajú dole. Potom ich treba znova natiahnuť," vysvetľuje mi lektorka mechanizmus ďalšieho z exponátov. Veľkých nástenných kyvadlových hodín.
„Našim najvzácnejším kúskom sú legendárne hodiny vyrobené z meissenského porcelánu. Fabrika, ktorá sa nachádza pri Drážďanoch začala výrobu porcelánu v roku 1710. Jej výroba bola jedinečná hlavne preto, že ako jediným sa im podarilo vyrobiť zmes pre pravý porcelán. Dovtedy sa dovážal iba z Číny."
Unikátom expozície kaštieľa sú aj francúzske hodiny Boulle vyrábané od roku 1740. Sú veľmi bohato zdobené a majú vzácny ručne tepaný ciferník s emajlovými číselníkmi.
Posledným zaujímavým, doslova kusiskom hodín, pri ktorom sa zastavíme, je originálny vežový mechanizmus, ktorý múzeu venoval kaštieľ v Hodkovciach pri Spiškej Novej Vsi. „Boli vyrobené vo viedenskej fabrike. Ich mechanimus dokonale funguje ešte aj dnes," hovorí Jarmila Janitorová.
Malá miestnosť s obrovskými vysokými podlahovými hodinami na konci expozície je venovaná pôvodným majiteľom. Staviteľom kaštieľa v Budímíri, zemanskému rodu Ujházyovcov.
„Ich panstvo sa rozprestieralo v katastroch piatich obcí. Mali tu vinice a pálenice, živili ich tiež okolité veľké lesy. Mali obrovské hospodárstvo. Asi najvýznamnejší z nich bol Ladislav Ujházy, ktorý si za ženu zobral vnučku Mórica Beňovského, splodili spolu osem detí."
„Jeho statok dávali za vzor ostatným šlachticom, aj preto si ho zvolili za šarišského župana. Keďže ale vstúpil do neúspešného povstania proti Habsburgovcom, po jeho porážke musel odísť do exilu," približuje lektorka osud majiteľa kaštieľa.
„S manželkou a piatimi mladšími deťmi sa usadili v Amerike. V Texase vybudoval obrovský ranč, kde tiež veľmi úspešne hospodáril. Choval, pestoval, poľoval, a v roku 1870 v Amerike aj zomrel," dodáva Jarmila Janitorová.