Leto v roku 1831 sa nezmazateľne vpísalo do pamäte a osudov ľudí na východnom Slovensku. Príčinou bola nákazlivá choroba zvaná cholera, ktorá sa do Európy dostala zo strednej Ázie a ešte v roku 1830 ju priniesli ruské vojská bojujúce proti Poliakom. Odtiaľ to už bolo len na skok k uhorským hraniciam a za prispenia kupcov sa rozšírila aj na územie dnešného východného Slovenska.
Začiatkom roka 1831 boli na haličské a sedmohradské hranice vyslaní osobitní komisári, aby pripravili adekvátne ochranné opatrenia a postarali sa o dozor nad nimi. Úrad kráľovského komisára posielal obežníky do všetkých stolíc, kde sa pripravovali proticholerové opatrenia. Nariadilo sa vytváranie osobitných komisií, kde mali pôsobiť stoliční lekári. Aktivizácia cholery a jej postupné prenikanie aj na územie východoslovenských stolíc spôsobila okrem prijatých opatrení na zamedzenie nákazy aj sústreďovanie vojska a u pospolitého ľudu to vyvolalo názory, že sa tým sleduje iný cieľ.
Začiatkom júla 1831 sa cholera rozšírila po východoslovenských stoliciach a rýchlo postihla prakticky všetky vrstvy obyvateľstva, hlavne vidieckeho. Starostlivosť politických komisárov a komisií o zdravie obyvateľstva podávaním rozličných dezinfekčných prostriedkov vyústila k nedôvere ľudu voči nim. Zemplínska a Abovská stolica boli nákazou postihnuté už v prvé júlové dni. V Abovskej stolici bolo od 8. júla do 16. augusta 1831 v 14 mestách celkovo 809 nakazených, mŕtvych bolo zaznamenaných 476 ľudí a v lekárskej starostlivosti 333 ľudí. Záznamy o vyliečených pre Abovskú stolicu, bohužiaľ, chýbajú.
V Košiciach sa dali veci do pohybu 19. júla 1831. Mestský lekár František Lehoczky sledoval ľudí na uliciach v snahe spozorovať príznaky choroby, pričom sa pokúsil nasilu podať prášky dvom dcéram miestneho obyvateľa Jána Szakácsa. Dievčatá sa mu však vytrhli a utiekli do susedného domu, kde ich vyzdvihla ich matka, ktorá sa potom vybrala na radnicu sťažovať na Lehoczkého. Keďže túto situáciu videlo viacero ľudí, čoskoro nastala v meste panika. Medzitým zomrelo šesťročné dieťa z dolného predmestia a obyvatelia berúc svoje deti utekali s nimi z mesta. Mestský richtár Fischer si vzhľadom na spomenuté udalosti predvolal Lehoczkého a napomenul ho. Vystrašená a pobúrená verejnosť sa zhromaždila pred radnicou, načo bol Lehoczky nútený opustiť radnicu zadným vchodom a skryť sa v neďalekej lekárni u Leva. Richtárovi a mestským bezpečnostným zložkám sa postupne podarilo upokojiť situáciu s výzvami na rozchod a opustenie námestia.
Ako reakcia úradov, stoličnej a mestskej vrchnosti na vzniknutú situáciu začali vychádzať tlačené obežníky v niekoľkých jazykoch. Inštrukcie pre lekárov obsahovali nariadenia o zvýšenej starostlivosti o chorých a o spolupráci s orgánmi samosprávy zamedziť šíreniu a eliminovaniu nákazy, pokiaľ to bude možné. V prípade, že sa v niektorej lokalite vyskytne prípad, že nákaza postihne minimálne dvoch susedov za deň, okamžite sa stretnú lekári a dohodnú postup spolu s naordinovaním liekov. Ďalej sú povinní brať ohľad na roztriedenie a určenie liekov podľa ich charakteru a tiež podľa sily, veku a individuálneho postavenia chorého a na základe svojich skúseností s bojom proti nákaze. Dôraz sa má klásť aj na zamedzenie kontaktov nakazeného so zdravými ľuďmi, lekári v spolupráci s politickými komisármi majú zabezpečiť vyvetranie a vyvoňanie izieb, vybielenie odevov, prikrývok a plachiet a ostatných vecí dennej potreby.
Politickí komisári sú zodpovední za uzavretie obcí, v ktorých nákaza prepukla naplno, a za evakuáciu zdravých z týchto obcí. Ostatným obyvateľom je zakázané sa k uzavretej obci približovať. Všetky cennosti, peniaze a ostatné dôležité veci môžu obyvatelia opustených obcí odovzdať príslušnému politickému komisárovi do úschovy. Tieto osobné veci sa potom odošlú do tzv. kontumacionálneho domu, kde majú byť uschované až do odvolania bezpečnostných opatrení.
V prípade zistenia nákazy je možné uzavrieť hoci aj jednu ulicu a oddeliť zdravých od chorých. Následne majú byť chorí za pomoci jedného sluhu s perinami a šatami odprevadení do špitálu, aby nedošlo ku kontaktom so zdravými. Po evakuácii a opustení domov sú tieto pod dohľadom lekára a politického komisára vyčistené a po vyčistení ešte štyri týždne musia zostať prázdne. Následne má byť takýto dom prekontrolovaný zodpovednými osobami a ak sa nenájdu žiadne závady, tak bude prehlásený za obývateľný. Podľa nariadení všetky túlavé psy a mačky majú byť utratené, podobne aj prilietajúce vtáky majú byť zastrelené. Rožný statok, ovce, svine, kone a kozy majú byť od domov odohnané za prítomnosti politických komisárov do kontumacionálneho domu a zapísané do osobitného protokolu.
Prísne proticholerové opatrenia so sebou prinášali aj zatvorenie škôl, krčiem, hostincov, pekární, tovar mal byť podávaný cez okná a dvere, kovové peniaze majú byť najprv očistené v octe a papierové majú byť vydymené. Obmedzenia sa týkali aj kostolov, služby Božie mali byť ohlasované zvonom, trval zákaz všetkých procesií a iba na základe výnimky a osobitného povolenia vrchnosti sa môže služba Božia konať v čase veľkých cirkevných sviatkov.
V prípade úmrtia chorého, jeho telo má byť obliate chlórovým vápnom, uložené do truhly a bez veľkých ceremónií pochované na určenú stranu cintorína hlboko do zeme. Šaty a periny mŕtveho majú byť spálené na cintoríne a popol má byť uložený do zeme. Tieto hroby sa nemajú otvárať 50 rokov. Ľudia, ktorí zahynuli kvôli iným chorobám, prípadne iným spôsobom majú byť taktiež pochovávaní bez veľkých ceremónií a zvonenia, aby nedošlo k vystrašeniu obyvateľov.
Podľa údajov z Plathovej kroniky sa dozvedáme, že nakazení boli odvážaní do verejnej nemocnice čiernym vozom, čo však vzbudzovalo v ľuďoch odpor, takže boli prevážaní nosnou posteľou natretou nazeleno. Každodenne boli kopané masové hroby, kde bolo pochovávaných 10 – 11 a niekedy aj viac ľudí. Situácia sa začala upokojovať až koncom augusta a nákaza postupne ustúpila.
Tohto roku si pripomíname 195 rokov od vypuknutia cholery a záverom treba povedať, že najviac sa cholera a následné rebélie vo forme povstania vidieckeho ľudu prejavili na východnom Slovensku.
Autor: PhDr. Richard Papáč