Po zisku majstrovského titulu s Lučencom pomohol materskému Podpor Pohyb Košice k striebornej medaile a následne prijal ponuku na prvú zahraničnú výzvu. Futsalový reprezentant Sebastián Bačo má za sebou prvú a zároveň aj poslednú sezónu v drese chorvátskeho MNK Aurelia Futsal.
Na Jadrane bol síce spokojný, no jeho klub zostúpil do nižšej súťaže a ambície talentovaného Slováka siahajú vyššie.
„Mal som očakávania, ktoré sa dokonale naplnili. Úroveň chorvátskej ligy je úplne iná ako u nás a nabral som tam obrovské skúsenosti. Bohužiaľ, k záchrane nám chýbali tri body. Vypadli sme, ale z pohľadu mojej kariérnej perspektívy to bol super krok a nemám čo ľutovať,“ okomentoval chorvátsku kapitolu S. Bačo, ktorý pôsobil v klube zo severu krajiny. „More som videl iba počas tripov na ihriská súperov. Chorvátsko je však celkovo krásna krajina a imponuje mi hlavne tamojší prístup k športu. Aj menšie športy majú silnú podporu a majú prakticky profesionálne podmienky.“
Bezprostredne po zostupe bolo jasné, že medzisezónne obdobie využije na zmenu pôsobiska. Z viacerých možností si napokon vybral poľský klub Widzew Lodz, v ktorom už pôsobia ďalší dvaja Slováci Filip Marton a Kristián Medoň.
„Mal som viacero zahraničných ponúk a napokon som si vybral Poľsko. Som rád, že pokračujem v zahraničí, ale to neznamená, že by som odsudzoval našu ligu. Práve naopak – snažím sa pomáhať k rozvoju košického a slovenského futsalu. Verím, že práve my mladí hráči ho potiahneme nahor a generácii po nás ho odovzdáme v lepšom stave,“ zamyslel sa slovenský reprezentant, ktorého slová potvrdzuje i fakt, že po ukončení sezóny v Chorvátsku vypomáhal svojmu otcovi Richardovi v pozícii asistenta trénera na striedačke Podpor Pohyb Košice. Žlto-modrí skončili – rovnako ako v predošlých dvoch sezónach – na štíte suverénneho Lučenca.
„Chlapci dosiahli to, na čo mali. Splnili predsezónne ciele a hoci prešiel káder viacerými zmenami, vo finále sme dokázali Lučenec potrápiť,“ ocenil výkony čisto slovenského tímu Podpor Pohyb Sebastián. Pôsobenie na striedačke po boku otca označil za náročnú výzvu. „Snažil som sa byť spojovníkom medzi trénerom a hráčmi. Priznávam, bolo zvláštne pozerať sa na bývalých spoluhráčov ako na zverencov. Bola to však zaujímavá skúsenosť a verím, že si ju v budúcnosti zopakujem.“