Fanúšikov hokeja zasiahla správa o úmrtí legendárneho Petra Veselovského vo veku 60 rokov. Rodák z Liptovského Mikuláša prežil väčšinu hokejového i civilného života v Košiciach a spoločne s Igorom Libom sa stali jedinými hráčmi sveta, ktorí dokázali získať medaily na olympiáde a majstrovstvách sveta a zároveň majstrovské tituly v Československej i slovenskej lige.
„Na svoju kariéru môžem byť hrdý a sú to úspechy, ktoré sa nepodaria každému športovcovi. Najviac si cením prvý federálny titul a medailu z olympiády. Tá sa koná raz za štyri roky a počas federálnych čias bolo veľmi náročné dostať sa do silnej československej reprezentácie. S klubovými úspechmi boli spojené nezabudnuteľné zážitky s našou výbornou partiou a skvelými fanúšikmi, ktorí nás doslova nosili na rukách,“ zaspomínal si v našom rozhovore pri príležitosti osláv okrúhlej šesťdesiatky Peter Veselovský.
Rodák z Liptova strávil v metropole východu väčšinu života a niektoré zdroje ho dokonca nesprávne uvádzali ako košického rodáka. „To je samozrejme chyba. Narodil som sa v roku 1964 v Liptovskom Mikuláši a do Košíc ma stiahli v devätnástich rokoch. Hodili ma do vlaku a na stanici ma čakal pán tajomník Pavel Matis. Ubytoval ma v Club Hoteli a povedal mi – plávaj, plávaj. To som nemohol tušiť, že tu ostanem ďalších štyridsať rokov.“
Spomínaný tajomník Pavel Matis predstavoval architekta zlatej generácie VSŽ Košice. „Klobúk dole pred ním. Chodil na všetky zápasy staršieho dorastu a keď ho zaujal nejaký hráč, tak si ho pozrel šesťkrát doma i vonku a následne si pohovoril s jeho trénerom. Stredné a východné Slovensko mal dokonale zmapované a osobne som videl jeho legendárny zošit. Len o mne tam mal popísané dve strany poznámok. Bol to skaut ako sa patrí.“
Do Košíc sa Peter Veselovský presťahoval po zisku slovenského titulu v kategórii staršieho dorastu. Vo federálnom finále síce Liptáci podľahli Pardubiciam, no dvere do sveta veľkého hokeja už boli pre mladého útočníka otvorené. Ako to bolo v tom čase pravidlom, zamestnaneckú zmluvu nepodpisoval priamo s hokejovým klubom, ale s Východoslovenskými železiarňami.
„Bol som vedený na teplej valcovni ako údržbár. Dvakrát som si bol po výplatu a potom som dal permanentku majstrovi. Pre nás hokejistov bola VSŽ-tka bludiskom a tak sme sa dohodli, že mi bude nosiť výplaty on. Býval blízko mňa na Humenskej ulici a tak som si chodil po peniaze v papierových vreckách k nemu domov,“ pousmial sa pri spomienkach na časy, keď museli byť hokejisti vedení ako civilní zamestnanci. V košickom prípade boli všetci oficiálne vedení ako pracovníci železiarní.
Prvý federálny titul získali Košičania v roku 1986. Veselovský bol v tom čase na vojenčine v Michalovciach, no všetko si vynahradil o dva roky neskôr. Víťazný zápas finálovej série na ľade pražskej Sparty patrí dodnes medzi najkrajšie momenty košického hokeja.
„Prvý finálový zápas sme prehrali doma 0:5 a Jaromír Šindel chodil po Košiciach a vyhlasoval, že k nim ani nemusíme cestovať. Doma sme však vyrovnali a v Prahe sme vyhrali oba zápasy. Bola to atmosféra, ktorá sa nikdy nezopakuje a diváci nás chceli biť. Museli sme ich búchať hokejkami po rukách, pretože by k nám vliezli na striedačku. Bolo to vybičovaná a v hľadisku sedeli Helena Vondráčková i celé vedenie KSČ. Vypálili sme im rybník a po leteckom návrate domov nás čakalo hádam štyridsať tisíc fanúšikov. Davy sa tiahli od letiska až k hale,“ pokračoval „Veslo“, podľa ktorého boli následné oslavy jedným z najväčších zážitkov kariéry. Košičania nosili svojich hrdinov na rukách a starší hráči boli odmenení dovolenkami na Kryme. „Ja som dostal cez fabriku oficiálne prémie. Bolo to asi 5500 korún v hrubom a keď sme potom skončili druhí v Pohári európskych majstrov v Kolíne, tak nám pridali 7000. Vtedy sme podľahli iba nabitému CSKA Moskva. V tých časoch to však nebolo o peniazoch. Hokej sme nehrali pre zárobky, ale pre fanúšikov,“ zdôraznil legendárny útočník.
Počas svojho pôsobenia v košickom drese sa Veselovský vypracoval na špičkového hráča, ktorého výkony neunikli ani reprezentačným trénerom. Najväčšie medzinárodné úspechy dosiahol v roku 1992, keď vystúpil na bronzový stupienok na olympiáde i majstrovstvách sveta. Dostať sa vtedy do silnej československej reprezentácie bolo pritom nesmierne náročné a v rámci olympijského tímu vo francúzskom Albertville figurovali iba štyria Slováci.
„Do reprezentácie sa dostalo vždy iba pár Slovákov. Museli ste mať kvalitu a museli ste byť lepší ako český hráč. V lige bolo len pár slovenských klubov a české boli kvalitnejšie. Náš hokej sme reprezentovali len my a Slovan. Ten však postupoval a vypadával. Potom prišiel vojenský klub Dukla Trenčín, ale aj v ňom hrala väčšina českých hráčov,“ upozornil Veselovský. V roku 1992 bol súčasťou tímu, ktorý získal poslednú spoločnú olympijskú medailu. Rodák z Liptova k nej pomohol gólom proti Švajčiarsku.
„Pred olympiádou nám nikto neveril. Bol to výber z federálnej ligy a zo zahraničia tam boli asi len Otakar Janecký a Petr Rosol. Veľké šance sa nám nedávali, ale vo štvrťfinále sme vyradili silných Švédov. Takticky nás vtedy vynikajúco pripravil Ivan Hlinka. Povedal nám, nech ich necháme hrať a nebláznime. Skúsili sme to cez protiútoky a vyšlo to dokonale.“
Jediným premožiteľom reprezentácie ČSFR v Albertville bola silná Kanada, ktorá zdolala zverencov Ivana Hlinku v základnej skupine i v semifinále. V drese javorových listov sa objavilo viacero hviezd NHL na čele s vychádzajúcou superstar Erikom Lindrosom. Takmer dvojmetrový útočník vzbudzoval obrovský rešpekt.
„Mal neskutočnú silu. Keď sme ho videli prichádzať na štadión, tak sme hovorili, že ide golem. Obrovská postava, hrubý krk. Chodil sa rozcvičovať so svojim trénerom a tú loptu – šišku z amerického futbalu – prehadzoval cez celé parkovisko. Náš tréner Stando Neveselý vtedy krútil hlavou a vravel, že ten snáď musí jesť surové mäso. Mal silu ako kôň,“ zaspomínal si s úsmevom Veselovský.
Sklamanie zo semifinálovej prehry s Kanadou si naši reprezentanti vynahradili suverénnym víťazstvom 6:1 nad USA v súboji o bronz. Nasledovalo rozdelenie Československa a ďalšiu olympiádu v Lillehammeri už absolvovali Slováci v roku 1994 pod vlastnou vlajkou. A hoci bol Peter Veselovský jednou z hlavných osobností domácej súťaže, v drese s dvojkrížom na hrudi sa už neobjavil.
„Mrzelo ma to, pretože v tom čase sme boli s Romanom Kontšekom najproduktívnejšími hráčmi slovenskej ligy. Rozhodnutie pána trénera Šuplera ma sklamalo a prekvapilo. Naozaj som nečakal, že by ma mohol vynechať zo zostavy. Sklamanie však prebolelo a časom som sa s tým zmieril,“ okomentoval moment, ktorý vnímal ako osobnú krivdu.
S Košicami sa rýchlonohý útočník rozlúčil ziskom majstrovského titulu v roku 1996 a záverečné roky kariéry strávil v Česku, Francúzsku a Maďarsku. Labutiu pieseň predstavovala sezóna 2002-2003, počas ktorej vypomohol tímom zo Spišskej Novej Vsi a Skalice. Počas svojich najlepších rokov bol Veselovský hráčom svetovej úrovne. Na rozdiel od košických spoluhráčov z útoku Igora Libu či Petra Bondru si však nikdy nezahral v NHL či v inej z popredných líg. Blízko k tomu bol v roku 1988, keď ho počas turnaja vo fínskom Kuopiu lanáril manažér miestneho klubu. Za ten už v tom čase hrávali Dárius Rusnák s Petrom Slaninom.
„Sľubovali mi nádherné peniaze, ale to som už mal manželku a syna. Sestra študovala na vysokej škole, otec bol straník. Neviem ako by to dopadlo a tak som to odmietol a vrátil som sa. Potom ešte so mnou koketoval v roku 1990 Jiří Crha. V tom čase odchádzali do Ameriky Jerguš Bača s Peťom Bondrom. Nejako to však utíchlo a ostal som doma. Ja som sa však nesťažoval a pokračoval som v kariére. Dostal som sa do reprezentácie a všetko bolo tak, ako malo byť.“
Po ukončení aktívnej kariéry si Peter Veselovský vyhrnul rukávy a prijal ponuku na manuálnu prácu v košických železiarňach. Na rozdiel od svojich spoluhráčov tak nebol „železiarom“ iba na papieri.
„Trénerské miesta boli obsadené a Miro Hriňák mi povedal – poď do železiarní, zarobíš si parádne peniaze. Prešiel som klasickým výberovým konaním a samozrejme, všetci vedeli, kto k nim prišiel. Kolegovia však boli super a veľmi mi pomohli. Bolo to niečo nové a kto nezažil nočné smeny v zime i v lete, tak si to nevie predstaviť. Bol som pri výrobe ocele od samotného začiatku. K nám chodilo surové železo, ktoré sme odsírovali a nalievali z miešačov. Poviem vám – nie je to sranda a obdivoval som ľudí, ktorí tam odrobili štyridsať rokov. Faktom je, že keď začínali oni, tak tam bolo 25 000 ľudí a keď som končil ja, tak to už bolo len 13 000. Čím menej zamestnancov bolo, tým viac sa napracovali,“ upozornil Veselovský, ktorý nezanevrel na hokej ani počas svojho civilného zamestnania. V rámci každoročnej olympiády spoločnosti US Steel potiahol tím oceliarní k piatim prvenstvám. Fyzicky náročná práca sa však podpísala aj pod jeho zdravotný stav a v posledných rokoch zvádza boj s vážnou chorobou.
„Čaká ma ešte jedna liečba a potom sa uvidí,“ hovoril v čase nášho posledného rozhovoru. Neľahký boj mu uľahčovala radosť z rodiny. „Som na invalidnom dôchodku a venujem sa vnúčatám. Sledujeme veľa športu v televízii a keď mám čas, tak chodím na hokej a vonku so psíkom. Choroba mi však toho veľa nedovolí a tak som zväčša doma.“
Na svoju úspešnú hokejovú kariéru spomínal iba v dobrom. „Hokej mi dal všetko. Spoznal som vďaka nemu mnoho priateľov, ale hlavne moju manželku. Spoločne sme vychovali dve úžasné deti a veľkú radosť mi robia štyri vnúčatá. Hoci tam boli aj úrazy a bolesti, všetko mi vynahrádzali fantastickí košickí fanúšikovia a kamaráti. Bola to krásna kariéra, ale zároveň to bola otročina. Ak vám niekto hovorí, že to otročina nie je, tak by si to mal vyskúšať,“ uzavrel Peter Veselovský. Na nebeské klzisko zamieril vo veku 60 rokov.